web
statistics

Videnie, ktoré sa stalo

February 9, 2009 — Miroslav Halás

  1. novembra v roku 2005 som kázal na text z proroka Abakuka (2, 2-3): „Opíš videnie a to zreteľne na dosky, aby ho čitateľ ľahko zrakom prebehol. Lebo videnie sa splní svojím časom, speje ku koncu a – nesklame; keby sa zdržalo, čakaj naň, lebo určite sa splní – nebude meškať.“

Dnes už všetci vidíme a vieme, že sa splnilo. Ale prečo sa malo a muselo splniť?

Pretože tu bol a ešte stále trvá veľký plač maličkých! Na mnohých miestach počuť nárek, a pritom… Všade okolo nás sú obrovské stavby, plné bohatstva, neprehľadných investícií a ťažko kontrolovateľných finančných tokov.

Tíšia však tie navonok pevné a vysoko racionalizované budovy plač chudobných? Nie, pretože dielom svojich rúk človek plač siroty a vdovy neutíši.

Kto naň má teda reagovať a ako? Cirkev, ktorá má tiež veľké chrámové stavby?

Ak cirkev, potom môže každý človek legitímne a verejne vysloviť smerom k nej otázku: Ako to robíte vy? Ste verní Božím príkazom najprv vo vlastnom konaní, otvárate denne svoje brány do hlboko načúvajúceho prostredia, v ktorom môže vždy nájsť reálne, pomocné srdce, nie ruku s milodarom, každý duchovne trpiaci? Robí to, čo urobil Peter a Ján, keď v modlitebnú hodinu o tretej popoludní vystupovali do chrámu? (Skutky apoštolov 3,1). „Práve vtedy priniesli muža, chromého od narodenia, ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. A ten, keď videl Petra a Jána vstupovať do chrámu, prosil si od nich almužnu. Peter a Ján zahľadeli sa uprene na neho a povedali: pozri na nás! I podíval sa pozorne na nich, lebo dúfal, že dostane niečo od nich. I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! Nato chytil ho za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby, takže vyskočil, postavil sa na nohy, chodil a vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha. A všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha.“ (Skutky apoštolov 3, 1-9).

Ten predtým chromý totiž nedostal nič, čo by mohol iba dočasne vlastniť, ale mal zrazu pravé, nevädnúce dedičstvo – preto už nechválil Boha ústami a hrdlom, zvyknutým v prvom rade na intonáciu piesní, ale svojho Pána a Jeho meno vyvýšil možno málo melodicky, určite však novým rytmom novej piesne, určite v pravde novým refrénom reálne obnoveného srdca.

Aj z tohto prípadu sme mohli pochopiť, že človeka, ktorý trpí, nestačí iba vypočuť, ale je tu nutný aj konkrétny, reálny čin! Ide tu o koniec pobožnostkárstva, a o začiatok pravej pobožnosti s mocou Božou!

Chceš sa stať práve takým Kristovým vyslancom v moci Božej, akým bol vo svojom čase aj apoštol Peter a Ján? Ak áno, možno sa súčasne pýtaš: Čo sa teda musí v mojom srdci stať a o čo mám usilovať, aby som ním bol skutočne aj ja? Čo si mám pýtať od Pána najprv ja?

Dedičstvo, ktoré nezvädne!

Musím sa preto prestať spoliehať na všetko, čo bolo dosiaľ mojím vlastníctvom a mám, smiem – pretože je mi to ponúknuté ! - začať žiť v dedičstve od Hospodina.

Miroslav Halás

pondelok, 9. februára 2009


Najnovšie: