web
statistics

Okamih večnej radosti

July 10, 2009 — Miroslav Halás

K HOSPODINU SOM VOLAL VO SVOJOM SÚŽENÍ

(Žalm 120,1)

Začnem netradične: Na čom práve pracujete?

Čakám ľudí. Čakám publikánov a hriešnikov, ktorí chcú počúvať. Čakám ich v Staples Center, v Los Angeles. Práve sa približujú k Ježišovi Kristovi. K Jeho svedkom, aby ich počúvali. Zdá sa vám to nemožné? Aj mne sa to také zdalo. Ale naše zdanie je vždy menšie ako skutočnosť. Skutočnosť je silnejšia ako naše predstavy, vízie, sny. Poznáte Jacksonovu pieseň „Budeš tam (Will You be There)?“ On si predstavoval, že bude s anjelom a nakoniec ho zakryjú jeho krídla. Možno uvažoval o prorokovi Malachiášovi, o uzdravení pod krídlami spásy. Neviem. Teraz záleží na jedinom. Ak si dovolím povedať, že v Staples Center zaznievali svedectvá o Kristovej láske – budete reptať? Aj vy poviete: „Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi?“ (Lukáš v15,2). Ako vidíte, práve pracujem na tejto otázke. Týmto sa teraz celkom vážne zaoberám.

Ste v malom alebo vo veľkom tíme?

V tíme? Čítajte Lukáša, ktorého som vám načrtol. „Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.“ (Lukáš 15, 4-6). V Staples Center bola radosť. Videli sme tam ovcu na Pánových pleciach… Či ste tam nevideli plač i radosť? Bolesť i nádej? Nebola tam iba truhla s bohatými kvetmi. Boli tam aj mocné svedectvá. Predpokladám, že ste počuli Marlona Jacksona. Dúfam v to. A pevne verím, že ste počuli aj pieseň, ktorú spieval Lionel Richie „Jesus is love“ a ešte predtým vyznanie speváčky Mariah Carey: Thank you, Jesus. Ďakujem, Ježiš.

Ste doma na Slovensku medzi oknom, plným zvukov z ulice, a dverami košického bytu, ktorými vchádzajú dovnútra ovce z priepastí, sedíte, povedzme, pred obrazovkou televízora a dívate sa na program stanice CNN (podobne ako tí ďalší, ktorí sú dnes obklopení monologicko-dialogickým bzukotom či svetelným fľakom počítačov, televízorov a veľkých digitálnych obrazoviek niekde v Harleme, v Londýne, či v niektorom inom kúte sveta?)…

Ale čo ďalej? Čo sa vo vašom srdci deje ďalej?

Tu vám podľa Lukáša môžem charakterizovať, aká „radosť bude v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie“… Bude to veľká radosť! Bude to radosť všetkých kútov sveta a všetkých ulíc, pretože Božie nebo a jeho svetlo dosiahne všade a dôjde jedného dňa ku všetkým. Počítali ste s charakterom a dosahom takého svedectva? Alebo sa vám nepáči? Myslíte si, že na Staples Center v Los Angeles má nárok niekto iný? Nie, nemýľte sa! Boh je všade, Pán Ježiš Kristus môže dvihnúť svoju ruku pokoja a lásky kdekoľvek a kedykoľvek. Ba práve tam, kde by ste ju vy nikdy nedvihli! Len, prosím vás, nereptajte, ako reptali tí z okrajov ciest a ulíc, ktorí si všimli, že Ježiš vošiel do Zacheovho domu. Teraz sa stal Staples Center domom Michaela Jacksona, ale inak, ako si to naplánoval svet. Potlesk tam zaznieval nad dvoma fenoménmi čias: nad bolesťou a radosťou toho, kto vyznal: Ale ja som len človek. Spomeňte si na pieseň „Budem tam“. Ale ja som len človek! Mám z toho radosť.

No dobre. Na akom odkaze však pracoval marketingový tím hudobných špecialistov, pokiaľ šlo o celosvetovo platný hudobný odkaz s názvom: To je všetko? (This is it)?

Mňa zaujíma, na čom pracoval Michael Jackson v poslaní, ktoré prijal. Pracoval na hľadaní posledného groša. Posledného odkazu. „Alebo: niektorá žena má desať grošov. Keby stratila jeden, či nezažne sviecu, nezametá dom a nehľadá pilne, dokiaľ ho nenájde? A keď ho nájde, zvolá si priateľky a susedy a povie: Radujte sa so mnou, lebo som našla groš, ktorý som stratila. Hovorím vám: taká radosť býva pred anjelmi Božími nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.“ (Lukáš 15, 8-10). Michael Jackson mal dosť majetku, ale jeden dôležitý groš mu chýbal. Vzťahy. Ľudia. Denne ich hľadal v deťoch, preto sa najradšej vyjadroval slovami Pána Ježiša: Ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva Božieho. Chcel sa zhovárať s deťmi, chcel počúvať deti, chcel im rozumieť, a potreboval, aby ony chápali jeho. Ale aj tam vstúpil drsný svet pokrytectva a všetko sa stratilo. Ako mal potom ten posledný, najdôležitejší groš, nájsť? Hľadal ho v piesňach. O jednej z nich povedal. Tam je môj život, tam ho zbadáte. Ak ma chcete naozaj poznať, vypočujte si moju pieseň Childhood.

Jackson je jedným z fenoménov čias. Je archetypom mnohých hľadajúcich. „To je všetko!“ To je všetko? Akú myseľ v tomto zmysle práve máme?

Myslím, že sme ako márnotratný syn, ktorý odišiel od svojho nebeského Otca. Som presvedčený, že svet je rozdelený na dve časti. Prvý sa prepadol do tmy a tam si zúfa, hoci navonok má oblečené žiariace košele, a ten druhý? A ten druhý, ktorý sa zdá byť úplne v poriadku, je svetom staršieho syna, v ktorom je všetko etické, normálne, náboženské, zákonícke, dokonca kresťanské, ale… Bez lásky.

Teraz, 7. júla v roku 2009, svet stuhol (ustrnul?), pretože nácvik Michaela Jacksona na dlhodobé koncertné turné bol náhle prerušený jeho smrťou, ktorú odvtedy denne preberajú rôzne svetové agentúry ako „nepochopiteľnú správu“ o „neuchopiteľnej budúcnosti“.

Čo je tu neuchopiteľné? Pre jedného človeka sa skončil hlad, skončila sa núdza, skončilo sa utrpenie. To, čo povedal márnotratný syn, je rozhodujúce: „Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov.“ (Lukáš 15, 18-19). Keď toto vo svojom srdci povieme, cestu k Otcovi máme otvorenú. Chcete počuť viac? Možno našu budúcnosť uchopiť pravdivejšie? Nezabúdajte na pieseň: Budem tam (I’ll be There).

Ako je to vlastne? Stala sa tá možnosť predsa len zachytiť „neuchopiteľnú budúcnosť“ v sekunde hlbokou minulosťou, alebo sa pred nami, naopak, náhle vynorila ako znaky a znamenia v bratoch Michaela Jacksona, ktorí pred kamerami a na obrazovkách celého sveta v okamihu nadobudli nečakaný význam, pretože…

Pretože zrazu vyslovili nečakané vyznanie?

„Hyniem tu hladom.“ Viete kto to povedal a ako? Človek, ktorý vo svete, kde ľudia už nie sú deťmi a nepotrebujú nebeského Otca, nenašiel radosť.

Áno, čosi sa naozaj stalo, veď celý svet v tejto udalosti zahanbene stuhol, ustrnul a zastal, už či si to neskôr prizná alebo nie.

Svet má na tvári – aspoň minútu - slzy hanby. Prečo? Keď sa Michael Jackson dozvedel o ťažkej chorobe manželky Martina Luthera Kinga, „obrátil sa tvárou k Pánu Bohu, aby sa s pôstom, vo vrecovine a v popole úpenlivo modlil.“ (Daniel 9,3). Ktorý bulvár sa však tým tichým faktom, nehodným médií, zaoberal? Vedel však o tom a vie Kristus, ktorý videl, ako Michael Jackson nad svojím strateným životom často plakal. „Tebe, Pane, patrí spravodlivosť, ale hanba v tvári patrí dnes nám, mužom júdskym…“ (Daniel 9,7). Ale či práve my, mužovia júdski, mužovia mocní, nie sme tí, ktorí si o sebe neraz myslia: Boh patrí nám? Náš nárok na neho je úplne samozrejmý? Ján Krstiteľ vyznal iné vyznanie. „Vyznal a nezaprel; a vyznal: Ja nie som Kristus.“ (Ján 1,20). Ja nie som Pán Ježiš, povedal Michael Jackson v interview s Oprah a podobne ako ostatné z vyznaní tohto nepochopeného muža, ani tento záznam pravdy a pokory sa tým, ktorí počúvali jeho slová úprimne, už nikdy z mysle nestratí.

Teraz však začnime klásť rovnako tvrdé otázky sebe…

A opäť a znovu, totiž dovtedy, kým my, údajne skvelí ľudia, výborní novinári, fotografi, speváci, komentátori, politici, prípadne zdatní misijní kresťania celému svetu nepovieme, ako je to vlastne s nami?

Áno: čo vieme o svojom srdci práve my?

Pretože názov strojovej a biomechanickej šnúry koncertov pre londýnsku arénu „To je všetko“ sa zrazu zásahom zhora mení na názov: „Nie! To nie je všetko!“ A tak teraz v miliónovom počte my sami stojíme či sedíme pred tvárou Života a Smrti, a tá kladie otázky, na ktoré už nemožno odpovedať falošne, nám.

Akú máme v tej chvíli myseľ? Je to myseľ izolovaných a do seba stočených tvárí v blízkosti ďalších do seba zrolovaných tvárí, i keď s túžbou premýšľavého Izáka blízko Prameňa živého, ktorý zrazu vidí, že všetko je inak, ako sa mu to dosiaľ zdalo?

Tu musíme skutočne zastať a stíšiť svoje duše. Či nie toto od nás žiadala tá dvihnutá ruka speváka a tanečníkov, ktorá náhle ustrnie?

O to viac bolo počuť vtedy v takmer prázdnej Staples Center klaksóny áut, súčasť piesne budúcnosti. Čo teda znamenala tá dvihnutá ruka s tvárou svojej dlane pred našimi tvárami? Pokus zastaviť čas Babylonu? Mesta miest?

Podarí sa nám to?

Nuž: ľudská masa v oblekoch i v tričkách sa v ten deň D, keď začula Boží hlas (Vojdite do môjho odpočinku!) naozaj prestala valiť bez ustania do Krajiny nikoho a zrazu stojí.

Stojí v pauze jedného zo Žalmov! Bol to Žalm 37? Alebo niektorý iný?

Alebo to zastavenie našej mysle vyvolala pieseň, ktorú 7.7.2009 spievala Jennifer Hudson na rozlúčke práve s Michaelom Jacksonom? Či ešte prv pieseň Lionela Richieho „Jesus is love“?

Konečne sme si všimli v smrti speváka, o ktorom sme dosiaľ hovorili len reprodukčne, aj slová života, ktoré k nám už nie márne a v obavách hovoril on sám v závere piesne speváčky Jennifer Hudson?

Teraz sa už ktosi započúval aj do textov piesní Michaela Jacksona, a to práve pred jeho rakvou, a to práve po poslednej sekunde jeho fyzického života.

Mnohí z nás aj v dospelosti túžia po pohľade kráľa z okna paláca na jednoduché námestie obyčajných rybárov. Vrátiť sa však do tejto priezračnej jednoduchosti už takmer nie je možné! Alebo predsa len áno? Naozaj sa to v Božom zázraku dá?

A tak myšlienky „ako by sa to dalo“ sa v spomienke brata Michaela Jacksona Marlona nečakane menia na svedectvo o Božej blízkosti.

Nuž, je to zvláštne! Akoby sa zrazu pokus Marlona Jacksona obkresliť mračno napätia na oblohe smútku náhle menil na radostnú spomienku, ktorá nás už rozochvieva inak, než sme to čakali, takže napokon vôbec nevieme, čo s vlastným rozochvením urobíme…

Čo a v akom smere? Čo urobíme s tým, čo nás predtým iba biomechanicky a reprodukčne dráždilo?

Na jednej strane je tu ešte stále zložitý hudobný stroj, ktorý vyniká svojou marketingovou stavbou, kým na druhej strane už do našej predtým večne rozptýlenej mysle svieti svetlo nečakaného oslovenia smerom k dvadsaťtisícovej aréne, a to práve tam, kde ešte včera či predvčerom mali znieť iné piesne iného turné.

Teraz, v dopoludnia amerického času a v podvečer SELČ 7.7.2009, sú v nej už vyslovované slová smerom k rodičom, k deťom, k priateľom, nie iba k mase a k davu.

Aby sme sa teda pohli dopredu: ukázalo sa riešenie. Zvláštna stlačenosť času do skutočného východzieho i záverečného bodu. Už nie sláva a jej strašné následky a strhaná tvár i stuhnutá myseľ: odkiaľ idem a kam?, ale: áno, náhle nastal nečakaný „čas osvieženia“ práve pre našu prudko zdeformovanú myseľ v zmechanizovanej mase!

Pretože – áno, stalo sa to! – práve tá masa sa zrazu v hlboko ľudskej situácii odhodlala prijať na úplne nečakanom mieste duchovnú obnovu ako niečo rozhodujúce a podstatné, s čím v budúcnosti treba počítať a s čím možno uspieť!

Preto sa teraz mohol dav pozitívne individualizovať. Prečo? Pretože zažil „šok prebudenia“! Speváčka Mariah Carey na to po dospievaní piesne reagovala slovami: Thank you, Jesus…

A tak výslednú známku dnešnému súčasníkovi v strednom veku už nevystaví iba nemocnica a jej strojový systém obživenia, ktoré bolo márne, ale „náhly čas“, „príhodná chvíľa“. „naplnená hodina“ . Jednoducho Boží čas, ktorý môžeme opäť nazvať ako: „domov“.

Pretože čas – a na tom sa zhodli aj básnici – je a mal byť práve toto: domov pri blízkych. Domov pri zblížených ľuďoch, a to známych i neznámych. Pretože práve toto mala a má byť naša príležitosť žiť: vo vzťahoch, ktoré majú ľudskú pokožku, nie kovový disk hodín s digitálnymi obrazmi.

Tam, kde nás ešte včera totálne väznil technický deň, je teda opäť vzduch neba? Pretože tam, kde klimatizácia arény a jej reflektory nám marili každý pokus vidieť osobné črty osobných tvárí, sme zrazu počúvali slová bratov a vyznanie dcéry Michaela Jacksona o „svojom“ a súčasne o „najlepšom otcovi“, ktorú potom držala v náručí Jacksonova sestra?

Čo sa to vlastne tam, na pódiu Staples Center v Los Angeles dialo a vyjavilo aspoň na krátku chvíľu aj pre teba, Amerika, aj pre teba, svet? Náhla manna úžasu?

Už nielen bolesť zo smrti a zániku, ale aj…okamih večnej radosti?


Najnovšie: