To, čo je choré a slabé, čo je unavené a zbité okolnosťami života, môže teraz ozdravnúť.

Ako sa volá ostrov, na ktorý sme dorazili? Jeho meno je: Pridané dni. Pridaný deň. „Tak budem spievať Tvojmu menu žalmy, plniac svoje sľuby deň po dni.“ Keď som tento citát napísal, šiel som od počítača k stolíku hľadať Bibliu, aby som si potvrdil, z ktorého žalmu citujem. Ale Biblia bola pri mne, pod zošitom, v ktorom mám poznámky. Vrátil som sa. Biblia bola pri mne! Pri mojej ruke. Neviditeľná, skrytá. Zrazu však bola: V mojich očiach. A Slovo bolo zrazu: tam, kde bolo i predtým, kde je už vždy. V mojich ústach. V hĺbke môjho srdca. Tam je Kristus v Duchu svätom.. Tam je Boh Otec v Duchu svätom. Tam je náš Radca a Utešiteľ, Duch svätý. Skutočne! Krista nemusíme stiahnuť z nebies a nemusíme ho hľadať v hlbinách zeme a pod nánosom zložitých konštrukcií sveta a našich myšlienok. Kristus je v nás. Kto má Krista, má život. Má stred, z ktorého sa všetko vyjasnieva a v Duchu Božom vyjasní. Je to stred, skrze ktorý sa všetko hýbe! A Pán nám vraví: Aké to bolo, „keď ste sa zachránili?“ Aké to bolo bezprostredne pred vašou záchranou? Na túto otázku si máme odpovedať. Pomôže nám Pavol. Povie nám, ako to s ním a s posádkou lode vyzeralo tesne pred tým, než sa zachránili na ostrove Malta ( Sk 27, 43-44). „Skôr, než sme sa dostali na zem zachránení, plávali sme zo zničenej lode na jej troskách a na doskách na zem. To plávali sme na troskách lode znamená, že sme plávať nevedeli. Využili sme však na záchranu to, čo zvýšilo po rozpade mohutného a naoko bezpečného plavidla.“ Poučme sa z Pavla. Stroskotanci využili „zvyšok lode“. Využili to, čo zostalo z ich sebaistoty. Kto sa zaujíma o trosky lode? O zvyšky mysle a myslenia? O zvyšky našich schopností? Zvyškom je to, čo už nemá pre ľudí cenu. Čo sa už nedá pre slávu človeka použiť. Ja zo seba ( to znamená: pre seba a svoju ľudskú slávu) a zo svojich ľudských síl ( to znamená: pre svoje ľudské sily a na ich slávu) už pri budovaní (hľadaní) Kristovho kráľovstva vo svete nemôžem použiť nič (to je ten „zvyšok lode“, ktorý sám osebe nemá nijakú cenu). Ale niečo predsa: totiž to, čo už nie je zo mňa a pre mňa, a čo už nie je z mojej ľudskej sily a pre moju ľudskú silu . Môžem teda vždy triumfálne použiť „zvyšok lode“. „Trosku lode“. Nejakú „obyčajnú dosku“. V našom prípade je to priznanie: „JA neviem robiť, pretože vždy mám nutkanie robiť zo seba a pre seba. Ale TY, Kriste, ma urob schopným všetko konať z Teba a pre Teba. Ty sám si moja schopnosť.“ Čo je pre nás dôležité, keď sme v ťažkom poslaní? „Ja nie som. Ty buď!“ – „A ja potom budem v Tebe a v Tvojom znovustvoriteľskom diele na každý deň!“ – Môžeme sa teda modliť: “ Daj mi aj dnes, Pane, schopnosť byť, žiť, pracovať i odpočívať v Tvojom znovustvorenom skutku pre Teba a pre Tvoj dnešný deň. Všetko nech sa deje na Tvoju česť a slávu. Aj skrze mňa! Tak budem i ja bohatý v Tebe! Amen.“ Áno, my smieme, my dokonca máme prosiť o znovustvorený skutok Kristov pre každý deň, ktorý je nám v živote pridaný. To je ťažisko našej istoty! Centrum nášho pohľadu, úsmevu, pohybu, gesta, myšlienky, činu. Najmä ja, ktorý tieto vety teraz píšem, také uschopnenie žiť v Kristovom znovustvorenom skutku na každý deň potrebujem, lebo práve ja azda najviac spomedzi všetkých ľudí si uvedomujem svoju vlastnú neschopnosť žiť v pridaných dňoch, teda s prehľadom budovať duchovný dom Kristovho dňa. Ale akokoľvek, ešte väčšou pravdou je to, že vždy sa napokon v mojom srdci a v mojich ústach ozve Kristus, Slovo, a v ňom mi zažiari svetlo. On je naše svetlo. On, ktorý vládne nad všetkými končinami zeme, On, ktorý všetko prežiaril a do všetkého vnáša vždy poriadok a pokoj, istotu a jas.