Božie zasľúbenia

Kristov vyslanec žije „z videnia!“ Z pohybujúceho sa Božieho Slova. Z vanutia Ducha. Musí mať preto pre Boha otvorené srdce. Ako? Bránou je tu čítanie Písma. Klopanie na ňu. Klopanie je čítanie. Kto klope, tomu bude otvorené. Kto neklope, nečíta, bude stále len pri zavretej bráne. Bude pri Krásnej bráne, ale ako chromý. Ako žobrák. Zlato a striebro nemám, povedal Peter chromému pri Krásnej bráne, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista vstaň! Vstaň a choď! Chromý je každý, kto nechodí s Kristom. Mládenci umdlievajú, ale tí, ktorí dúfajú v Hospodina, lietajú ako orol. Ich mladosť sa obnovuje. Obnova kresťanstva je obnova jeho mladosti. Jeho prvej lásky. Deje sa to ako čistenie striebra a zlata. Zažil si to? Keď túžiš po Kristu, zažiješ to. Čistič striebra po odstránení nečistôt zbadal na povrchu striebra - svoju obnovenú tvár.

Aj vo všedných dňoch máme žiť kňazským, kráľovským životom. Ako sväté kráľovské kňazstvo. Keď bude nad nami a pred nami náš Kráľ, budeme tak žiť. Ale kde je náš kráľ vo všednom dni? Ako ho tam môžeme vidieť? Po prvé, správnym slovom v ľudských rečiach. „Počujte nebesá, pozoruj ušima zem, lebo Hospodin hovorí.“ (Iz 1,2). Hospodin hovorí. Ľudia majú plno rečí, ale Hospodin hovorí. Ľudia sa o svoje slová potkýnajú, ale Hospodin hovorí. Ľudia vkladajú svoje slová do reklám a výkladov dňa, ale Hospodin hovorí. Jeho slová a listy sú na čelách a rukách jeho oddaných. Na čelách a rukách Jeho vyslancov. Jeho slová a listy sú na ich telách. Sme chodiacim listom Kristovým. Hospodin hovorí. Žiara Jeho svetla, pravdy a práva nám formuje tvár. Tvárnosť nášho života. „Počuj, Izraelu, Hospodin, náš Boh, je jeden Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou! A tak budú tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, na tvojom srdci. A budeš im dôrazne učiť svojich synov a budeš o nich hovoriť, keď budeš sedieť vo svojom dome i keď pôjdeš cestou i keď budeš líhať i keď budeš vstávať. Priviažeš si ich na znamenie na svoju ruku, a budu uzlíkom na upomienku medzi tvojimi očami, napíšeš si ich na podvoje svojho domu a na svoje brány.“ (5 Mojžišova 6,5-9).

Naše životy obnovuje Ježiš Kristus v Duchu. Činí v nás všetko nové.

Náš život sa mení v Božích zasľúbeniach. V Božích zasľúbeniach sa stále nanovo stávame Božím deťmi a Božími vyslancami. Kristovými svedkami. Božími vyslanými deťmi, ktoré už dospeli. Svet čaká na zjavenie synov Božích. Svet ich chce počuť. Vidieť. Stretnúť sa s nimi. Svet chce v konečnom dôsledku vyjsť z kruhu svojich zábav a žartovaní a počuť Pravdu. Akú Pravdu? Chce počuť Krista. Ale keďže Krista nepozná, ako má vedieť, že túži počuť práve Jeho? To mu majú vysvetliť Kristovi svedkovia. Majú svetu hovoriť o veľkých Božích činoch. A majú oznámiť: Sme vyslobodení z Egypta hriechu a denne stojíme pred tvárou Pánovou. A denne sedíme v Jeho kruhu, v Jeho obecenstve stola. Denne s Ním stolujeme. Denne sme na audiencii u svojho Boha! Denne si u Neho vyzdvihuje preukaz zdatnosti, Jeho zasľúbenie, ktoré spájame s dôverou v Jeho Slovo a moc. On koná, my vstupujeme do Jeho diela. Do Jeho plánu so zemou a ľudstvom. Do Jeho mena. V Jeho mene sa denne „stávame synmi Božími, pretože sme synmi človeka“: pretože sme v Kristu. „Keď teda máme tieto zasľúbenia, milovaní, očistíme sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej.“ (2.Korinťanom 7,1).
Dovŕšení do svätosti v bázni Božej – tak sa „stávame“. Stávame sa novými ľuďmi. Kresťanmi, ktorí chodia ulicami sveta v Duchu a v Pravde.

Nový človek v Kristu

Akú sme mali kedysi lásku? Pokryteckú. Zlé sa nám páčilo a od dobrého sme sa oddeľovali. V bratskej láske sme neboli nežní, ale hrubí. Jeden od druhého oddelení, izolovaní. Boli sme súkromnými kresťanmi vo vlastných domoch, a tak Boží dom chátral. Úcta? Vždy sme čakali, že niekto iný nám podá ako prvý pomocnú ruku. Najmä ruku záchrannú. Záchrannú – avšak pre tento svet! Preto úplatky, preto podvody, preto ľsti a pretvárka: v zbožnom rúchu farizejov. Naše práce? Keďže sme boli leniví v duchu a činní iba v duši a v tele, stavali sme si domy na piesku. Boli sme pracovití, ale nikdy sme nevnikli do tajomstva práce, ktorá sa roznecuje z Ducha. A tak sme konali mŕtvu literu, mŕtve plány, a tak sme stavali anákovské domy v krajine kananejských božstiev. Možno mrakodrapy, možno nedobytné inštitúcie, možno závody, fabriky, firemné spoločnosti, možno veľké korporácie, ale: napokon vždy na piesku. A tie domy už v čase svojho budovania mali v sebe svoje tsunami. Mali a naďalej mnohé z nich majú v sebe kódy ťažkých prílivových vĺn, ktoré raz proti nim pohnú hurikány, spenené vo vodách ľudskej žiadostivosti a pýchy. Jedného dňa sme však Bohu predsa len „dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu, rozumnú to našu svätoslužbu.“ (Rimanom 12,1). A tu sa začala naša nelenivá práca. Naša svätá služba. V tej chvíli sme sa stávali „duchom vrúci“, v Duchu roznietení, „Pánovi slúžiaci, v nádeji sa radujúci, v súžení trpezliví, na modlitbe zotrvávajúci, v potrebách svätých sa zdieľajúci, za pohostinnosťou sa ženúci.“ (Rimanom 12,11-13). V tej chvíli sa naplnilo v našom starom tele to pôvodné : Buď človek! už v rozmere duchovného spôsobu bytia. Tak pokračujú dejiny spásy. V premenenom Božom ľude, zbudovanom na duchovný dom, na duchovný svet, na kráľovské kňazstvo v Kristu a skrze Krista. V Slove. A skrze Slovo, tú pravú vodu života.