To, že môžeme volať „môj Bože“ je veľká výsada. Vydobyl nám ju na kríži Boží Syn, Ježiš Kristus. V tom volaní je základný výkrik, ktorý bol vypočutý a ktorý bol darovaný celému ľudstvu ako brána do nového života. Otec výkrik Syna vypočul. Bola to čistá modlitba, prednesená na kríži – teda jednoznačne, nedvojtvárne, bez akéhokoľvek egocentrického podtextu. Kde inde by bolo možné vysloviť modlitbu tak nesebecky a odovzdane? Týmto Kristovým výkrikom Jeho osobnej bolesti sme Otcom prijatí.

Ale: uvedomujeme si, za akú cenu? Za tento čas výkriku zaplatil Boží Syn totálnou samotou. On sám bol svojím svätým Otcom opustený. Bol ponechaný bez vzťahu. My sme ešte nikdy neboli ponechaní bez vzťahu s Bohom, pretože aj keď nás ako Adama a Evu vyhnal pre našu vzburu z raja, cez obete zvierat nám ponechal možnosť kontaktu. Spojenia. Sám Boží Syn toto spojenie načas stratil. Ešte na kríži trpko volal: „Ďaleko sú od môjho spasenia slová môjho kriku. Môj Bože, volám vodne a neodpovedáš. Volám v noci a niet mi utíšenia.“ (Žalm 22,3). Zažil z nás niekto takúto stratu spojenia s Bohom? Bol by trúfalý, nezorientovaný a nepochopil by otázku, ak by odpovedal: Áno. Je nutné zdôrazniť: Ani za bránami raja táto strata človeka nepostihla. Len čo si to Adam myslel, už ho Boh hľadal otázkou: Kde si? A touto otázkou mu naznačil: Ani po tvojom páde som ťa neopustil. Nemohol som ti však už ponechať správcovstvo na posvätenej zemi, v raji. Musel som ťa tvojej správcovskej funkcie zbaviť a prepožičať ju kňazom, sudcom, prorokom. Tí mali na jednotlivých miestach zeme pri oltároch a krvi zvierat udržiavať zem pre novú možnosť posvätenia. Mali pripraviť jej obyvateľov na vyliatie Ducha. Ľud si však žiadal vyliatie inej vody: vody národov a ich božstiev. Vôd zmätku a chaosu. Obyvatelia zeme nepochopili, že po páde duchovných bytostí, anjelov, tu už tento zmätok bol a Boh ho dal opäť pre zem a kvôli zemi do poriadku. Duch Boží sa vznášal nad vodami! A potom bolo svetlo a bol opäť nový, stvorený čas! Teraz bolo zneužité i toto: i táto nová možnosť svätého života pre celé stvorenstvo, okrem padlých anjelov.

Len čo Ježiš na kríži volal „a neodpovedáš...a niet mi utíšenia“, dostal možnosť modliť sa už v starozákonnom čase, v Žalme 22, ďalej inak, s novou nádejou: „Ale Ty si svätý, ktorý tróniš na chválach Izraelových. V Teba dúfali naši otcovia: dúfali a vyslobodzoval si ich“ (Ž 22,4-5). Tu je už svit prijatia. Tu je spojka „ale“. Je odporovacia, odporuje totálnym spôsobom hriechu človeka krížom a sebaobeťou Božieho Syna, ale je to súčasne spojka do nového času: tvorí pred vstupom doň hrádzu a hradbu pre ďalšie uplatnenie akéhokoľvek hriechu, ale pretože je to spojka, otvára súčasne možnosť do nového času vstúpiť svätým spôsobom každému, kto dúfa v Boha ako Otca. „V Teba dúfali a vyslobodzoval si ich.“ (Ž 22,5). A vyslobodzoval si ich z každého životného pekla, to znamená: z ich starého, poškvrneného srdca. A vyslobodzoval si ich z každého ohňa, kde zúril boj nadzemských bytostí a ich zhubný vplyv, kde bol zasievaný hriech. A vyslobodzoval si ich! Preto mohli zbadať už v starozákonných dobách Tvoj trón milosti, Tvoje panovania „na chválach Izraelových“. Každý, kto videl skutky Božie a vzdal za ne Bohu vďaku, zbadal Boží trón milosti. Bol prijatý hore, k trónu milosti, k Otcovi na audienciu v modlitbe, v ktorej sa stretol duch človeka s Duchom Božím. Trón milosti! Stretnutie v modlitbe z Ducha, nie z duše! Z Ducha Božieho!

Takto sme prijatí pred trón Kristov dnes aj my. Pretože Boh naďalej „tróni na chválach Izraelových“, na „chválach Jeho tela, cirkvi, ktorej Hlavou je Jeho Syn, Ježiš Kristus, Pán neba a zeme.