(Je to nebesk á slávnosť, ktorej lesk prijímame na zemi vo Večeri Pánovej)

 (DENNÍKOVÉ KÁZNE /15)

Modlitba.

Mária prijala od anjela rozkaz. „Raduj sa, obdarená milosťou!“ V strede rozkazu je tu dar Boží. Z jeho dvoch strán vidíme Radosť a Milosť. Oba stavy sú stavy ducha človeka, nie jeho duše. Boží dar – a z jednej strany Božia radosť v Márii z Ducha, a potom z druhej strany: Božia milosť v Márii z Ducha. Toto rozpoloženie je rozpoloženie človeka, ktorý patrí Bohu a ktorý dostal nezaslúžene, len z milosti, vynikajúce Božie dary: radosť a milosť. Radosť z Božej nezaslúženej milosti! Milosť ako dar! Iná radosť a iná milosť by nebola darom. Duševná radosť a naučená milosť, to je len výkon ľudského vnútra a ľudského rozumu. V takom prípade však nejde o znovustvorenie (znovuzrodenie) nášho vnútorného človeka Bohom, ale o imitáciu nášho duchovného človeka potenciou našej duše. Len tam, kde bola aj Mária vnútorne obohatená (obdarená) Duchom svätým preto, aby sa neskôr, na Letnice, i ona narodila z Ducha svätého pre Krista (Pomazaného), mohlo sa v čase jej pozemského života v nej, ale pritom z Ducha svätého, narodiť to, čo bolo pre ňu Božie. Nebolo to z nej, z jej božskosti, ona nebola nijakou bohyňou ani kráľovnou, ani sa takou nestala, ale: bolo to pre ňu, zo strany Boha, darované ako odpoveď na jej modlitby z Ducha svätého. Boh sa nad ňou zľutoval, zmiloval, pretože... Ona očakávala Pána, svojho Spasiteľa! Jej duša o tom neskôr svedčí v zhode s Duchom Božím v modlitbe Velebenia, Magnificat: „Velebí moja duša Pána a môj duch plesá nad Bohom, mojím Spasiteľom.“ Od tej chvíle je Mária presne tak blahoslavená, ako je blahoslavený každý, kto očakával Pána a koho sa blahoslavenstvá, kázané Kristom, známe ako Kázeň na hore, týkajú. Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoskasvení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. My všetci, ktorí žijeme obdarení Duchom svätým, sme – blahoslavení.

Vnútorná jednota prstov oboch rúk. Vnútorná jednota kmeňov Izraela a zborov Cirkvi.

Vnútorná jednota Cirkvi sa môže prejaviť podľa Písma jediným spôsobom: Spoločným slavením slávnosti veľkonočného Baránka. V spoločnej účasti veriacich na Večeri Pánovej. Ale: tí, ktorí takú slávnosť spoločne slávia, slávia ju – „svojmu Bohu“, alebo „sebe“? Slávnosť Veľkonočného Baránka máme „sláviť tak, ako je napísané v Knihe zmluvy.“ (2.Kráľov 23,21). Kto ju inak slávi, slávi ju nehodne a pije i je si počas nej len vlastné odsúdenie.
Ako ju teda máme sláviť? V Starej zmluve o tom čítame v správe o Joziášovej reforme: „Lebo taká slávnosť veľkonočného baránka jako táto nebola slávená odo dní sudcov, ktorí súdili Izraela, ani po všetky dní izraelských kráľov, ani judských kráľov. Lebo iba v osemnástom roku kráľa Joziáša bola tak slávená táto slávnosť baránka Hospodinovi v Jeruzaleme.“ Ako? Čítame o tom ďalej v 2.Kráľov 23, 24: „I duchárov, vedomcov, domácich bohov aj iných ukydaných bohov i všetky hnusoby, ktoré bolo vidieť v Judskej zemi i v Jeruzaleme, odpratal Joziáš, aby postavil slová zákona, napísané v knihe, ktorú našiel kňaz Hilkiáš v dome Hospodinovom.“
Ako je to dnes v našom dome Božom, ktorý tvoria všetky naše bydliská? Čo do domu Hospodinovho spolu s našimi bydliskami a ich vnútornou náplňou i charakterom vnášame? Domácich bohov? Modlime sa, aby to tak nebolo!

Stred tela sú podľa Biblie naše ruky v modlitbe.

V modlitbe je skrytý náš stred. Naše tajomstvo od vekov skryté je však teraz odkryté. Modlitba v strede nášho života – to je vyznanie Márie. Modlitba nevychádza z Márie, Mária však modlitbu z Ducha svätého v pokore prijala ako najväčší dar pre svoj život. Modlitba – očakávanie Spasiteľa v zasľúbení Jeho Slova – naplnenie zasľúbenia, chvála na jediné meno: velebenie Jediného: Spasiteľa! Ježiš Kristus je zjavený stred nášho života, je to Slovo ako odpoveď na modlitbu z Ducha svätého a v Duchu svätom (nikdy nie z ducha Márie): to je zjavený, prítomný, živý Kristus. Modlitba i odpoveď pritom pochádza z Ducha Božieho. Z rozhodnutia Božej vôle. Modlitba tvorí so Slovom jednotu v Duchu svätom. Už v modlitbe je prítomné Slovo ako zasľúbenie, ktorého sa modlitebník drží ako moci „mimo seba“. Modlitba je očakávanie zasľúbenia, o ktorom vieme a na ktoré upierame pohľad. Vždy mimo seba! Kristus je mimo nás, ale chce do nášho života a srdca vstúpiť. Nikto z nás pritom nemôže povedať: Ja som Kristus. Každý však, kto Krista očakával a prijal, môže povedať: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. To je aj prípad Márie. A V Márii je to prípad každého z nás.

Naše ruky sú modlitebne chránené.

Naše ruky majú byť ponorené do modlitby, do vôle Ducha svätého. Inak budú konať len vlastné sväté plány. Ani Mária sa tomu riziku nevyhla. Bol však pri nej Ježiš a Ten na jej naliehanie, aby konal skutok podľa jej ľudskej vôle, povedal: Ešte neprišiel môj čas! Ľudské skutky sú konané len v ľudskom čase a nemajú platnosť. Božie skutky sú konané do ľudského času v moci Božej večnosti, preto sú reálne a historicky prítomné, ale zároveň sú nadčasové, večné, nebeské. Stále teda trvajú – a budú trvať aj za hrobom a smrťou.

Celé naše telo má v celom týždni slúžiť Bohu na česť a slávu Jeho mena. Ak v celom týždni, tak aj v strede tejto situácie, v ktorej práve sme.

Stredom nášho ľudského života a každej našej situácie je „tento mesiac“. Aký mesiac? Je to mesiac Pesach, je to svedectvo o vyslobodení z egyptského otroctva, ktoré sa spolu s vyslobodením z babylonskeho zajatia pripomína počas sviatku Roš Hašana. Sviatok Roš Hašana je sviatkom Trúbenia na baraní roh Šofar. Roš Hašana, sviatok Nového počiatku! Je to Nový rok, Nový vek , obnova a duchovná reforma nášho života, zasľúbená celému spoločenstvu ľudu Božieho. Je to deň nastolenia Hospodina ako Kráľa. A my dnes povieme: Krista ako Kráľa! Je Kristus už teraz na tejto zemi naším Kráľom? Ak slavíme slávnosť Večere Pánovej v Kristovom zjavenom diele na kríži a vo vzkriesení ako v diele, ktoré je pre nás osobne prítomne platné v plnej Kristovej moci, potom právom počujeme a veríme, že: „Kráľovstvo Božie je medzi nami!“ Potom áno.