web
statistics

Otcova vôľa

November 26, 2009 — Michaela Michalcová

Mt 21:28-31 … Nejaký človek mal dvoch synov. A pristúpil k prvému a povedal: Dieťa, idi, pracuj dnes v mojej vinici! A on odpovedal a riekol: Nechcem. Ale neskoršie ľutoval a išiel. A pristúpiac k druhému povedal mu to isté. A ten odpovedal a riekol: Idem, pane; ale nešiel. Ktorýže z tých dvoch učinil vôľu otcovu? Povedali mu: Ten prvý. A Ježiš im povedal: Ameň vám hovorím, že publikáni a smilnice vás predchádzajú do kráľovstva Božieho.

V poslednej dobe premýšľam nad dvomi otázkami, čo je to TO, ktoré nám bráni konať Otcovu vôľu. A prečo tak ľahko obchádzame, čo je pre toho druhého dôležité.

Máme málo lásky? Málo úcty? Bázne? Sme zahľadení natoľko do seba, že to, čo od nás chce Boh, príp. niekto z našich blížnych, jednoducho presunieme na druhé miesto? Uplatňujeme vlastné priority vo vlastnom poriadku? Je na vine naša neochota? Ustrnutie? Sebastrednosť? Nezáujem?

Nedávno došlo medzi mnou a otcom k nedorozumeniu. O niečo ma prosil a ja miesto toho, aby som jednoducho urobila, o čo ma požiadal, som množila slová, ktoré v podstate zakrývali moju neochotu. Keď som sa mu to potom neskôr snažila vysvetliť, dostalo sa mi len suchej odpovede: „to sme tu už mali“ (čím chcel povedať, že tých ospravedlnení tu už bolo …, ale skutky nápravy – teda činenie nápravy chýba). Trápilo ma, čo sa stalo, aj celý ten krátky dialóg, a následné niekoľkodňové otcovo mlčanie. Zápasila som s pocitom sebaľútosti a zranenia. No napokon ma Pán priviedol vo svojej milosti k ďakovaniu za otca a jeho život a cez to mi podaroval aj pochopenie, v čom bolo moje zlyhanie.

Ak nám Pán jasne povie, čo je Jeho vôľa, aby sme robili a my to ustavične obchádzame a z času na čas riešime síce úprimným ale „iba“ vyznaním svojho zlyhania, nestačí to. Nestačí povedať: Pane, mrzí ma to, odpusť a naďalej listy s pripomienkami od Pána hádzať do zásuviek. Takéto opätovné obchádzanie Božej vôle je vlastne neochotou vstúpiť do nej. Pán – rovnako ako môj otec – očakáva viac ako ústne vyznanie zlyhania. Očakáva čin, skutok, rozhodné vykročenie tým smerom, ktorý sme pred chvíľou obišli. Každé ďalšie váhanie, postávanie či opätovné obídenie je len recidívou. Je to akoby zlodej, ktorého chytili, nariekal nad svojím zlyhaním, ospravedlňoval sa sebaúprimnejšie, no na ďalší deň by urobil presne to isté.

Keď nás Pán volá do služby, keď nám zjavuje svoju vôľu, neobstojí žiadna výhovorka. Buď do nej vstúpime alebo nie. Je síce pravda, že nám istý čas za istých okolností Pán vo svojej milosti zhovieva (Lk 13:7-9), iste však nie na to, aby sme sa s touto jeho zhovievavosťou a milosťou zahrávali. Pre mňa osobne je veľkým mementom príbeh, ktorý rozpráva Pán Ježiš v Mt 25:14-30.

Každý zo sluhov vedel, čo od nich Pán chce. Každý z nich vedel, aký Pán je, že ak niečo povie, žiada od toho, komu to zveril, aby to v plnej zodpovednosti aj vykonal. A predsa to jeden zo sluhov obišiel. Pán Ježiš nehovorí o príčine, prečo to ten sluha neurobil. A tak je to aj dobre, pretože nech už by sme tu našli akýkoľvek zoznam príčin, mohli by sme si povedať – ten môj dôvod tu nie je, takže ja som ok. Na mňa to neplatí. Akékoľvek množenie slov z našej strany nie je ničím iným ako výhovorkou, ktorá zakrýva neochotu, neposlušnosť, možno strach či malovernosť. Sluha to v hĺbke svojho srdca vlastne vie, a tak mlčí. A Pán smerom k nemu dodáva: Mal si teda peňažníkom odovzdať moje peniaze, a ja pri svojom návrate aj s úrokmi by som si bol vzal, čo je moje. Inými slovami: mal si nájsť aspoň spôsob, aby to bolo vykonané. Mal si aspoň prejaviť snahu, úsilie v smere toho, čo som od teba chcel…

Žalmy 34:12 Lamed. Poďte, deti, počujte ma; budem vás vyučovať bázni Hospodinovej.

Dnes ešte máme milosť nielen vyznávať ale aj činiť pokánie a postaviť sa Božej požiadavke, jeho zjavenej vôli, tvárou v tvár. Pána Ježiša to stálo život, nás to bude stáť minimálne našu sebastrednosť.

1 Králi 17:13,14 Nato jej Eliáš povedal: Neboj sa, choď, urob ako hovoríš, ale urob z toho najprv malý posúch a prines mi ho. Sebe a svojmu synovi urobíš potom. Lebo takto hovorí Hospodin, Boh Izraela: Z hrnca sa neminie múka, ani z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Hospodin zošle na zem dážď.

Vďaka Pane, že od nás žiadaš len to, čo sme v tvojom zmocnení schopní vykonať, akokoľvek sa nám to na začiatku môže zdať neriešiteľné, či nad naše sily. A aj keď to spočiatku nevieme uchopiť, posmeľuješ nás, aby sme neustávali v dožadovaní sa „ako na to“. Pane, ty hľadáš ochotné a poslušné srdce, nie naše schopnosti či silu, a tak obmy, prosím, celé naše srdcia a naplň ich svojím Duchom, obnov v nás záujem o nášho blížneho, nauč nás myslieť najprv na toho druhého. Pane, nech už nežijeme sebe, ale Ty skrze nás. Amen.


Najnovšie: