web
statistics

Baránku Boží, ja idem!

August 2, 2008 — Miroslav Halás

Pútnik

Prekvapilo ma, že Božej vôli do cesty sa postavili práve tí, ktorých som si najviac vážil.

Farári, ktorí sedávali v našej bežovskej farárskej kuchyni.

Bratia a sestry, ktorí sedávali dlhé roky v mojej blízkosti počas bohoslužieb v byte, ktorý nám napriek nevôli vrcholného predstaviteľa mesta podaroval Pán.

Prekvapilo ma to?

Neviem.

Musím skôr s hanbou priznať, že Pán ma pred mnohými najbližšími varoval skôr, než mi mohli akokoľvek ublížiť. Čítal som to v knihe Prísloví: „Keď si sadneš s panovníkom jesť, dobre si všímaj, čo je pred tebou, a nôž si prilož na hrdlo, ak máš veľkú chuť k jedlu. Nebaž po jeho lahôdkach, lebo je to klamný pokrm!“ (Príslovia 23,1-3).

Dával som si pozor iba na skutočných panovníkov, ktorí panovali vo svete. Na tých v cirkvi však nie… Napokon – neboli mnohí z nich práve ľúbeznými panovníkmi v rúchu baránčom, ktorí opanuvávajú ľudí ukradomky a ľsťou?

Pastier

Práve tí teraz majú pred Božou tvárou nádej: veľkú nádej! Vrátiť sa zo svojej zlej cesty. Touto službou zmierenia vás predsa poveril Pán. Už pred rokmi! Už vtedy, keď ste sedeli spolu s otcom vo farskej obývačke kalvínskeho funkcionára a prosili ste ho blízko otcovej sklonenej tváre, aby sa prihovoril u svojej príbuznej, ktorá pre hriechy vášho otca v dedinke jeho pôsobenia ťažko trpela, aby ho bola ochotná prijať na modlitbu – práve na modlitbu zmierenia. Na modlitbu, v ktorej zahorí oheň pokánia, vzájomného sebapoznania i vzájomnej ľútosti nad tým, koľkokrát hrešíme nielen svojimi zlými, ale i tými navonok najlepšími kresťanskými úmyslami.

Vaša prosba vtedy nebola vypočutá. Dosiaľ vidíte pokojné úsmevy na tvárach tých, ktorí sa vo svojom vlastnom osobnom živote cítili a stále cítia dobre a čisto. Ach - kde bol vtedy Ježiš Kristus, ktorý prišiel spasiť hriešnikov? Bol azda ďaleko? Bol ďaleko práve od toho, kto sa sám videl ako „najväčší odpad sveta“? Nemyslím. I keď tieto slová – „najväčší odpad sveta“ – váš otec dôverne poznal a neraz sa s nimi stretol, jeho Spasiteľ ich v tej chvíli pre neho pripravené nemal. Prečo ich teda mal a stále má nejeden človek? Dokonca: človek v plášti služobníka Božích zmierení?

Napriek tomu – je tu „nové dnes“. Preto teraz, keď počujete Boží hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia. Tak píše Pavol v Liste Židom. Vojdite do Božieho odpočinku! Dajte si povedať a roztrhnite si bez výnimky všetci srdcia, nie šaty! Nerobte už nič okázalo a slávnostne, ale ľahnite si do prachu ako prach a nariekajte a plačte – nad sebou samými!

Začuje to niekto z najvyšších v ľude Božom – a pokorí sa pod mocnú Božiu ruku, aby ho potom sám Pán časom povýšil?

Počúvajme slová proroka Izaiáša: „Mňa si nevzýval, Jákob, o mňa si sa netrápil, Izrael. Mne si neprinášal ovce svojich zápalov, a mňa si neuctil svojimi obeťami. Nezaťažoval som ťa pokrmovou obeťou, ani kadidlom som ťa netrápil. Nekupoval si mi za peniaze vonnú trsť, nelahodil si mi tukom svojich obetí. Ale ty si ma zaťažoval svojimi hriechmi, trápil si ma svojimi vinami. Ja, ja zotieram tvoje priestupky kvôli sebe samému, a na tvoje hriechy nebudem spomínať.“ (Izaiáš 43,22-25).

To je cieľ! Aby boli zotreté nielen hriechy všetkých zjavne hriešnych, i hriechy vášho zjavne hriešneho otca, ktorý sa o to v mnohých pokusoch zmierenia pred svojimi žalobcami usiloval, ale aj hriechy tých najsvätejších. Ba práve ich! Ak by sa v tej chvíli chceli búriť a trvať na svojom ctnostnejšom živote, Pán ich rýchlo zastaví, a to práve pokračujúcimi slovami proroka Izaiáša: Tak teda „…ty rozprávaj a súďme sa spolu: ty rozprávaj, aby si sa ukázal spravodlivým! Tvoj praotec zhrešil, tvoji prostredníci sa mi spreneverili. Preto som znesvätil kniežatá svojej svätyne, Jákoba som podrobil kliatbe a Izrael pohaneniu.“ (Iz 43, 26-28).

Áno, všetci sme potupne zhrešili a znesvätili sme tak veľkosť Božiu. Preto je našou povinnosťou ležať teraz v prachu, a to od najvznešenejších po najmenších v ľude Božom. Robil tak s celým ľudom Božím Nehemiáš, urobil tak s celým ľudom Božím prorok Daniel, pohnutý týmto trápením volal k Bohu s celým ľudom, od najväčších (zvolajte starších!) po najmenších (zhromaždite deti i dojčatá), a, samozrejme, od kňazov (medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi…) až po ľud i prorok Joel, a nie menej nad svojimi hriechmi nariekal veľký učeník Ježiša Krista Peter, keď pochopil, ako potupne svojho Pána zaprel.

A my?

Čo urobíme v rovnakej situácii my?

Ale tu vám musím, Miroslav, práve v súvislosti s vami niečo podstatné zdôrazniť: Sklamanie, ktoré ste prežili z iných, padlo najprv na vašu vlastnú kresťanskú gloriolu. Len čo ste sa sklamali z mnohých, Pán vám vo svojom veľkom milosrdenstve ukázal cez svoje sväté Slovo - na vaše osobné sklamanie zo seba samého!

To bola pre vás vaša najbolestivejšia skúška! Kým ste padli pred Kráľom svojho života na tvár, prešlo mnoho rokov vášho tvrdohlavého odporu práve tam, kde ste sám seba videli ako nevinného.

Čaká to však teraz každého, kto v ľude Božom spieva: Baránku Boží, ja idem!

Kam?

Kam máme všetci v tomto čase ísť?

V Baránkových stopách práve za Ním!

Áno, práve pod Jeho kríž.

Práve pod Jeho kríž a ďalej.

A ďalej so Vzkrieseným.


Najnovšie: