(DENNÍKOVÉ KÁZNE /20)

Je Boh bezradný, keď mu vravíme „môj“? Je bezradný v kostoloch, keď Mu neúprimne spievame piesne chvál? Chvály. Ako sa to slovo rozmnožilo. Ako sa rozmnožili chvály. Celá zem spieva o Tvojej láske a milosti, Pane. Celá príroda. Celé spoločenstvo. Koľko ľudí na zemeguli spieva počas nedieľ a sviatkoch – v kostoloch, synagógach, na svätých miestach svätých zastávok tých, ktorí: k Bohu putujú?

Boh je v rozpakoch. Pán mlčí. Môžeme to tak povedať? Peter spieval chválu na meno Kristovo – a potom zaspieval kohút. Ozvala sa sama príroda, ktorá chváli Boha a povedala: Ak si nebudeš plniť svoje poslanie pravdivo ty, človek, tak potom budú kamene chváliť Boha. Kamene, sväté zastávky Božieho ľudu pri studniach spásy. Alebo iba: sväté zastávky zvyšku Božieho ľudu? Alebo: iba sväté zastávky osamelých pútnikov?

Môžeme povedať: Pán je v rozpakoch? Nie. Môžeme povedať: Pán bol na kríži, aby svojou bolesťou prekonal naše prázdne piesne. Aby sme stíchli. Pri kríži Ježiša Krista každý stál. Každý z tých, ktorí neutiekli. Ktorí sa nerozpŕchli. A tí, ktorí sa nerozpŕchli – našli si potom, po mnohých generáciách, iné miesto na zemi, aby ďalej pokračovali v prázdnych chválospevoch: bez Kristovho kríža? Ako spievať, keď pri Kristovom kríži spievať nemožno? Spievať Petrovým plačom? Spievať zúfalým, beznádejným srdcom? Spievať bez nôt a bez vopred pripravenej osnovy?

Naše srdce si môže zúfať nad sebou, nie však nad Pánom. Nie nado mnou plačte, ale nad sebou, dcéry jeruzalemske, povedal Ježiš. Nad sebou. Kto z nás plakal nad sebou tak, aby z toho plaču vzišla pieseň piesní, pieseň chvál? Pretože z iného zdroja piesne chvál na Božie meno nevznikajú, pretože iný zdroj je len zdrojom duše, nálady, chvíle, citov, je len „láskou ako ranný oblak, ako rosa, ktorá sa zavčasu tratí (Ozeáš 6,4).“ Kto berie z tohto duševného prameňa svoju inšpiráciu na piesne chvál, ten nehovorí v pravde Bohu: Môj.

Čo má s takým spoločenstvom, s takou cirkvou, robiť Pán? Čo má robiť s tebou a so mnou, keď sme takýmito duševnými, vianočnými kresťanmi? Keď sme kresťanmi nedele, ale už nie kresťanmi piatku? A už nie kresťanmi pondelka? „Čo robiť s tebou, Efrajim? Čo urobiť s tebou, Júda?“ A pretože človek nevie, čo by s ním mal Pán urobiť, veď človek má tendenciu vždy povedať, že je v konečnom dôsledku nevinný, že, ako povedala Eva: To had ma zviedol! Alebo ako povedal Adam: To Eva ma zviedla! Alebo ako povedal kráľ Saul: To ľud ma zviedol! Alebo ako zasa dnes hovorí ľud v biede a v hniezdach zločinov: To spoločnosť ma nechala bez povšimnutia, v úzkych, inak som dobrý, inak som čistý, inak som, Bože, spravodlivý a Tvoj! A Tvoj?!

Čo má s nami robiť Pán, keď naša láska je len ako rosa, ktorá sa zavčasu tratí? Ktorá práve v čase príhodnom už nie je? Nejestvuje? Akoby nikdy nebola? Ktorá nie je nikdy tam, kde je prameň života?

Čo má s nami robiť Pán?

Budem ťa kresať prorokmi a zabíjať v tebe tvojho starého človeka rečou svojich úst, aby moje právo vzišlo ako svetlo. Lebo tvoju lásku chcem, a nie obete. A tvoja láska ku mne sa narodí len v tvojom pravdivom žiali nad sebou samým (Ozeáš 6,5-6).

Chceš to? Chceme to?