web
statistics

Ranné rozhovory

December 13, 2008 — Michaela Michalcová

Zaťažuješ zbor,

„už ma neobťažuj!“ tri slová sa ako jediný Paridov šíp zabodli do päty dôvery. Ako málo stačí! A márnomyseľnosť ako na povel začne s budovaním múrov, veží, citadel opevnenia, ak – ak sa pozeráme na svoje ego miesto na Pána. V mihu stojí v srdci človeka pevnosť vzdoru, brániaca výhľadu von a za jej stenami raší pýcha, ťažiaca z živného pocitu vzťahovačného ukrivdenia. Obťažujem? Veď celý čas ticho nesiem bolesť – a teraz – možno druhýkrát chcem o nej hovoriť. Obťažujem?! Dobre. Už nebudem. Už vôbec nebudem. Nemôžem odísť, nemám kam. Ty si tam, Pane Ježišu, tvoje slovo je tam. Priviedol si ma k nim. Ale už nič nepoviem, najmä …

Mám Teba. Ty ma vyučuj, vysvetľuj, veď. Možno nájdem po čase iných, kde sa budem môcť zdieľať, ale tam už nebudem obťažovať…

K.O.

o pol roka neskôr:

„to v tebe je chyba; si pyšná“, preniká ku mne za moje opevnenia lúč zhora. Pane, odpusť!

Nediskutujem. Sedím v aute na opustenom parkovisku, vytáčam číslo. Zvoní.. „Odpusť mi,“ vravím bratovi, „Pán Ježiš mi práve povedal, že som pyšná a vo vzdore..“ „Áno, to už dlhšie vnímame,“ potvrdzuje mi brat. „Aj keď ti nikto nič nepovedal, vidíme to…“

Nesprávne liečená márnomyseľnosť však už po chvíli púta pohľad k zranenému egu. Chcem hovoriť, ale bojím sa ďalšieho zranenia. Veď ti povedal, že nemáš obťažovať. Už si zabudla? Nezabudla, ale chyba bola vo mne. Aj keby tak bolo, chceš sa otvoriť a riskovať úder? Veď máš rodinu, kam môžeš prísť a modliť sa, čo chceš viac?

takmer o rok neskôr Pane, už neviem, čo s tým. Máta ma to. Stále sa k tomu vraciam. Vyznala som Ti to, ale Ty ma neuzdravuješ. S nikým o tom nehovorím iba s Tebou a v mojom vnútri je už pomaly more horkosti miesto mora zmierenia, už.. - So mnou o tom hovoríš, ale vyznala si to pred tým bratom? Nie, ale ospravedlnila som sa mu. – To ospravedlnenie sa však netýkalo konkrétne toho, čo sa stalo.. Napísala som mu mail! Že ho prosím o odpustenie.. – Áno. A čo ti odpovedal? Odpísal, že čo mi má odpustiť. – A ty? Akú odpoveď si mu na to dala? Žiadnu. – Tak vidíš. Ale aj on mi kedysi napísal, aby som mu odpustila a nepomenoval príčinu. Tak prečo by som ju mala menovať ja? - -

o niekoľko mesiacov .. môžeme sa stretnúť? resp. mohla by som na chvíľu zajtra zájsť? - zajtra som doma, môžeš zájsť. o ktorej Ti to vyhovuje?… Pane, ďakujem Ti za môjho brata, aj keď stále nechápem, čo sa vtedy vlastne stalo, viem, že sám potreboval veľakrát slová povzbudenia a ja som ho pre svoju zaslepenosť nevedela povzbudiť ani podoprieť…

po niekoľkých týždňoch Čo chceš hovoriť? Komu? Dávno sú všetci ďalej. Myslíš, že to niekoho zaujíma? A čo si prežila, prežívajú všetci. Či si už zabudla, že nemáš obťažovať?

včera (30.11.08)

… zbor zaťažuje viac ako iní… Ach, Pane Ježišu! Prečo?! Už zas? Čo som povedala? To vtedy tá prosba o modlitby? Či ani to nesmiem? Či aj to zaťažuje?

Vidíš, vravela som ti, mlč. Ale ja som videla Božie skutky, odpoveď.. No a? Si záťažou pre zbor. Zaťažuješ ich. Odíď! Čo nevidíš, že o teba nestoja? Jeden sa pri druhom mohli učiť, chodili slúžiť po dvoch, po troch – už sú zohratí, ty si nazvyš, - NIE! - navzájom si nesú bremená, ale ak sa ty o niečom zmieniš - ty iba zaťažuješ, už to pochop… a odíď.

Nie!

Pane Ježišu, zmiluj sa. Obviaž mi oči svojou páskou pravdy a milosti, zviaž moje pocity a daj nech čítam ten text v tvojom svetle…

ráno (1.12.08)

Pane Ježišu, príď a uzdrav ma. Daj, nech vidím. Ako je to s tou záťažou? Vysvetli mi to, prosím, Ty sám.

  • Mt 14:27-31; Ex 6:1-13

Takže malá viera. Malá dôvera. Stačia silnejšie vlny a zabúdam na to, že Ty si mi povedal: Poď! Topím sa a s hlavou pod vodou prehĺtam pochybnosti a výsmech. Áno. Tak často som na to zabúdala. Tak často sa vysiľovala vlastnou snahou vyplávať na hladinu.

Stále znovu a znovu si mi vravel o svojej láske a milosti. A ja som si to nechávala vziať. Nevedela, čo s tým či oným, a ako žena pri studni, chcela som, aby som už konečne nemusela chodiť po vodu…

Ticho. Pán Ježiš ma chytá za ruku. Tíši tep.

Opätovne čítam text tentoraz už v jednej rovine. Už z neho nevytŕčajú slová, naopak odkrýva sa postupne ako mapa krajiny, po ktorej prechádzam ukazovákom srdca. „…pretože žije v presvedčení, že so sebou nosí aj tieň ťažkých problémov, ktoré nezvláda a ktorými zbor zaťažuje viac ako iní…“

  • pretože žije v presvedčení –

Mäkká otázka v Pánových očiach… podlamujú sa mi kolená

Svätý Bože, skláňam sa pred Tebou. Ďakujem za objasnenie. Ďakujem za vysvetlenie tej jednoduchej a tak ťažkej vety, ktorá mi bola dlhoročným väzením. Priviedol si ma do bodu, kedy som Ti mohla odovzdať zranené ego, ukrivdenú márnomyseľnosť, kedy som mohla pozdvihnúť svoj zrak od seba k Tebe, prosiť o zviazanie pocitov a položiť otázku: Čím? Pane, povedz mi, čím. A Ty si nemeškal. Koľko si na tú otázku čakal? Koľko na tú otázku čakal zbor? Tvoje odpovede prišli – presne vymerané. Plné svetla. Sélah.

Pane Ježišu, prosím, v Tvojom Mene – uzdrav ma. Nech za mojím zrakom už nie je psychológia, logika, charizmatické nadšenie, ale viera. A pred mojimi očami už nie tiene minulosti, ktoré si Ty dávno prikryl a vymazal, nie to, ako sa vidím, ale TY, Pane, Ty a Tvoja Milosť.

Pane, Ty si započal, Ty aj dokonáš. Ďakujem za dnešné ráno. Ďakujem za dar Tvojho slova. Ďakujem za bratov (zbor), ktorí trpezlivo niesli. Ďakujem za Tvoju zhovievavosť.

Nech je pochválené Tvoje Meno na veky vekov.

Amen.


Najnovšie: