(DENNÍKOVÉ KÁZNE /16)

Učeníci

Jedno z vyznaní učeníkov je to, čo vyznával žalmista: „Keby s nami nebol býval Hospodin, - nech tak povie Izrael! – keby s nami nebol býval Hospodin, keď povstal proti nám človek, vtedy by nás boli pohltili živých v rozpálení svojho hnevu proti nám.“ To je život s Bohom. To je kresťanstvo. Nutnosť strpieť proti sebe – proti nám – obrovský nával ľudského povstania. Strašný tlak ľudského hnevu. Prenasledovanie. To je kresťanstvo! Objasnil vám niekto situáciu pravého kresťanstva práve v tomto fakte? Učeníkov to zaskočilo a podobne to zaráža dnes i nás. Kristus, vedený ku krížu? Kristus, ktorý mu ide v ústrety ako svojmu poslaniu? To sa Ti, Pane, nesmie stať! Kto hovorí práve takto: To sa nám, Pane, nesmie stať!, ten sa (ešte) nestal Kristovým učeníkom.

Prvý (Ježišovi): Uvážlivejšie!

Sú učeníci, ktorí to Pánovi hovoria pokojne. Pane, pohltia nás živých v rozpálení svojho hnevu. Pane, povstal proti nám človek. Rob niečo. Ukonč tú nespravodlivosť a krivdu. Sme tvoji, Pane. Nech sa to čím skôr skončí. Konaj, Pane. Zasiahni. Je to hovorené v rámci úvah. V rámci dobrej rady Kristovi a všetkým fanatikom, ktorí to, že „povstal proti nám človek“, dokonca chápu. Charles Wesley do svojho denníka (počas plavby loďou na ceste do Ameriky) napísal: „O siedmej hodine som šiel k Moravanom (exulantom z Jednoty bratskej). Už dlho som pozoroval pravdivosť v ich správaní. O svojej pokore dávali stále dôkaz a to v službe druhým cestujúcim. Bola to služba, ktorú by nikto z Angličanov nekonal a nažiadali za ňu odmenu. Vraveli, že je to dobré pre ich pyšné srdce, a že ich milý Spasiteľ pre nich vykonal viac. Každý deň mali príležitosť prejaviť pokoru. Ak ich niekto odstrčil, udrel alebo zhodil na zem, vstali a šli bez horkosti ďalej. Nikdy sa nesťažovali.“ Je však otázne, či uvážliví učeníci Pána Ježiša sú práve takíto. Ak po pokojnom rozhovore s Ním na ich upozornenie, že tu „povstal proti kresťanom človek“ nezasiahne (ba ak nezasiahne vôbec) – či sa neobjaví v ich hlase po čase trpkosť a výčitka? A neskôr hnev a reptanie?

Druhý (Ježišovi): Moment!

Kedy však „s nami predsa len býva Hospodin“? Keď nás pohlcuje človek? Keď povstáva proti nám v páľave svojho hnevu? Keď nás už-už pokrývajú vody jeho vášní a odporu? Keď sa „pyšné vody človeka prevaľujú cez našu dušu“? Nie. Napodiv nie vtedy. Ale vtedy, keď sme v tých všetkých dramatických situáciách v Božej službe. V Božom diele. Svet povstáva proti svetu. Svet je arénou vrážd a podvodov. Ale iba kresťan v službe kríža vie: V tomto tornáde podvodov, v tejto povodni lží a nactiutŕhania, práve tu sa má prejaviť naše iné zmýšľanie. Je však možné v jedinom spôsobe života: v prebývaní s Bohom. V hradbe Božej. To neznamená ochranu pred úderom, ale: ochranu pred opakovaním úderu na úder zla. To znamená, že nemusíme opakovať činy temnosti a môžeme ich na svojom tele v Božej svätosti, nikdy nie vo svojej vlastnej, strpieť. To znamená mať bedrá opásané pravdou, byť oblečení do panciera spravodlivosti, mať štít viery a prilbu spasenia. A to znamená, že ak nás niekto udrie, nechytáme ho už za rameno a nevravíme: Moment! Pôjdem to povedať svojmu Pánovi, ten ti to onedlho dvojnásobne vráti.

Tretí (Ježišovi): Milosť!

„Požehnaný Hospodin, ktorý nás nedal za korisť ich zubom.“ Tak sa modlí a vzýva meno Božie učeník, ktorý očakával aj v najťažších situáciách svojho života na milosť Božiu. Chcel strpieť kríž, ale vedel, že jeho schopnosť i ochota trpieť je ohraničená. Opäť sa tu ozýva: Ja nie som Kristus! Tak sa pýtal aj Krstiteľ: Si to Ty, Kriste, ktorý činíš v okolí zázraky, len práve mne nepomáhaš v mojom dnešnom väzení a súžení, a či čakať iného? Aj Ján Krstiteľ vedel o obmedzenosti svojich síl v službe Pánovi. Vedel však aj to, že stačí jediné: Priznaj sa ku mne! Príď! A všetko bude potom iné. Ak sa pri uvažovaní o tebe mýlim, príď a napriam ma, aby som Ti mohol rozumieť napriamený. Pretože Ježišovi porozumel a s Jeho jarmom šiel ďalej, aj po neznesiteľnej kríze, iba ten, kto sa práve samým Kristom nechal pod Jeho jarmom: pozdvihnúť. Výkrik „Milosť!“ pred Kristom znamená: On sa postará. Pán sa postará, ako obeť, ktorá na Jeho oltári má byť vykonaná aj v mojom prípade, vykonaná bude v Jeho plnom dokonaní.

Štvrtý. (Jeho ruky sú skryté v Zhromaždení, v Cirkvi Kristovej. Tam je koniec ľudskej masívnosti a ľudského meča).

„Naša pomoc je v mene Hospodinovom, ktorý učinil nebesia a zem.“ To je vyznanie zhromaždenia. Jeho je všetko. On je Všemohúci. Naša pomoc je v Jeho mene. Naša pomoc je v tom, že sa budeme denne modliť, aby sme boli takí, aký je On. „Buďte svätý, lebo ja, Boh váš, som svätý!“ Zostaň v ustavičnej túžbe (v prosbe) po Božej svätosti a nepriateľ pochopí, že ty si už nikdy iný program, než je meno Kristovo a vôľa Kristova, nezvolíš. „Naša pomoc v mene Hospodina“ je v tom, že On „nedopustí, aby sa pohla tvoja noha. Nedrieme tvoj strážca! Hľa, nedrieme a nespí ten, ktorý ostríha Izraela.“ A tu, keď mne a tebe pôjde stále iba o Božiu svätosť, vojde k tebe Jeho odpočinok a Jeho pokoj. Vtedy nielen začuješ, ale zažiješ, že: „Hospodin je tvojím strážcom. Hospodin tvojou tôňou po tvojej pravici. Nebude ťa biť vodne slnko ani mesiac v noci. Hospodin ťa bude ostríhať od všetkého zlého. Bude ostríhať tvoju dušu. Hospodin ťa bude ostríhať, keď budeš vychádzať i vchádzať odteraz až na veky.“ (Žalm 121).