(DENNÍKOVÉ KÁZNE /17)

Sklonený pri Božom Slove.

„A stalo sa.“ Čo sa stalo? Čo sa so mnou stane? Pri Božom Slove to vopred neviem. K Božiemu Slovu idem s rizikom. Nemám pri Ňom posledné slovo. Nemať posledné slovo je to, čo zažil Abrám s Izákom. Čo zažil, keď vyšiel z Ur Chaldejských. Je to to, čo zažil Dávid po hriechu s Betšabé. Človek odmieta Boha, pretože sa bojí straty svojho prvého a posledného slova.

Mlčať pred Bohom.

Ak ľudia sledujú niečo veľmi napínavé, mlčia. Iba potom prepuknú v jasot. Alebo svoje sklamanie vyjadria hlbokým povzdychom a piskotom. Mlčať neznamená byť nezúčastneným a spať či driemať, ale naopak: byť extrémne sústredeným. Keď som smrteľne zhrešil, stretnutia s Božím Slovom som sa bál. Keď som zhrešil tak, že Pán odo mňa odtiahol ruku a ja som umieral – pred Jeho nasledujúcim Slovom som sa triasol. Triasol som sa a volal prosbu o odpustenie dovtedy, kým som v duchu nezazrel Božiu ruku, ktorá mi naznačila: Teraz môžeš. Teraz smieš počuť moje Slovo.

Človek si pred Bohom jedného dňa uvedomí: Nebol som a nemusím byť.

Existencia je viazaná iba s Bohom. Mimo Boha je to, čomu vravíme „nemať život“. Nikto nevie, čo je to nemať život, preto je o tom zbytočné špekulovať biologicky, z hľadiska prírodovedy či medicíny. Ale každý vie, čo je to „nemať život“ v zmysle existenciálnom, bytostnom. Je to zožierajúca nenaplnenosť. Písmo pozná výraz „zožierania“ v súvislosti s „hlodajúcim červom“. Mať v kostiach zožierajúceho červa, to je: nemať úsmev, nemať pokoj, nemať radosť, nemať...život. Žiť v rozpade. „Nebol som“ znamená iné, než: „Nebudem“. Nebudem znamená: moja prítomnosť sa nikdy nenaplní, pretože vždy, na večné veky, mi bude „niečo neurčité“ chýbať. Ak viem, čo mi chýba, ak mi chýba „niečo určité“, potom som zorientovaný a mám svit svetla. Ale ak sa nikdy nedozviem, čo mi chýba, to je: zožierajúca nezmyselnosť. To je hubiaca kliatba. To je: nemať vzťah s Bohom.

Iba zmätok.

Zmätok sa končí tam, kde sa „môžeme ukázať kňazom“. Kde sa môžeme „ukázať kňazovi“. Boh nám dal pevný bod. Svoje Slovo. Kňaz nie je tým pevným bodom, vie však, kde pevný bod možno hľadať. Kňaz je iba ukazovateľom k Slovu. Keď blúdime, kňaz vie: V Slove je orientácia. Keď sme chorí, kňaz vie: V Slove je zdravie. Keď sme smutní, kňaz vie: V Slove je radosť a pokoj. Kňaz nám má ukázať na Slovo, viac však urobiť nevie a nemôže. Kňaz zvláda zmätok, nemôže však človeka „očistiť“. Nemôže mu dať nový život. Učeníci, proroci, Boží svedkovia – tí všetci majú ukázať svetu smer k Slovu. To je úloha poslov. Choďte do Betlehema, lebo narodil sa vám práve Spasiteľ Kristus Pán! Alebo: Choďte do Galiley, kam vás predišiel, tam Ho uvidíte. Choďte!

Tendenčné slovo je zle zacielené.

Je to slovo mimo zákon a pravdu. Je to svojvôľa, ktorá zabíja. Ľudia sa od určitého momentu zhovárajú tendenčne. Majú zle zacielené slová. Celé systémy slov a učení. Celý súbor názorov, postojov, poznatkov. To všetko používajú so zlým zacielením, preto večne hynú. Učeníci Ježiša Krista však znovu a znovu vychádzajú do sveta a volajú: Je tu Slovo života! Je tu cieľ, zmysel, brána bytia! Poďte a vidzte! A potom vyznávajú: Ježiš je Pán!
Čo urobí poslucháč s týmto verejným vyznaním Kristových poslov? Čo urobí s bránou, otvorenou Kristovým dielom do večnosti? Čo urobí dnes, keď počuje Jeho hlas?