web
statistics

Striktný zákaz

October 24, 2009 — Miroslav Halás

Hosť sa pýta /2

Tomu starcovi sa viditeľne triasla ruka. Možno mal Parkinsonovu chorobu a možno niečo iné. Možno iba stratil vzťahy a pôdu pod nohami. Žije neisto, v trvalom vnútornom ohrození a v samote, ktorú nedokáže nikomu vysvetliť, pretože málokto ho počúva s vážnym záujmom.

Doma odskrutkuje vrchnák z plastovej fľaštičky, vyberie z nej opatrne tabletku a niekoľko minút mu trvá, kým si s ňou poradí. Potom ide do kuchyne po vodu a tam čaká, kým z kohútika dotečie do pohára po určitú mierku. Potom sa pomaly vráti a… Asi po troch, štyroch minútach tú dôležitú tabletku zvládne. Videl som, ako aj najjednoduchšie pohyby a myšlienky má – kvôli tej stareckej slabosti – rozdelené do jednotlivých častí a „fáz“. A zrazu som si uvedomil, že v tých jednoduchých úkonoch je aj jednoduchý cieľ jeho súčasného života. Zvládnuť ich. A keď ich zvládne? Pokúsi sa ešte o niečo, v čom je väčší zmysel, než v jednoduchých aktoch vôle, ktoré mu pomáhajú „prežiť“?

Na moje prekvapenie si neskôr pomaly zapálil cigaretu. Fajčil! Vtedy som si pomyslel: Nie je to hriech, ak stráca svoje sily na čokoľvek, čo je pre jeho organizmus viditeľne škodlivé? A tak moja otázka znie: Má mu jeho dcéra právo tie cigarety striktne zakázať? Ako by sa to dalo zhodnotiť?

Dôležité je, čo hovorí o tomto probléme starec vo chvíli, keď ho nepomenúvava „priamo“. Všetko, čo pomenúvavame „priamo“, sa nám stráca spod kontroly, i keď navonok to vyzerá inak… Pomenovať vec „priamo“ znamená pomenovať jej „povrch“. To je spôsob mŕtvej litery. Spôsob básne a lásky a ochoty vidieť najprv človeka, nie jeho izolovaný problém, je však v niečom inom. Je v našej schopnosti „počuť modlitbu človeka“. Vycítiť, kedy ju hovorí. Odhaliť ju a pozorne ju rekonštruovať aj z jeho nesúvislých povzdychov. Skutočný ošetrovateľ ľudskej duše robí práve toto. Za každú cenu sa usiluje dopátrať „modlitby slabého a zraneného človeka“. Nesmie sa však nechať oklamať a považovať za modlitbu to, čo modlitbou nie je. Totiž povrch akýchkoľvek dobre znejúcich slov. Ja som raz modlitbu „slabého a zraneného” pri človeku, ktorý bol spoločnosťou dlho odmietaný, začul. Znela takto: „Pomôž mi, Hospodine, Bože môj! Zachráň ma podľa svojej milosti; nech sa dozvedia, že to Tvoja ruka, že si to Ty urobil, Hospodine. Oni nech preklínajú – Ty však požehnávaj!“ (Žalm 109, 26-28n).

To je moje hodnotenie striktných zákazov a súčasne bezmocného mlčania - totiž tam, kde sa stretáva zdravý a silný človek s chorým a slabým.


Najnovšie: