web
statistics

Božie meno Alebo Keď „Problém človeka“ v Božom svetle už nie je problém

February 8, 2006 — Miroslav Halás

Je problémom človeka Boh, alebo je ním sám človek?

Buďme osobnejší: Je mojím problémom Boh, alebo som ním v skutočnosti ja sám? Mojím problémom som - ja sám.

(Žalm 104, 1-3)
Pretože „nedobrorečím“. „Moja duša Hospodinu“ málo dobrorečí. Preto vidíme Boha „malého“, nie „veľkého“. A naopak: Preto vidíme „veľkého“ človeka, a nie malého. Zbadáš dnes, „akou nádherou a velebou sa priodel Hospodin“? „Halí sa do svetla ako do rúcha“. Práve v tomto svetle dnes Pána vidím. A preto vidím i svoj problém: Keď nevidíme veľkého Boha, vidíme veľkého človeka. A preto stále hľadáme „nejaký pevný Boží domov na zemi“, ale „Pán si buduje siene na vodách“. Na svojom Slove, na našej dôvere. Tam sa stretáva Boh Otec a Syn Boží. „Z oblakov robíš si povozy, na krídlach vetra sa uberáš.“ Tak k nám Pán prichádza v Duchu. Tak rýchlo a náhle, a tak bez prekážok, ako prišiel Filip na púšť ku komorníkovi kráľovnej Kandáky.

Paradoxné kroky. To je pohyb k ľuďom.

(1 M 37-47)
V akých paradoxných krokoch, v akom paradoxnom putovaní prišiel Jozef k bratom a bratia k Jozefovi? Jozefove sny, Jákob a jeho synovia žijú ako cudzinci v Kanaáne, Jozefovi bratia pasú ovce v Sícheme, Jozef hľadá bratov, Jozef stretáva na poli muža, ktorý ho pošle k Dótánu, pretože počul, ako hovorili: Poďme do Dótánu, bratia vidia v Jozefovi rozmaznaného snívača, chcú ho zabiť a hodiť do cisterny, Rúben im ho vytrhne z rúk, napokon ho hodia „do prázdnej cisterny, v ktorej vody niet“.... Bratia predajú Jozefa za dvadsať strieborných, Jozef sa dostane s karavánou Izmaelcov z Gileádu do Egypta. Otcovi Jákobovi oznámia, že ho zožrala divá zver, ukážu mu rúcho, namočené do krvi kozla, ktorého kvôli tomu zarezali. Jozefa od Izmaelcov-Midjánocov kupuje Egypťan Pótifar, faraónov dvoran, veliteľ telesnej stráže. Pótifarova žena však „začne upierať oči na Jozefa“, chce ho zviesť, on však neprijal žiaden z jej hriešnych návrhov, preto sa mu pomstí a krivo ho obviní z pokusu o znásilnenie. Pótifar vzbĺkne hnevom a dá Jozefa uvrhnúť do žalára, ale „Hospodin bol (stále) s Jozefom a prejavoval mu milosť“, takže nakoniec je cez Jozefovo poslanie a službu zachránený celý dom jeho otca Jákoba... Nie sú to paradoxné skoky viery? Nie je to zvláštna Božia cesta, otvorená Jeho služobníkom? Nie je práve táto cesta – cestou kríža? Chceš teda žiť cestu Kristovho kríža, paradoxný život viery, alebo cestu harmónie, ľudskej vízie pokoja a prosperity podľa kritérií tela?

Kráčať cez vlny mora. To je viera. Musí však nad ňou vanúť Duch Boží v Slove Božom. Prečo? Aby nás viedol práve Duch v Slove, a nie iba mŕtva litera.

(Galatským 4, 3-10).
„Keď sme boli maloletí, živlom sveta sme boli podrobení v službu.“ (Galatským 4,3). Zmietali nami vlny mora! Teraz? „Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič. Ale vtedy, keď ste ešte nepoznali Boha, slúžili ste tým, čo podľa svojej prirodzenosti nie sú bohovia. Teraz však, keď ste poznali Boha, alebo skôr, keď Boh poznal vás, ako sa môžete vracať zase k slabým a biednym živlom, ktorým znovu chcete slúžiť? Dni zachovávate, aj mesiace, aj (sviatočné) obdobia, aj roky. Bojím sa o vás, či som sa nadarmo nenamáhal pre vás.“ (Galatským 4,4-10).

Ani anjel nikdy človeka nevedie. Vždy iba poslušne koná ako Posol.

„Ako som ťa prosil,“ píše Pavol Timoteovi (1. Timoteovi 1,3-7), „idúc do Macedónie, aby si zostal v Efeze a prikazoval niektorým nerozširovať iné učenie a nepridŕžať sa bájok ani nekonečných rodokmeňov, ktoré napomáhajú skôr hádky ako Božie spravovanie spásy z viery, cieľom takéhoto prikazovania je láska z čistého srdca, dobrého svedomia a z nepokryteckej viery. Od toho niektorí zblúdili a obrátili sa k daromným rečiam, chcú byť učiteľmi zákona, a sami nechápu, ani čo hovoria, ani čo tak sebavedome tvrdia.“ Nevedú nás ani anjeli, ani svätí kresťania ako nejaké povýšené božstvá, ktoré by sme mali uctievať, vedie nás iba Ježiš v Slove, a iba Jeho Slovo v múdrosti Ducha podľa vôle Otca. Tak sa denne napokon modlíme: Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.

Viera v Slove Božom, v Duchu Božom, ide cez vlny. Je sama tou vlnou, ktorá ide, ale nie je vetrom.

(Matúš 3, 13-14).
„Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu, aby sa mu (Krstiteľovi) dal pokrstiť. On mu však odporoval a povedal: Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne?“ (Matúš 3, 13-14). A Ty, Pane, prichádzaš ku mne? Ja, hriešny, by som mal prísť prvý k Tebe! A Ty, svätý, prichádzaš prvý ku mne? A ja sa pritom ešte urážam, ak sa mi Tvoj príchod v niečom nepozdáva? Ja Ti ešte odporujem? Ježiš je tu poslušným telom, vlnou v mori, ktorá ide podľa vanutia Božieho priania. V tej chvíli Ježiš nie je čistým Duchom nad morom, ale je Slovom od Boha Otca a z Boha Otca v tele, ktoré vstúpilo do tlaku mora ľudských príbehov. V tejto časnosti žil teda súčasne ako úplný človek so všetkými ľudskými obmedzeniami. Podriadil sa tak Bohu Otcovi v tele človeka ako človek v rámci Božieho zákona, určeného pre človeka. „Ale Ježiš mu (Krstiteľovi) povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.“

A preto „...keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody (obraz vyvýšenia kríža), a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Matúš 3,16-17). Je to Boží výklad v realite Ducha: je to výklad v Duchu a výklad Ducha svätého toho, kto je Ježiš. Je to kázeň Boha Otca v Duchu svätom v realite dňa!

Ak povieme paradox viery – čo tým vlastne vravíme?

(Lukáš 22,19).
„Nato vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás. To čiňte na moju pamiatku. A podobne vzal po večeri kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ To nie sú básnické obrazy. To je opäť: Paradox viery. Obetované telo - lámaný chlieb, vyliata krv - kalich s vínom ako nová zmluva.

Paradox viery teda nie je ľudským systémom, a predsa v „systéme a poriadku sveta funguje“. Ako? Boh je predsa Stvoriteľ sveta. Ale – i keď nie je z tohto sveta, do tohto sveta s jeho obmedzeniami vstupuje ako Osoba v moci, ktorá tento svet premieňa a pretvára do podoby svojej Tváre: do podoby dialógu Lásky, v ktorom sa z oboch strán ozýva: Ty! Ty, človek! A tiež: Ty, Otče! Sme zmluvne stvorení do vzťahu s Bohom, do vzťahu s TY.

Božie „JA SOM“ je tu pritom prvé i posledné, a je vždy rozhodujúce.
Len preto sa môžeme vždy s nádejou pýtať: A kto som ja, Pane? Aké meno mi dáš tam, Pane, kde mám v Pravde žiť, v Pravde dávať, v Pravde prijímať a v Pravde odpúšťať a zmierovať sa? Tu môže smelo z našej strany zaznieť pred trónom Božej milosti naša prosba: Daj mi nové „meno“, Tvoje meno, Pane - a denne ma v ňom utvrdzuj!


Najnovšie: