(DENNÍKOVÉ KÁZNE /10)

Máme pridané roky. Svet to počuje a vidí?

Ľudia plačú. Stále niekto plače. Je to obraz celosvetových tragédií, alebo obraz tragédie srdca? Je známy Dávidov 51. žalm. Hovorí o osobnej tragédii vlastného srdca. Je to zúfalstvo a nárek veľkého kráľa. Ako nariekal kedysi pre svoju neveru americký prezident Bill Clinton? Ako Robin Cook, bývalý minister zahraničia Veľkej Británie? Ako sa zamýšľal nad svojím vzťahom s chorou manželkou, alergickou na svetlo, bývalý kancelár Spolkovej republiky Nemecko Helmut Kohl? Náš plač je v konečnom dôsledku živelný a bezmyšlienkovitý. Plačeme v prvom rade preto, lebo máme bolesť, nie preto, že páchame hriechy. Je dôvodom tvojej a mojej modlitby bolesť, a či hriech? Koho nebolí hriech - ako ho potom bolí bolesť? Aký má bolesť, ktorá sa vlastnému hriechu odmieta pozrieť do tváre, charakter? Ľudia majú skľúčenú dušu, ale kde je ich srdce, skľúčené hriechom sveta? Srdce bez kľúča? Áno, depresia je výkrik, ktorý vraví: Nemám kľúče od vlastného srdca! Nemám kľúče od sŕdc iných ľudí! Všetky srdcia sú zavreté! Zamknuté! Nemožno sa do nich dovolať – ani pomocou najstrašnejších tragédií ľudstva. Nemožno sa do nich dovolať? Žalmista vedel niečo iné: „Počuj, ó, Bože, moje kvílenie, pozoruj moju modlitbu. K Tebe volám od konca zeme v skľúčenosti srdca. Vyveď ma na skalu, ktorá je pre mňa privysoká.“ (Ž 61,2-3). Zhovárajme sa s ľuďmi, ktorí sa túto modlitbu modlili tak, že do nej vložili seba a svoj život, a potom predložme svetu ako určujúce ich odpovede na ňu, nie súd človeka nad Bohom, ktorý podľa ich mienky „nezasahuje, keď zúria tragédie a svet sa otriasa“.

Znovuzrodený človek vie, že žije pridané dni a pridané roky.

„Vyveď ma na skalu, ktorá je pre mňa privysoká.“ (v.3). Tá skala, to je pridaný deň a rok k nášmu životu. To je pridaná ruka. To je pridané srdce. To je objatie milosti v centre zúriaceho hriechu, za ktorým stojí osoba zlých úmyslov. Za ktorým stojí satan, diabol, podvodník, luhár, pôvodca zvodu.
Slová „pridaná milosť“ sú tu podstatné. Boh sa nad nami nemusí zmilovať. Boh nás nemusí ospravedlniť. Boh nás nemusí zachrániť. Boh je zvrchovaný vo svojej svätosti a pravde. Jeho láska je drahá a vzácna. Nie je to zdrap papiera a nie je to vzťah bez zmluvy v krvi. Je to vzťah plný Božieho poriadku a práva. Ak ktokoľvek súdi zvrchovaného svätého Boha za tragédie hriešneho sveta, súdi niekoho iného, kto nie je Boh, hovorí o niekom inom, nie o Bohu, hovorí jednoducho len o svojej predstave božstva, ktorú si sám stvoril v chaose vlastného tendenčného myslenia. Boha nemožno obhajovať a Boha nemožno súdiť. Kto sa o to pokúša, opäť hovorí o niekom, kto nie je Boh. Ježiš to vysvetlil Pilátovi v tomto zmysle: Keby ti nebolo dané zhora, aby si ma dal odviesť na kríž, nič by si v tomto smere neurobil. Ty, človek, nemôžeš súdiť Toho, skrze koho a pre koho bola stvorená zem. Ty, hlina, nemôžeš hodnotiť hrnčiara. Ak takú trúfalosť máš, tak len preto, lebo ti bola umožnená zhora, aby sa vyjavilo zmýšľanie tvojho srdca i zmýšľanie mnohých ďalších sŕdc, a to odteraz až po skonanie vekov.

Sú to dni a roky milosti.

Ak niekto bol po svojom ťažkom hriechu a po smrti svojho syna na dne tak ako Dávid, a predsa vyznal „si mojím útočišťom“ (v.4), tak ten pochopil, čo znamená „pridaná milosť“. Božia milosť voči človeku nie je samozrejmá. Je drahá. Je - pridaná! Ako zareaguje pred Bohom človek, ktorý mal dnes zomrieť, ale práve prijíma, podobne ako kráľ Chizkija (Iz 38,5) správu, že Božím rozhodnutím je mu pridaných ďalších pätnásť rokov života? Koľko ľudí na svete malo dosiaľ vo svojom živote pridaný deň, mesiac, rok, dvadsať rokov? Koľkí o tom napokon verejne naozaj aj hovorili? Svedčili? Koľkí spomenuli divy, keď to, čo už nemalo byť, naďalej jestvuje a trvá? Koľkí stoja v úžase nad faktom, že človek v ľudstve, ktoré sa rozhodlo Božiu svätosť znevážiť vedomým a svojvoľným hriechom, naďalej žije a dýcha pod klenbou stvorenej oblohy Boží čas? Náš dnešný deň bol opäť každému z nás pridaný. Bol to opäť deň Božieho zľutovania a Božej milosti, venovanej aj tomu, kto aj v tomto dni opäť urážal Božiu svätosť.

318 Kristových bojovníkov

„Si pevnou vežou pred nepriateľom,“ vyznával žalmista. Naša predstava nám vraví, že sme v tej veži chránení. V tej veži! V Bohu! Len v Ňom možno obstáť pred tým, kto nenávidí človeka. Je to iba diabol? Alebo je to aj - človek sám? Môže sa stať faktom, že človek začne nenávidieť seba samého? Boh predsa vraví: „Milovať budeš blížneho ako seba samého!“ Kto teda človeku našepkal, aby jedného dňa zaujal k sebe negatívny a sebadeštrukčný postoj, ak Boh vraví: Milovaní? Ak Boh vraví: Milujte aj svojich nepriateľov? Aký je to mam? Aké mámenie? Aký klam? Pochádza to z omámenia zmyslov a mysle, ale - odkiaľ sa vzalo? Z falošného slova. Zo zvodu. Z toho, čo odporuje Písmu. Čo deformuje Božie Slovo. Práve sme vyslovili informácie, ktoré máme svetu denne odovzdávať. Toto je náš boj. Hovoriť pravdu v zvesti evanjelia napriek všetkému, čo sa proti tejto pravde, skrytej i odkrytej v zvesti evanjelia, postaví. Hovoriť ju však môžu iba tí, ktorí prešli zo smrti do života. Iba tí sú do tohto boja obdarení darmi Božej milosti, darmi svätého Ducha. „Keď sa Abrám dopočul, že jeho príbuzný je zajatý, vyviedol do boja svojich tristoosemnásť osvedčených ľudí...“ (1 M 14,14). Osvedčených! Máš Božie osvedčenie, milý čitateľ? Milý poslucháč? V tom prípade bojuj dobrý boj viery!