web
statistics

Žalm 119,105

March 4, 2008 — Miroslav Halás

„Sviecou mojim nohám je tvoje slovo a svetlom mojim chodníkom.“

Som viditeľný a vidiaci len v svetle Božej sviece. Nemôžem byť vidiaci a ostať pritom neviditeľný. Neviditeľná cirkev v skutočnosti nie je neviditeľná – je iba duchovná v živých kameňoch. Sú to ľudia, ktorí nevyzerajú ako anjeli. Napokon – kto anjelov spoznal okamžite? Ani Abrahám nie. Mnohí ich nespoznali – a tak ich mnohí odmietli, kým iní, naopak, prijali a pohostili.

Moje nohy sú také, aké je moje chodenie s Bohom. Moje nohy sú pevné, pretože pevná je moja cesta. A moja cesta je pevná, lebo jej podložím je Skala a jej svetlom sám Boží Syn.

Inak sú, a neraz boli, moje nohy bezmocné a blúdiace, pretože nemali stály, večný smer.

Som - teda naozaj jestvujem - len vtedy, keď sa radujem. Ale: keď sa radujem v Bohu. Vtedy Jeho chodníky vidím. Inak sú predo mnou zastreté a v hmle. Nerozhodný človek je v hmle a v opare svojich myšlienok, hoci mal podarované myšlienky Božie. Boli však priveľmi iné, než jeho vlastné, a tak sa s nimi neodvážil nikdy úplne stotožniť.

Som len v tom, čo je Božie. Ak sa pokúšam byť a mať výhradne svoju identitu v tom, čo sa mi zdá byť iba moje, svoju tvár i pôvod strácam. Naozaj „som“ len v Božom pôvode, v Božej pôvodnosti, v Božom počiatku. Ak sú moje začiatky v Božom počiatku, v Božej zjavenej vôli, vtedy začínam svoju cestu od správneho bodu. Správny bod počiatku potom drží celú kostru mojej existencie, tvorí súdržnosť mojich dejov, môjho času, ktorý je navonok vždy premenlivý. Vnútri však môže byť v správnom bode počiatku pevný a jednoznačný, svetlý a stály, teda: aj v čase večný.

Moje listy pochádzajú od Boha. Nesie ich vždy Božia ruka. Prináša ich vánok Božieho Ducha. Sformulovať ich musím ja – tým, kto volá, je však vždy Kristus. Kristus volá, ja som jeho hlas a čerň na papieri. Kristus hovorí, ja sa iba usilujem Jeho Slovo preložiť do zrozumiteľnej reči. Večné do slova v jeho časovej forme, ktorú však sprevádza hudba anjelov. Tým je časová forma slova použiteľná aj so silou posolstva z neba.

Som človekom v Božom svetle. Ak som dosiaľ nezhorel, je to iba preto, lebo Božím súdom som prešiel cez bránu milosti, postavenú z kríža na Golgote. V tej bráne mi bolo veľmi ťažko. Prežil som v nej neopísateľný otras. Kristus ma v nej však podržal a previedol ňou na druhú stranu existencie – do záhrady Božej.

Nerozhodným a porazeným som len vtedy, keď sa vraciam do svojich vecí a do svojich myšlienok. Vtedy prežívam náraz. Trieštim sa o skalu Božej pravdy. Našťastie, môj vnútorný človek sa nerozbíja. Rozbíja sa len jeho povrch, ktorý v časových reláciách života vzniká a rastie z rôznych pokušení, ktorým občas podlieham. Božia Skala Kristus však neustupuje – keď mienim ísť za Ním ďalej, v príhodnom čase sa o ňu môj vonkajší človek vždy rozbije a zruší. To je cesta kríža, na ktorej však rastú kvety, nazvané ľalie. Spieval o tom Šalamún, keď nám vo Veľpiesni zanechal odkaz z Božích úst: Pasiem vás medzi ľaliami.

Nie to, čo neviem, je v živote moje, ale to, čo viem. A ja viem, komu som uveril a za kým idem.

To je moja cesta.

Ježiš, ktorý prichádza.


Najnovšie: