(DENNÍKOVÉ KÁZNE /22)

„Nech sa spolu hanbia a pýria tí, čo mi siahajú na život, aby ho vyhladili. Nech s hanbou odtiahnu tí, čo sa tešia môjmu nešťastiu. Nech stŕpnu od svojej hanby tí, ktorí mi vravia: Aha, aha! Nech sa tešia a radujú sa v tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú! A tí, čo spásu Tvoju milujú, nech hovoria vždy: Hospodin je veľký! Ja som úbohý a chudobný, ale Pán myslí na mňa. Ty si môj pomocník a vysloboditeľ, Bože môj, nemeškaj!“
(Žalm 40,15-18)

***

Odmietame ľudí, ktorí hľadajú ľudskú slávu. V cirkvi takých ľudí odmietame! Odmietame? Máme takú tendenciu? To predsa nie! Tu zaznieva protest: My odmietame iba „ľudskú slávu ako takú“. My odmietame „iba jej hľadanie“. Naozaj je to tak? Vzniká rébus. Kto teda v cirkvi hľadá či nehľadá ľudskú slávu? Koľko je takých – nehľadačov? Či ju napokon, tak s úžasom zisťujeme, hľadá aj v cirkvi každý? Zadnými dvierkami sa teraz so všetkou kresťanskou razanciou dostáva práve do cirkevných hnutí a nových organizovaných kresťanských spoločenstiev? A to ako jemný náter vtipov, žartovania a mladosti, ku ktorej to prirodzene patrí? Živelná mladosť, koordinovaná slovníkom kresťanských poradcov, psychológov, vodcov, koordinátorov! Programy, tréningy, modelové biblické situácie! Malá univerzita letných táborov. Tam že by sa hľadal a podporoval jemný náter ľudskej pýchy a slávy? Skúsme dať priestor opačnému postoju: Iba niekoľko zvláštnych jedincov ju hľadá! Iba tí ju v skutočnosti hľadajú, ktorí v cirkvi neuspeli a v nových kresťanských spoločenstvách sú tiež okrajoví. Najmä tí, ktorí ani s jednou z týchto modelových spoločenstiev nevedia nájsť spoločnú reč pochopenia! Nie sú práve títo „zatrpknutí v srdciach“ – pomýlení? A ani o tom nevedia! A ani to netušia! Nie sú práve tí pomýlení svojou oddelenosťou od všetkého, čo je aspoň trochu schematizované do výcvikových Božích táborov (a do modelových a seminárnych akcií), a nežijú práve tí vo vlastnej pýche a v skazenom a zatrpknutom duchu sveta ako osamelí a vnútorne vyprahnutí individualisti?

Ach – ako je to vlastne? U koho hľadáme vlastnú slávu? Alebo skutočne hľadáme zjavne vždy a všade iba slávu Pánovu? Iba tú? Či sme už ústrední v letných táboroch alebo okrajoví v zatrpknutej samote – iba Pánovu slávu hľadáme? Či sme ešte v cirkvi alebo už v prvom rade v malých kresťanských spoločenstvách a združeniach – hľadáme iba a iba Pánovu česť? Iba tú?

„Veď ako viete, ani sme vám nikdy nelichotili v reči, ani – Boh je svedok! – nechceli sme lakome získať niečo pre seba, ani sme nehľadali ľudskú slávu ani u vás, ani u iných.“ (1.Tesalonickým 2, 5-6). Lichotenie v reči. Lakome niečo získať pre seba. Hľadanie ľudskej slávy „u vás a u iných“. Čo to vlastne znamená? Odkiaľ sa to vzalo v Písme? Prečo je to práve v Božom Slove?

Odmietnutý a zavrhnutý
(1.Tesalonickým 2,2-6)

„Mnoho sme trpeli“. Toto Píše Pavol. My, viacerí. Trpeli sme. Predstavme si: Prichádzajú k nám trpiaci ľudia. Zranení, zbití, unavení. Prichádzajú ako vyčerpaní vojaci z boja. Tečie im krv, majú obväzy. Alebo len handry. Takmer nevidia, nepočujú. Potrebujú vodu. Potrebujú kúsok chleba. A tu niekto cvičí “Boží boj“. V parádnych oblekoch. V tínedžerských tričkách. S okuliarmi dobre pracujúcich študentov na očiach, ktorí si vzdelávajú mozog v mnohých školách a univerzitách. Ktorí cestujú na výmenné pobyty do zahraničia. Ktorí ovládajú jazyky. Ktorí uspeli, a aj keď neuspeli, tak je to len vzácna a dočasná výnimka. Tých, ktorí neuspeli, precvičíme. Prevedieme ich cez odbornú biblickú inštruktáž. Modelovo, v rámci tréningu, tak ich precvičíme! Modelovo? Psychologicky, ale pritom kresťansky? S modernými poučkami? A definíciami? Má dať, dal. Má napísať, napísal. Má zaspievať, zaspieval. Má prečítať odsek z Písma, prečítal. A rozprávke je koniec. Vaky, autobusy, vlaky...Kresťanská mládež. Predvoj nového dňa. A jej vodcovia sú za to platení. A jej vodcovia sú spoločensky zaradení a poistení. A jej vodcovia sú novou inštitúciou nového ľudu. Obnoveného života v Kristu.

Apoštol Pavol bol odmietnutý a zavrhnutý. Nepracoval za peniaze. Nebol predvojom. Neorganizoval výcvikové tábory mládeže. Kde bola vlastne v Biblii mládež? Ako sa cvičila na Boží boj? Je to zaujímavá otázka. Zvláštna! Bol Dávid mladý? Bol Jonatán mladý? A boli tí, ktorí stáli pri Šalamúnovom synovi Rechabeámovi, tiež mladí? Mladí, ktorí nedali nič na reči starcov. Žoviálne mladí! Ach, aká je žoviálna mladosť niekedy príťažlivá! Totiž, ak je pri kráľovi. Pri moci. V centre. Pri zdroji peňazí a pomôcok a...uznania. A ak trpí iba tak, že je to vždy len vecou minulosti, ktorú treba s jej utrpením spracovať, ale nikdy nie vecou budúcnosti, do ktorej máme zajtra celým životom vstúpiť. Otázka: Chceme sa utrpenia zbaviť a vyjsť z neho, alebo mu ideme v ústrety a máme cez neho práve v budúcnosti prejsť? Totiž: Prejsť tak, aby sme v ňom pravdivo, nemodelovo zotrvali ako v príbytku Pánovom? Ako vonku, za hradbami?

„Mnoho sme trpeli a znášali potupu.“ To sú vyvrhnutí. To sú označení menom Kristus. Potupa! Potupa kríža! Nič zo sveta. Nič zo žoviálnosti. Nič ľahtikárske pri Božom Slove. Ak sa niekedy nedostal do kostola nikto v ležérnom odeve, dnes sa už dostane. Ak sa niekedy nikto neodvážil byť v spoločenstve Božích detí neviazaným v reči, dnes sa už odváži. Prázdne vtipkovanie. Kruh žartujúcich. O chvíľu sa to ukáže aj pri Večeri Pánovej? O chvíľu sa dostaneme do prvopočiatočných problémov Korinťanov? Už teraz vidíme v cirkvi viditeľné oddeľovanie sa bohatých od chudobných. Táborových od netáborových. Letných od zimných. Ale – ako je to v srdci tých a tých? Tých a tamtých? Ako je to v srdci kričiacich a tichých? Kde je Eliáš, ktorý by ležal vyčerpaný po Božom boji pod kručinovým krom a vzdychal: Nevládzem už, lebo som v celom kraji potupený a vyvrhnutý? Lebo som – práve takto sám? Kto takého Eliáša vidí? Nikto, ale Boh áno. Nikto, ale Kristus áno. Nikto, ale Boží anjel áno. A nikto a nič ho nenasýti, iba Boží chlieb a Božia voda. A náhle zjavená Božia ruka v ruke toho, koho inak nevidno. Ruka, ktorá nepracuje za peniaze a neprichádza k Eliášovi v rúchu odborníka na veci Božie.

Evanjelium, zvestované v bojoch

„...odvážili sme sa vo svojom Bohu zvestovať vám evanjelium Božie v mnohých bojoch.“ (1.Tesalonickým 2,2).

V bojoch! Teda nie v táboroch? Nie v umelých rezerváciách umelých stanov? Skutočný stan je stan, postavený z ľudí. Z práve trpiacich alebo z práve sa radujúcich ľudí. Umelý stan je stan z plátna, ktorý nie je na ceste, ale mimo cesty. Kazateľnicu v kostoloch už mnohí vnímajú ako vyvýšený priestor pre človeka vo farárskom plášti - mimo cesty. A stany táborov? Býva sa v nich za mierne poplatky. Spieva sa pred nimi zo srdca a z nálady. A Biblie? A biblické príručky? To všetko je zviazané v kurzoch. V kurze. V modernom kresťanskom evanjelikálnom trende. Je módne prežiť leto v stanových táboroch. Je to požehnané. Vzácne. Je to – krásne, milé, vyvolá to mnohé spomienky. Ale kde sú boje? Kde je krv Getsemane? Getsemane – tábor stanu? Alebo Getsemane, tieň smrti a svetlo života, ktoré vzíde z boja akkedy, zviazania celého nášho života Otcom do Jeho prítomnej vôle?

Pavlovo „napomenutie nepochádzalo ani z poblúdenia, ani z nečistých pohnútok, ani z podvodu, ale ako nás Boh uznal za hodných a poveril zvestovať evanjelium, tak hovoríme – nie ako tí, ktorí sa chcú páčiť ľuďom, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia.“ (1.Tesalonickým 2,3-4).

Páčiť sa ľuďom. Áno, v cirkvi žije najmä to, čo sa páči ľuďom. Aj v kresťanských letných táboroch. Vedúcim sa páči mať vyvýšené miesta. A lepšie izby v hoteloch. A niečo lepšie v stanoch. A lepší výhľad. A...okázalé vodcovstvo. Boh však skúma naše srdcia v situáciách, ktoré nie sú navodené človekom. Ktoré nie sú inscenované. Hrané. Predvádzané. Nemôžeme stále cvičiť umelé dýchanie s umelou Ančou. Jedného dňa musí vyjsť mládež v lete do ľudských obydlí. A tam prežiť deň. A noc. A týždeň a mesiac. Jedného dňa musí vyjsť vodca ku skutočne zranenému ľudskému srdcu. Môže mu tam, v tejto situácii, odovzdať tréningovú inštruktáž? Môže tam pracovať „na nečisto“? Alebo len „na čisto“? Vaša reč nech je čistá, príjemná! Kto si na príjemnú reč vie naladiť hlas a tón, ak mu ju nepodaruje srdce, tvarované v horúcom tlaku dňa? V smrteľnom tlaku minút? Vaša reč nech je príjemná, vaša reč nech vzdeláva. Totiž: nech vzdeláva srdce, dušu a myseľ v celku. V celku, ktorým je celý človek, a ktorý si pýta pomoc nie ako študent, ale ako učeník na ceste medzi ľuďmi v reálnych situáciách dňa.

Kde sú tí, pri ktorých si stál?
(1.Petrov 3,11)

Ak máme podľa Písma hľadať pokoj, tak ho máme hľadať pre iných, nie pre seba. Pre iných – to je otvorený priestor vzťahov. Pre seba – to je uzavretý priestor sekty. Samaritán nehľadal svoj pokoj, ale pokoj pre zbitého Izraelitu. Ježiš pri studni nehľadal svoj pokoj, ale pokoj pre Samaritánku, ktorá mala už piatich mužov, a ten, s ktorým práve žila, nebol jej muž. Pokoj pre iných! Pane, povedal Zacheus, ak som niekoho oklamal, vrátim, čo som vzal, štvornásobne. Koho si zranil? Komu si nie dal, ale dokonca vzal pokoj? Vzal si mu ho – a pritom máš v sebe a pre seba ešte väčší a požehnanejší deň? Takto je tvoj a môj život rozšírený? Na úkor brata, sestry, priateľa, blížneho?

Je zlé vziať niekomu pokoj, aby som ja mal pokoj. Je zlé, vziať niekomu ovcu, aby som mal sto, nie iba deväťdesiatdeväť oviec. Je zlé, pýšiť sa tým, čo mám, a vedieť, že iný to nemá a trápi sa pre to. Je zlé, ak sa k takému zlu prikláňame a napriek varovaniam Ducha svätého v našom srdci sa od neho nechceme odkloniť, ale tešíme sa sami v sebe. Ak nie sme „súcitní“, nemôžeme byť „jednej mysle“. Ak nie sme „milosrdní“, nemôžeme „milovať bratstvo“. Ak nie sme „pokorní“, „odplácame sa zlom za zlo“ a „zlorečením za zlorečenie“. „Veď kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech si zdržuje jazyk od zlého a ústa od ľstivých rečí, nech sa odkloní od zlého a činí dobre, hľadá pokoj a usiluje sa oň, lebo Pánove oči hľadia na spravodlivých, Jeho uši pozorujú ich prosby, ale tvár Pánova je proti tým, čo zle činia.“ (1.Petrov 3,8-12).

„Horlil som za dobré“ a mnohí ma opustili. Nariekam ako Eliáš. Kde sú? Prečo odišli? Prečo neprichádzajú? Prečo je im moja bolesť ľahostajná, hoci o nej vedia? Prečo ju obchádzajú ako kňaz a levita zraneného na ceste? Prečo idú radšej mimo cesty, do kostolov a letných táborov, kde sa bolesť srdca lieči inštruktážne? Prečo? Prečo? Túto otázku voláme tisíckrát! Chceme ju zo srdca vyvolať. Vykričať. Často sa nám to nedarí. Preto sme zatrpknutí. Opustení. Sami. Prečo? Prečo ma nevidí najbližší? Prečo nepočuje Božiu otázku: Kde je tvoj brat? A či som ja, ktorý toľko pracujem vo výcvikovom letnom tábore, strážcom práve tohoto malomocného? Kto sa ho dotkne, bude nečistý! Bude nečistý v širokom-ďalekom okolí! Ale vy, ukrivdení, tiež počujte: „Ktože vám uškodí, keď budete horliť za dobré? Ale ak aj trpíte (ako Eliáš pod kručinovým krom) za spravodlivosť, blahoslavení ste. Nebojte sa ich, ani neľakajte, ale Pána, Krista, posväcujte v srdciach!“ A ďalej znie, ako máme Pána posväcovať - v srdciach! Vedeli sme to? My, ukrivdení? Šomrajúci? Zničení a unavení v srdci pre nespravodlivé utrpenie, ktoré znášame? Vedeli sme, čo máme robiť zajtra pred tvárou nových skrytých útokov a pred stále trvajúcou agresiou nekajúcich? „Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet...“ Vydať počet aj z toho, za čo a pre čo trpíte! Aký to má vo vašom živote výsledok! Ku čomu to dospelo s Pánom! Ako sa v tom ukázala a uskutočnila Božia vôľa pri vás! Pri vás, trpiacich. A zazriete svoje blahoslavenstvo a vaša spása vzíde ako fakľa.

Napriam moju cestu, Pane!

„Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje, ale čo prospeje inému.“ (1.Korintským 10,24.)

A ty, ktorý sa sťažuješ, že ti iní ublížili – či ty nehľadáš svoj prospech aj v ukrivdenosti? Svoj pokoj? A svoju slávu? A svoju cestu? Áno, musíš to priznať. Robíš to, čo robí každý starý človek! O čo sa každý prirodzený človek, ten vonkajší, pokúša proti vnútornému, tomu duchovnému. Duch žiada proti telu a telo proti Duchu! Áno, aj ty to robíš! Aj ja... Len keď to priznáš, ty najbiednejší, ty najúbolenejší, iba vtedy pochopíš, ako blízko si mal k vlastnej pretvárke z inej strany. Evanjelium nikomu nestráni. Ani mocnému, ani slabému. Evanjelium hľadá pokoj medzi oboma tak, že oboch rovnako vážne vyzýva k hľadaniu spoločného pokoja. Teda: k hľadaniu pokoja najprv pre toho druhého. A tak aj ty sa máš a musíš práve v tejto chvíli, keď si videl iného hriešnejšieho ako seba, modliť: Odpusť, Pane! Zmiluj sa nado mnou! Máš byť ako publikán, ktorý si trhá vlastnú košeľu, a nie ako publikán, ktorý vo svojej úbohosti kritizuje pyšného farizeja uprostred chrámu. Ty choď za svojím Pánom a nepýtaj sa ako Peter: A čo bude s tamtým? Ty poď za mnou! To je evanjelium v Pravde. To je Slovo, ktoré máme nielen zvestovať, ale v prvom rade ako zvestovatelia evanjelia – sami s plnou vážnosťou ako úplne nedostatoční pred Pánom s úctou a bázňou prijímať.

To je Pán!
(Ján 5,10-18)

Tu sa vymaňujeme zo všetkých návykov a foriem. Nielen z návykov a foriem rozumu, ale aj srdca. Nielen mozog chce byť nasýtený. Nielen naša márnivá ľudská ctibažnosti a ctižiadosť. Aj srdce. Aj duševný a duchovný človek chce byť nasýtený v prvom rade v tom, aby sa dodržali formy pre jeho srdce - zo strany iných. Každý, kto ma zbil, zneužil a znevážil, prekročil formy môjho srdca. Jeho ochranné bariéry. Vnikol doň a pošliapal ho vnútri. A ja si za to žiadam – satisfakciu! Od koho? Od biskupa, seniora, od všetkých inštitučných kresťanských šéfov... Od človeka. Od človeka v rúchu, od človeka, vzdelaného v mysli i v srdci Pánom. Akokoľvek: žiadam si ju v prvom rade a s plnou váhou najprv od človeka, nie od Pána! Ale čo mi môže dať človek? Človek, aj ten najvznešenejší, najprv povie: Nie je ti dovolené! Nedovoľuje sa ti byť, ak hovorí agresívny človek, ukrivdeným. A nedovoľuje sa ti byť, ak hovorí zasa ukrivdený človek – agresívnym. Nedovoľuje sa! Iste. To je pravda. Dokonca je to svätá pravda, ale ako svätá bude platiť len vtedy, keď ju vysloví svätý človek svätým spôsobom. A v tomto prípade musia padnúť všetky bariéry foriem, tie ochranné i tie útočné. A musí nastúpiť jediné: Tvár Kristova. Iba tvár Kristova nepovie: Nie je ti dovolené niesť lôžko v sobotu. Naopak! Tvár Kristova vraví: Vezmi si lôžko a choď! Vezmi si svoj pokoj, pokoj odo mňa, a choď! Vezmi si lásku, tú pravú a svätú, a choď! Vezmi si! Ale len to, čo je sväté, nie to, čo je nesväté! Vezmi si to, čo je za krížom a vzkriesením. Lebo vziať sväté môže iba duchovne vzkriesený človek. To je bremeno, ktoré nikto iný na seba nevezme. Bremeno kríža po vzkriesení. Pred vzkriesením ho uniesol iba Pán. Po vzkriesení Kristovom ho vo Vzkriesenom Kristu môžeme ako duchovne vzkriesení niesť aj my. Čo to znamená? To znamená: Zahoď formy tela i srdca, zahoď formy Slova i Ducha, lebo nijaké nie sú. Ty sám si totiž ich formou, ich tvarovaným materiálom. Teba formuje Slovo i Duch. A nie tebe sa má prispôsobovať iný človek a nie ty inému človeku, ale obaja sa máte jednomyseľne prispôsobiť vanutiu a pohybu Ducha. Reči Božieho prítomného Slova. Zaznieva súčasne pre agresívneho i pre trpiaceho. Ak začuješ najprv slovo pre seba, potom ho začuješ aj pre iného. Ak si teraz začul pre seba, že ti nie je dovolené trpieť s prstom súdu, vystrčeným oproti farizejovi v chráme, ale len s prstom Božieho súdu, namiereného proti tebe, potom si pochopil, že vo výkriku: Bože, buď milostivý mne hriešnemu!, nájdeš aj Slovo milosti pre blížneho, hoci by bol práve vrahom. Len keby slovo milosti, ktoré si pre neho vybojoval v evanjeliu mocou Ducha, odmietol – iba potom môžeš povedať: Prenechávam ťa súdu Božiemu!

Vezmi si teda svätý Boží pokoj. Vojdi do Božieho odpočinku. To znamená: Vezmi svoje lôžko a choď. Vojdi do Božieho práva a Božej spravodlivosti. Do Božej svätosti, nie do svojej. A nájdeš odpočinok pre svoju dušu. A nájdeš – uzdravenie. Neobracať sa ustavične k svojmu hriechu a k hriechu iného človeka, ale nájsť milosť v Božích očiach, teda v Božej vôli, to je priamy útok na morálku a čistotu farizejov, na ich pevné normy, do ktorých sa musí hriešnik podľa ich vôle ustavične vracať. A ak napokon aj chodí, tak nikdy nie ako človek, oslobodený a uzdravený pre Krista, ale iba ako človek, zviazaný v zákone. Pýtajú sa teda farizeji: „Kto je ten človek, čo ti povedal: Vezmi a choď?“ (Ján 5,12). A tu sme pri koreni veci. Pri koreni evanjelia. Pri koreni milosti, odpustenia, ale súčasne pri koreni zmocnenia Kristovho do nového spôsobu života. Do krokov viery a do služby v moci Ducha. Keďže si prestal hľadať satisfakciu u biskupov, seniorov či inštitučných kresťanských šéfov, ale len v Kristu, sám Kristus ťa pred ich očami zmocní do novej služby Slova. A nikto dvere, ktoré On otvoril aj pred ich zrakmi, nezavrie: Nikto z agresívnych ľudí náboženských a kresťanských foriem, ktorými zväzujú ľudí a neliečia ich na ceste! Jestvuje slávnejšie a triumfálnejšie zadosťučinenie, ktoré by si mohol od niekoho na tejto zemi dostať? Jestvuje mocnejšie uzdravenie pre tvoju zranenú dušu a napadnutého ducha? Nie! Len kríž Kristov a Jeho satisfakcia, len otvorený hrob Kristov a Jeho satisfakcia, len Kristovo prijatie a poverenie do Jeho služby práve toho, kto bol v moci človeka vyhodený z chrámu.

Pán je Svetlo
(Lukáš 13,1-9)

Pán je svetlo na figovníku. Ukázal sa ako svetlo vo vzťahoch. Ľudia umierajú. Hynú. Hynú v zničených vzťahoch. Každý zničený a zdeformovaný vzťah deformoval aj prírodu. Človek je správca prírody. Živej i neživej. Človek svojím zlým i domnele dobrým činom ovplyvňuje a tvaruje prírodu okolo seba ako svoj odev. Ako svoj prírodný stan zeme. Svoju oblohu, svoje stromy, svoju trávu. Svojou zlou obeťou trhá nebesá zdola a uvoľňuje iba démonské vplyvy a svojím vražedným, úmyslom iba poškvrňuje zem pod svojimi nohami, takže zem sa trasie. A keby na ňu nebola vyliata krv Nevinného, zem by už dávno musela zhorieť v Božích súdoch.

Človek sa svojou vzburou voči Bohu znížil na úroveň zvieraťa. Odvtedy to tvrdí sám hriešny človek v teorii evolúcie a všemožne to dokazuje: Pochádzam zo zvieraťa! Kto pochádza z Krista, nemá takýmto spôsobom zdeformované bunky ani tela, ani duše, aby ich musel sám vidieť v tesnej blízkosti živočíšnej krvi. Ten vie: Môj pôvod je v Kristu! Môj pôvod deformáciou hriechu nemusím vidieť v tesnej blízkosti hriechu a smrti, ale môžem ho vidieť v tesnej blízkosti milosti a života. V tesnej blízkosti? Tá tesná blízkosť je Božím volaním: Vojdi do môjho domu. Do môjho bytia. Do môjho srdca a uvidíš, že nepochádzaš so zvieraťa Hada, ale z mojej večnej lásky a z môjho stvoriteľského aktu, ktorým som ťa stvoril ako čistého človeka. Nie si spolovice zviera a spolovice človek. Vo svojom pôvode si v Kristu, lebo Ním a v Ňom a skrze Neho a pre Neho bolo stvorené všetko, čo má svoje bytie, a to podľa Jeho poriadku a presného rozlíšenia. A ak Kristus pri človeku povedal: Človek!, tak bol stvorený čistý človek. A ak Kristus povedal v Slove Zviera!: tak bolo stvorené čisté zviera. Nie chaos buniek, nie chaos prahlbiny, nie chaos je stvoriteľský akt, ktorý sa sám v sebe krúti do rôznych zmysluplných foriem a tvarov, ale iba Božie: Buď! Buď človek! Kto hľadá svoj pôvod ako človek v Kristu, nájde ho. A zbadá seba ako človeka a nie ako krv človeka, zmiešanú s krvou zvierat. Ak sa Pilát pokúsil takto zosmiešniť židovské obete a ukázať ich ako ľudí druhej kategórie, ak to isté chcel ukázať nacizmus, ak sa o to pokúšajú teraz poprední ateisti, to neznamená, že krv človeka a krv zvieraťa, zmiešaná v obeti, je jedno. To neznamená ani to, že človek, ktorý sa zasa sám obetuje nerozumne, teda ako božstvo, je človekom prevtelenia a opakovanej reinkarnácie. Tu nikde nie je svetlo. Svetlo je len tam, kde je Kristus vo figovníku. Kde nie démoni ovládajú a skrývajú so vo figovníku, v stohoch lístia a ľudsky stvorených papierových doktrín, ale kde sa figovník odhaľuje a v plnej nádhere odkrýva ako strom s ovocím – v Kristu. Ježiš Kristus má byť svetlom figovníka. Ľudstva, ktoré bolo v Izraelskom národe povolané do zjavenej pravdy. Bude chcieť hľadať inú pravdu a magicky formalizované príkazy iných božstiev?

Tichý Boží hlas
(Izaiáš 9,1)

Chodil si v tme? Blúdil si? Plakal si a videl si sa stratený? Ale potom si sa obrátil k Ježišovi a povedal si Mu: Pane, príď? A On prišiel. Ako? To bol div. Rýchlo si to mnohým vyrozprával. Ale potom si stratil dych a nemohol si hovoriť. Pretože to, čo si vyrozprával, bolo často duševné, hoci s podhubím pokojného ducha, postaveného na Skale. Ako inak si mal vyrozprávať veľký Boží div na tvojom živote? Jachtal si, koktal si, bežal si za Pánom. A potom si nevládal. Tancoval si ako Dávid - a potom si bol obvinený, že blaznieš. Čo si mal robiť? Ako si mal hovoriť o tom, že ty, „ktorý si chodil vo tme, uzrel si veľké svetlo?“ (Izaiáš 9,1).
Veľa svojich slov si zamiešal do Kristovho Slova. Takže Pán ti po čase povedal: Utíš sa. Umyjem ti nohy. Tvoji bratia ti umyjú nohy, aby si nebežal nadarmo. Aby si kráčal pomaly a dôstojne. Môžeš tancovať. Môžeš spievať piesne chvál. Môžeš sa radovať. Ale rob to vo mne, nie v sebe! Raduj sa v Pánu! Je to rozdiel? Je to veľký rozdiel! Nové víno totiž staré vrecia neudržia. Roztrhnú sa. Preto musíme počkať, kým nám Pán dá svoj oblek na naše hriešne telo, aby ho práve Kristova spravodlivosť udržiavala v novom, duchovnom poriadku. Potrebujeme počuť Jeho tichý hlas. Potrebuje mlčať. Potrebujeme modlitbu. Potrebujeme – inak dýchať. Potrebujeme – Pána nielen na začiatku svojej cesty, ale aj v celom jej priebehu. Jeho chôdza je zvláštna. Je v sklonení sa pred Otcom. Je v počúvaní Otca. Je v poslušnosti. Tam sa odohrá a prebehne jej podstatná časť. V tom je nevypočítateľná. Jeho chôdzu preto nemožno napodobiť v kurze chodenia ani tanca. Jeho chôdza, to je pohyb viery, ktorá je nám denne darovaná v živej vode Slova, ktoré je tiché ako „tíško tečúce vody Šiloáchu“.

Jonášova a Eliášova tôňa
(Izaiáš 9,5)

V čom spočíva rozdiel medzi tôňou stromu nad Jonášom a tôňou stromu nad Eliášom? Jonáš chcel vidieť krv neverných a Eliáš ju už videl. Jonáš sa chcel pomstiť a Eliáš bol tou pomstou takmer zničený. Jonáš sa videl vysoko, Eliáš nízko. Jonáš kázal Božiu spravodlivosť len pre iných, Eliáš ju videl naplnenú do dôsledkov aj pre seba. „Nie som lepší ako moji otcovia,“ povedal Eliáš. „Zaslúžim si smrť!“ Kto takto vraví, naplnil v sebe obsah Večere Pánovej. A prišiel anjel a podal Eliášovi posúch i krčah s vodou a povedal: Jedz, Eliáš, čaká ťa ešte dlhá cesta. Do tône nad našou dušou sa ukázalo tiché Božie svetlo v našom duchu a v našej duši. Predo mnou je – život! Ja som videl často smrť, Boh mi však ukázal: Ostňa smrti už niet. Je zlomený. A Eliáš vstal a šiel. A Jonáš? Jonáš mal do „hrmotne dupotajúcej obuvi a do v krvi pováľaného plášťa, ktorý zhorí a bude potravou ohňa“ počuť: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný. Na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný Radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ (Izaiáš 9,4-5). Už v tomto dávnom starozákonnom texte môže Jonáš počuť: Či mi nemá byť ľúto hriešneho sveta? Či nemám doň poslať svojho Syna ako obeť za všetkých a pre všetkých? Či sa nemám zmilovať? Eliáš vzal pokrm a šiel, aby pomazal do služby svätej milosti ďalších. A Jonáš? Pôjde tiež?