web
statistics

Bezmocnosť

March 12, 2009 — Miroslav Halás

(Rozhovory s Poslom /1)

Pozorná žena

Mám starosť o najbližšieho človeka. Bojím sa o neho. Je v krízovej situácii.

Posol

Naše krízové situácie vznikajú z toho, že „robíme prekážky slovám“. (Jób 18,2). Zvyčajne „hovoríme a neuvažujeme.“ Alebo uvažujeme až potom, keď je už neskoro. Ale čo to znamená – uvažovať? Tak málo dnes možno niekomu veriť! Tak veľmi sa každý ponáhľa! Ako môžeme veriť tomu, kto sám na seba ani na svoju rodinu nemá plnohodnotný čas? Kde takého človeka nájdeme? Áno, tie otázky zaznievajú a sú oprávnené. Ani Bildad Šúachský nebol kompetentný povedať Jóbovi: Nerob prekážky slovám! Počuj, čo ti teraz poviem! Pretože Bildad Šúachský sám potreboval poučenie od Pána… Kedy teda môžeme niekoho poúčať? Keď sme najprv sami poučení Pánom. Len z takého poučenia a iba z takého osobného ohňa môžeme prinášať svetlo iným ľuďom.

Pozorná žena

Môj blízky zle vyzerá. Upadá. Je chorý. A je to s ním stále horšie. Čo mám robiť? Je fyzicky i psychicky chorý. Nemá takmer nijakú nádej. Nechce sa mu žiť. Povedzte mi… Čo mám robiť? V nemocnici mu nepomohli. Posielajú ho stále iba na psychiatriu. A to liečenie: to sú iba muky.

Posol

Platí to aj pre lekárov: „Uvažujme a potom hovorme!“ (Jób 18,2). Samozrejme, lekári uvažujú, ale iba v rámci svojej profesie. A čo je nad ten rámec, to posielajú na psychiatriu. V skutočnosti si uvedomujú, že človeku, nech je akokoľvek chorý, chýba v prvom rade slovo. Lekári vedia, ale vedia to iba profesionálne, že spomenuté slovo možno nájsť v psychiatrickej nemocnici. Ja vám však ponúkam niečo iné. Slovo Božie. Najprv – Slovo života! Bez neho sú totiž všetky ostatné slová iba slovami smrti.

Pozorná žena

Za svojho blízkeho človeka som sa modlila. Neviem, či ma počúval. Neviem, či tú modlitbu počul. Nič nevravel. A ja som pritom nevnímala nijakú zmenu. Nijakú nádej. Ako teda to Božie Slovo pôsobí?

Posol

Ide o to, ako sa modlíme. Človek môže byť navonok pokorný, ale keď mu nikdy nevyjú jeho plány, potom sa neraz „roztŕha vo svojom hneve“. (Jób 18,4). To bol prípad Izraelcov na púšti. Dlho ten pochod nehostinnou krajinou vydržali, ale potom… Potom, keď sa v predpokladanom časovom slede situácia nezlepšovala, začali reptať. Bolo zrejmé, že žijú napriek všetkej biede stále výsostne vo vlastnom pláne života. Tu si musíme uvedomiť ako ľudia, ktorí chcú patriť Kristu, jeden rozhodujúci fakt: Ježiš Kristus za nás zomrel, aby sme už nežili pre seba, ale pre Neho. Ale tento plán prijíma málo ľudí. Je ich mizivé percento. Niekedy by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Najprv sa teda musíme dohodnúť na jednom základnom princípe a postupe: Chcete nájsť Ježiša Krista a žiť pre Neho, alebo chcete v prvom rade, aby bol váš blízky človek uzdravený?

Pozorná žena

Môj blízky človek si ubližuje. A to ma trápi. Je dezorientovaný. Nežije v pravde, ale v lži. Žije v akomsi omámení a ja to vidím. Bola by som rada, keby videl situáciu, v ktorej sa nachádza, v pravom svetle. Tak je to so mnou. Hovorím vám pravdu.

Posol

Dobre. Inými slovami: „Zhaslo mu svetlo.“ (Jób 18,5). Zhaslo mu svetlo života, preto si myslí, že je osudovo vinný a súčasne je presvedčený, že jeho hriech sa nedá zmazať. Nikomu o ňom nehovorí. Jeho hĺbky si necháva len pre seba a tak sa neskutočne trápi. Váš blízky potrebuje vyznať svoje hriechy. Nie však preto, aby bol zachránený, ale preto, aby nežil v klame. Chápete? Človek nie je spasený preto, lebo vyznal svoje hriechy, ale iba preto, že Ježiš Kristus za neho zomrel na kríži. Aby však človek tú pravdu videl v pravom svetle, musí vyznať hriechy, ktoré mu na tento fakt pravdy zakrývajú výhľad. To je Boží poriadok. Hriech je smrť a omámenie, pokánie je možnosť zbadať Bránu života. Tou bránou nie je pokánie – tou bránou je vždy iba Kristus. Ale kto zostáva prikrytý svojimi hriechmi, ten bránu života nezbadá.

Pozorná žena

Modlila som sa k Bohu, aby sa nad mojím blízkym človekom zľutoval, ale nič sa nestalo. Ba zdá sa mi, že upadá ešte viac. Pritom verím v Božie milosrdenstvo, ale ako vravím… Nič sa nedeje.

Posol

„Svetlo stemnie v jeho stane a jeho svieca nad ním zhasne. Skrátia sa jeho rázne kroky a jeho vlastný zámer privedie ho k pádu.“ (Jób 18,6-7). Chápete, čo sa stalo? Jeho vlastný zámer ho priviedol k pádu. Nie je to však iba prípad vášho blízkeho človeka. Je to aj môj a váš prípad. Ibaže niekoho postihne skôr, iného zasa až v starobe. Je lepšie, keď sa to stane už v časoch našej mladosti. Načo by ste mali prežiť päťdesiat rokov svojho života na nádhernej, ale bludnej ceste, na ktorej vás zastihne náhly zráz? Sú ľudia, ktorí prežijú navonok dlhý a šťastný život. Ale potom to príde… Choroba a náhla smrť. Nečakaná tragédia. Alebo jednoduchý záver života, o ktorom možno povedať jediné: Skončil sa a minul Bránu večnosti. Tak je to s našimi vlastnými zámermi a s našou vlastnou cestou. Tak je to s každým, kto žije iba pre seba. Opakujem vám: Kto chce nájsť život, a to pravý život, musí svoje cesty opustiť. Musí sa svojich zámerov vzdať – prinajmenšom dovtedy, kým si neoverí, či jeho zámery sú aj Božími zámermi. Modlíme sa predsa: Buď vôľa Tvoja, Pane! Alebo existuje jediný kresťan, ktorý by v tejto modlitbe vyslovil prosbu: Buď vôľa moja?


Najnovšie: