web
statistics

List evanjelistovi v časoch zlých

February 13, 2006 — Miroslav Halás

Pred mnohými mesiacmi vyšiel v jednom slovenskom týždenníku text s otázkou: „Ježiš ako človek – vari je to málo?“ Autor v ňom tvrdí, že nie je podstatné, či Ježiš bol Boh v tele. Podstatná je Jeho mravná, ľudská veľkosť, inšpiratívna pre všetky generácie a celý svet.

Najprv si si myslel, evanjelista, že tento list napíšeš Ty, a to autorovi článku. On však o žiaden kritický pohľad na svoje tvrdenia nestojí. Nezaujíma ho, čo si kto o jeho texte myslí, je mu úplne jedno, ako naň bude reagovať cirkev a možno mu vôbec nezáleží ani na tom, či by do priestoru tejto ľudskej múdrosti chcel vstúpiť ktokoľvek s múdrosťou Písma. Je mu to jedno. Touto nadradenou laxnosťou a postojom opovrhnutia voči Duchu Slova vopred podľa vlastných pravidiel diskusie diskvalifikoval každého, kto by chcel v súvislosti s optikou jeho pohľadu na Ježiša Krista, Syna Božieho, vyjadriť a verejne vysloviť biblickú, nie filozofickú pravdu o Bohu, ktorý v tele Ježiša Krista umieral za hriešne ľudstvo na kríži.

Chcem ti preto, evanjelista, navrhnúť, aby si svoju reakciu neadresoval autorovi článku „Ježiš ako človek – vari je to málo?“, ale aby si radšej mlčal a sám sa najprv ešte raz započúval do biblických právd o Kristu.

Po prvé: Ježiš a Boh, to je rovnosť. Ježiš však svoju rovnosť s Bohom „nepovažoval za lúpež“, to znamená: nedosiahol ju svojou ľudskou veľkosťou a kvalitou, ale vždy ju ako Boží Syn mal.V evanjeliách je to ústredný problém: farizeovia a Židia Ho preto chceli zabiť. A On s nimi nepolemizoval, neviedol geniálne učiteľské dišputy, ale jednoducho vravel: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ A ja som prišiel plniť Otcovu vôľu. Nič iné. A aká to bola vôľa? Ježiš šiel na kríž, kde zomrel za človeka ako Ten, kto v tele nezhrešil a na koho teda smrť ako odplata za hriech nemala právo. Preto ju porazil a v oslávenom (novom – vzkriesenom) tele vstal z mŕtvych. To je centrálny bod–udalosť zvesti evanjelia, dobrej správy. Smrť na človeka, ktorý zomrie v Kristu, nemá moc, neudrží ho, pretože človek v Kristu má Kristovu spravodlivosť, a teda otvorenú cestu cez Kristovo vzkriesenie do večnosti. To je zásadné. (Filipským 2,6). Ježiš Kristus nebol v prvom rade učiteľom – bol to Boží Syn, posvätený do funkcie proroka, kráľa a kňaza Bohom Otcom, keď Naň zosadol Duch svätý ako holubica. Vtedy zaznelo: „Toto je môj milovaný Syn, Toho počúvajte!“ Čiže: Neveďte s Ním múdre dišputy, ale buďte Mu jednoducho poslušní.

Po ďalšie: Áno, Boh nás v Kristu, milý evanjelista, oslobodil od strachu, ale stalo sa to v tom, že sme mohli v Kristu prijať synovstvo a odvtedy cez Krista môžeme smelo prichádzať k Božiemu trónu milosti so zvolaním a oslovením: Abba, Otče! Takže, v Kristu máme pripravené v prvom rade synovstvo, nie učeníctvo ako eticko-odbornú kresťanskú patinu. Synovstvo sa nedá naučiť, synovstvo nie je vec dohody, kompromisu, zhody v základných otázkach učenia, synovstvo nie je úcta k všeobecným ľudským princípom, ale v prvom rade je to bázeň pred Bohom ako Otcom a úcta k Božej svätosti. Svätosť je kategória, ktorá sa nedá dosiahnuť, možno ju len prijať – a to nie ako ľudský výkon, ale ako výsadu oddelenosti pre Boha. Čo sme teda v Kristu? Božie deti. To je kategória, ktorá nemá svoje miesto ani v paragrafoch, ani v demografických príručkách, ani v ľudských predstavách o tom, čo je to úcta k životu a k inému človeku, resp. ľudskému spoločenstvu. „Stvorenstvo očakáva s dychtivou túžbou zjavenie synov Božích“, nie zjavenie kandidátov na ľudskosť bez zjaveného vzkrieseného Krista. Listy apoštola Pavla jasne hovoria, pre koho a skrze koho bol stvorený svet. Skrze Krista, pre Krista! Kto je v Kristu, je nové stvorenie – a novým stvorením v Kristu sa stal mocou Ducha svätého. Ježiš nikdy nebol učiteľom duše, ale bol Ten, kto konal mocné činy v moci Ducha Svätého. (Rimanom 8,15).

Slovo Božie, milý evanjelista, teda prijímame z Ducha svätého, nie na základe ľudskej spôsobilosti. Pavol píše: „Evanjelium nezvestujeme len slovom, ale aj v moci a Duchu Svätom…“ (1.Tesalonickým 1,6). Duch Svätý je Osobou – je to Boh Duch.

Ak hovoríme o človeku, o ľudskom spoločenstve, hovoríme najprv o Bohu a o Božej tvári, v ktorej je spravodlivosť. Tá sa smerom k človeku prejavuje v zasľúbeniach, v živej Božej reči, nie v sociálnom kódexe. Reč na Hore (Kázeň na Hore) radi premieňajú tí, ktorí sú atheos, bez Boha, na reč sociálnu, na vrchol ľudskej sociálnej solidarity, alebo: Uvažujú o nej, milý evanjelista, ako o geniálnom modeli spravodlivého ľudského spoločenstva, založeného na tolerancii, vzájomnom pochopení atď. Kázeň na Hore je však založená na zasľúbeniach, a ich výrazom je: Ste a budete blahoslavení, pretože Ja som. Pretože Ja som bytie, Cesta, Pravda a Život. A Chlieb života. Preklad jednoduchého slova „manna“ znie: Čo je to? Je to výraz úžasu. A pri Ježišovi sa musíme najprv s úžasom pýtať: Kto je to? Rýchle odpovede tých, ktorí sú atheos, bez Boha, sú vždy suverénne. My zvonku, pozorovaním, úsudkom a svojou racionalitou vieme „Kto je to! Ale v takej odpovedi chýba prvok úžasu, bez ktorého človek nikdy nemôže pred Bohom stáť. Kto nikdy nestál pred živým Bohom a na otázku „Kto si, Pane?“ sa nepýtal celým srdcom, celou mysľou a celou dušou, to znamená, zlomený ako apoštol Pavol, ten prejavuje svoj úžas v súvislosti s Ježišom Kristom nanajvýš otázkou: „Človek Ježiš – vari je to málo?“ A je to otázka kabinetná, akademická, suverénna, v ktorej zaznieva z úst samotného človeka: Ja som! A v tom ľudsky velikášskom „Ja som!“ zaznieva: A nezaujíma ma, čo o mojom suverénnom názore povedia iní.

V Kázni na Hore teda zaznieva v prvom rade zasľúbenie: Ste a budete, lebo Ja som. Rovnako mohla začuť kedysi Sára: A budeš mať syna, lebo Boh povedal. Lebo Boh jediný môže o sebe v Pravde povedať: Ja som. To je zasľúbenie. Viera je vždy spojená s konkrétnym zasľúbením a nikdy nie s poetickou krásou jazyka alebo so silou jeho symbolického znaku. Zasľúbenie je reč, je Slovo jednoznačnej a jasnej Pravdy, ktorá sa stala, ktorá sa deje, ktorá je. Božie „Ja som“, ktoré zaznelo v Kristu smerom k človeku, zaznelo aj k ľudskému spoločenstvu, a v ňom nie je načrtnutá najprv sociálna, ekonomická, hospodárska či politická spravodlivosť, ale jednoduché tvrdene: Aj vy budete! Akí a kde? Ako synovia Boží v kráľovstve Božom. Pretože Ježiš nebol ani sociálny reformátor, ani politický Mesiáš, ani pozemský kráľ, ale bol, je a bude vždy Ten, ktorý povedal základnú kázeň pre celé ľudstvo: „Naplnil sa čas, priblížilo sa kráľovstvo Božie, čiňte pokánie a verte v evanjelium.“ (Marek 1,15). Alebo inak: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a ostatné vám bude pridané.“ Inverziu tu rád vidí opäť iba ten, kto je atheos, bez Boha – hľadajte najprv ľudskú sociálnu rovnosť v čo najdokonalejšom systéme spolužitia a kráľovstvo Božie vám bude pridané. Kt však vynechá prvok zasľúbenia, aj z Kázne na Hore, vynechá aj vieru v Božie Slovo ako základ života, a aby sa Ho zbavil ako Slova stvoriteľského a Slova, ktoré kriesi z mŕtvych, nazve ho geniálnym, krásnym, symbolickým, poetickým atď. Poetické, symbolické alebo ako slovo podobenstva zostane však len pre tých, ktorí sú vonku. „Vám je dané poznať tajomstvá kráľovstva Božieho, ale tí, ktorí sú vonku, hľadia a nevidia, majú uši a nepočujú. A to preto, aby nezbadali, nezačuli, a neboli zachránení“. Kto to povedal? Ježiš svojim učeníkom, keď bol s nimi osamote. Prečo? Pretože ľudské neznovuzrodené oko a ucho nikdy nemôže zdola začuť to, čo sa hovorí v Kázni na Hore. Pre každého, kto je atheos, bez Boha, to budú vždy len reči obrazov, symbolov a poézie. Alebo len rečou podobenstiev. Geniálnych, geniálne jednoduchých, možno inak inšpiratívnych, ale nič viac. Prečo hovoríš nám priamo a im v podobenstvách?, pýtali sa Ježiša učeníci. Pretože, môžeme parafrázovať, tí vonku ma ako Ukrižovaného nikdy nehľadali a nikdy ako Vzkrieseného nájsť nechcú.

Na Areopágu kedysi počúvali apoštola Pavla mnohí učenci, ktorí mali veľkú záľubu počúvať niečo nové a hlavne, mali záľubu vo filozofovaní. Keď však začuli z Pavlových úst reč o Vzkriesenom, mávli rukou a s posmechom odišli. To bolo totiž pre nich priveľmi nové, také nové, že ich autonómny rozum to nemohol zniesť. Ak je pre niekoho správa o vzkriesení absolútne nepodstatná, znamená to jediné: totiž to, že ten človek hovorí o inom Ježišovi, nie o tom, ktorého reč počúvali evanjelisti a učeníci, a to aj tí v Kázni na Hore.

Musíme pritom zdôrazniť, milý evanjelista, že viera v Božie Slovo zasľúbenia vypôsobuje v človeku možnosť konať znovustvorené skutky Božie, alebo, jednoducho povedané, chodiť v nich. Abrahám prežil znovustvorenie v Božej reči zasľúbenia, ktorej uveril a začal v nej chodiť, preto mohol konať skutky Božie, nie ľudské. Nič nereformoval, jednoducho žil s Bohom, nie bez Boha ako predtým, a v tom bola zrazu reformácia – duchovná, nie duševná obnova. Teda: viera vzniká na základe dôvery v Božie začuté a prijaté zasľúbenie a vedie nás do Božích skutkov, v ktorých nechodíme ako otroci, ale ako domáci Boží, ako Kristovi priatelia. „Nenazývam vás viac sluhami, povedal Ježiš učeníkom, pretože sluha nevie, čo robí jeho Pán.“ Vy viete! Nie preto, že máte študovaný rozum a veľký zmysel pre solidaritu s inými ľuďmi, ale preto, že ste poznali Toho, ktorý je Spasiteľom a Vykupiteľom sveta.

Poznať Krista znamená chodiť s Kristom a v Kristu. To je spravodlivé! Kráľovstvo Božie nie je systém sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti, ale Agapé: Spoločenstvo lásky v zmluve krvi Ježiša Krista, ktorý umrel za hriešneho človeka a vstal z mŕtvych, aby kedysi hriešny človek sa mohol stať vo Vzkriesenom spravodlivým a aby mohol s Ním žiť v inom kráľovstve, než je to pozemské, ktoré má svoje hranice a je len dočasné.

Čo dodať na záver? Azda len citát z 2.listu Petra 1, 16-21: „Veď sme nesledovali vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca a z velebnej slávy Mu zaznel takýto hlas: Toto je môj milovaný syn, v ktorom som našiel zaľúbenie! Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme boli s Ním na svätom vrchu. Tým pevnejšie je prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti v tme, kým nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach. Uvedomte si predovšetkým, že ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa samovoľný výklad, lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili (svätí) ľudia Boží.“


Najnovšie: