Uzdravenie do Kristovho duchovného zápasu.

„A vzali nás všetkých medzi seba.“ Ten zápas nevedieme v ústraní. Vedieme ho verejne, na svetle. Sme soľou zeme a svetlom sveta. Svet je chorý. Vie o tom? Vie, ale nechce o tom vedieť v prítomnosti kresťanov. V prítomnosti Božích mužov viery „je silný“. Má svoje ohraničenie, do ktorého nás vpustí iba ako podriadených. Na každom takomto kúsku zeme je nejaký náčelník. Ak však Pán posiela svojich vojakov na ohrozené územie, pripraví aj myseľ domorodcov, aby nás prijali. „A „chovali sa k nám neobyčajne prívetivo.“ Tam, kde sú Božie deti, sa dejú vždy zázraky, len ich málokto vidí. Aby sa ľuďom oči otvorili, Boh im v určitých situáciách ukáže, kto vládne vo vesmíre, a teda aj na ostrove Malta, nad životom i smrťou človeka. „Keď Pavel nazbieral hodne raždia a kládol ho na vatru, vyliezla zmija, utekajúc pred horúčavou a zachytila sa mu na ruku. Keď domorodci videli, že mu to zvieratko visí na ruke, hovorili medzi sebou: Tento človek je iste vrah, keď mu trestajúca spravodlivosť nedopraje života, hoci sa práve zachránil z mora. Ale on striasol zvieratko do ohňa a nič zlého sa mu nestalo.“ (Sk 28,3-5).“ Prečo sa mu nič zlého nestalo? Preto, aby bol zdravý? Nie. Iba a iba preto, aby zvestoval Krista a Jeho mocné skutky.

Uzdravenie do Kristovho duchovného zápasu platí pre každého osloveného.

Pavol všade, kde bol a kam šiel, zvestoval Krista. Oslovoval ľudí. Človek však nemôže v tomto smere urobiť nič, ak ho nepredíde Kristus. Ak mu Božie znovustvoriteľské Slovo nepripraví na službu v zvesti evanjelia podmienky. Teraz nie je podstatné, či ľudia zvesť o Kristu prijmú alebo nie, rozhodujúce je, že sú vo svojom domorodom spôsobe života zastavení. Ľudia sú zastavení, aby počuli a videli. Kto stojí v ich strede? Čo sa práve medzi nimi stalo? Udial sa veľký, neopakovateľný čin. Udial sa čin, ktorý nie je systematický, ale výnimočný. Udial sa div, ktorý pochádza z iného kráľovstva. Dobre sme počuli? Udial sa čin. Pavol je teraz mimo. Neudial sa tam Pavol, neudiala sa triumfálna veľkosť človeka, udial sa – čin. Vyjavil sa znovustvoriteľský Boží skutok. „Oni očakávali, že opuchne alebo naraz padne mŕtvy. Keď však dlho čakali a videli, že sa mu nič zlého nestalo, zmenili svoju mienku o ňom a hovorili, že je bohom.“ Zmenili svoju mienku – o Pavlovi! Ako je to možné? Ako to, že sa zrazu čin ako zázrak dostal do úzadia a v popredí sa pre domorodcov ocitá opäť Pavol? Tak, že sa tu vyjavuje nielen mocný Boží stvoriteľský čin, ale aj modlárstvo ľudskej duše. Človek chce stále oslavovať ako boha človeka, ktorého by si rád privlastnil do systému mágie, do rituálu. Ak niekto o niekom na tejto zemi hovorí, že je bohom v rámci mienky, teda z hľadiska povahy svojho myslenia, volí si náčelníka a vodcu, kráľa a cisára, faraóna a božstvo, ktoré by mu zabezpečilo pokoj a bezpečnosť. Človek sa kladie pod nohy rituálu a mágie, ktorú vzýva kvôli sebe. Ak jej dá nejaké meno, tak iba preto, aby si ho v nejakom znaku vytetoval na telo. Aby si urobil v zmysle tohto mena zárez. Tak to napokon robili aj Izraelci – a predsa nie tak! Obriezku im nariadil sám Hospodin v zjavenom Slove, nestiahli si ju z neba pomocou svojej mienky a mystických tancov sami. A aká to bola obriezka a k čomu viedla v Izraeli? K obrezaniu srdca človeka Duchom svätým skrze stále platné Slovo, ktoré koná svoje znovustvoriteľské činy na celej zemi.

Kto vojde do korábu, do Archy, do Tevy, do Slova, bude zdravý tak, ako sa stal zdravým 38 rokov chorý pri rybníku Betezda, alebo ako bol uzdravený otec Publia, náčelníka ostrova Malta.

„Náčelník ostrova, menom Publius, mal neďaleko majetok. I vzal nás k sebe a tri dni nás priateľsky hostil. Otec tohto Publia ležal práve v horúčke a červienke. Pavol vošiel k nemu, pomodlil sa a položiac ruky naňho, uzdravil ho.“ (Sk 28,7-8). Boží znovustvoriteľský čin bol položený aj na Publia. Nezáleží na kvalite človeka, ale na kvalite Božej lásky. Tá uzdravuje. Tá vedie náš zrak hore, kam nikto z ľudí nevystúpi. Zdanlivo pohanská hostina sa stala s Pavlom uprostred výjavom Božej prítomnosti, ktorú Pavol dosvedčil modlitbou. Božia prítomnosť nebola v Pavlových rukách a ani v skladaní Pavlových rúk. Božia prítomnosť v Slove, v Kristu, bola predtým i nad tým v Božom znovustvoriteľskom čine, keď Pavol mal vlastnú ruku ohrozenú smrťou. Božia ruka však položila na Pavlovu ruku svoju moc. Za to Pavol ďakoval, a v svedectve o tejto moci položil potom vlastné smrteľné ruky na choré a rovnako smrteľné telo otca náčelníka ostrova Publia. Trojdňová Hostina s Pavlom, teda s Božím Slovom v strede, sa vyjavila ako predobraz Hostiny pravého Kráľa kráľov a Pána pánov. Vnútorným zmyslom uzdravenia sú nám darované „pridané dni“. A vnútorným zmyslom pridaných dní je, aby sme žili na Božiu slávu. Takýto život je vo svojej podstate pravým zdravím a pravým ľudským prebývaním na zemi.