(DENNÍKOVÉ KÁZNE /6)

Bolestné a žalostné zlyhanie.

Zlyhávajú naše slová. Naša interpretácia nášho ľudského príbehu. Je rozbitý do nepatričných detailov. A tak v našom ľudskom príbehu vzniká v zle zvolených dôrazoch náš neľudský príbeh.

Slávne víťazstvo skrze Toho, ktorý si ma zamiloval.

Správne dôrazy nášmu ľudskému príbehu dáva Kristus. Kto sa na Neho pozrie, vidí kríž a otvorený hrob. Vidí Vzkrieseného Ježiša v záhrade a počuje jeho otázku: Mária? To znamená: Kto hľadí na Ježiša, počuje z Jeho úst svoje osobné meno. Až v tejto chvíli sa môže náš ľudský príbeh začať. Počul si už z úst Ježiša Krista svoje osobné meno? Príbeh, to je meno. Vyznávať meno znamená vyznávať príbeh. Znamená: vidieť v ňom udalosť. Dej spásy.

Bojujeme proti mocnostiam temnosti.

Proti mocnostiam temnosti bojujeme paradoxne. Slovo Božie je paradoxné. Proti mocnostiam temnosti bojujeme novou piesňou. To znamená: Nehľadíme na mocnosti temnosti, ale na Ježiša. Problém môjho rozbitého života bol v tom, že som celé desaťročie hľadel najprv na mocnosti temnosti a potom na Ježiša. Tak ľudský príbeh nevzniká. Tak sa z ľudskej tváre stáva, naopak, deformovaná tvár. Tvár, ktorá si nevie poradiť s bolesťou. S utrpením. So žiaľom. Pretože taká tvár má v sebe hriech, jed, smrť. V 2.Kráľov v 4.kapitole (38-40) čítame: „Potom sa navrátil Elizeus do Gilgalu.“ Elizeus sa vrátil tam, kde mala byť dodržiavaná zmluva s Hospodinom. Gilgal tvorili kamene z rieky Jordán. Oltár v Gilgale postavili náčelníci dvanástich kmeňov ľudu Izraela pri prechode do zasľúbenej zeme. Tým oltárom postavili príbeh. Svedectvo o Božích skutkoch. Postavili ním duchovný dom služby. Musíme sa vrátiť ku Gilgalu. Nehľadíme na príbeh temnosti, ale na príbeh svetla. Nesvedčíme o hriechu, ale vyznávame hriech, aby sme mohli svedčiť o milosti a spáse. Máme hľadieť na všetko, čo je milé, dobré, dokonalé. Tam má byť náš pohľad denne zakotvený.

Začuli sme Kristovo: Pokoj vám!

Kto pozná Kristov príbeh, pozná pokoj. Kristov príbeh je chlieb. Je chlieb, ktorý zostúpil z neba. Príbeh Ježiša Krista nemá svoj začiatok a koniec na zemi. Začal sa, pokiaľ ide o našu zem a ľudstvo, vo večnej rade Božej, a skončil sa, pokiaľ ide o zem a ľudstvo a o Jeho pobyt na zemi, v kruhu učeníkov. To je nový Gilgal. Kruh, ktorý je otvorený. Príbeh Ježiša Krista nie je uzavretý smrťou, ale je otvorený Jeho životom. Máme vstúpiť do otvoreného príbehu Ježiša Krista. Ak sme dosiaľ žili v uzavretom príbehu svojho života, vo väzení svojich skutkov, svojho ja, dnes z neho môžeme vyjsť. Lebo náš osobný príbeh, nezakotvený do osobného a otvoreného príbehu Ježiša Krista je iba suchou studňou, v ktorej vody niet (Zachariáš 9). Poďme teda s Elizeom do Gilgalu. Poďme s Ježišom do kruhu Jeho učeníkov. Nájdeme tam pokoj a víťazstvo nad hriechom a smrťou. Nad jedom, ktorý do nášho života vsypal satan. Ako ten pokoj nájdeme? Musíme si v prvom rade uvedomiť, že „v zemi je hlad“. (2.Kráľov 4,38). „A bol hlad v zemi. Synovia prorokov sedeli pred ním.“ Pred kým? Pred prorokom Elizeom. Synovia prorokov! Dívali sa teda správne. Hľadeli na dobrý príbeh. Na tvár proroka, na Slovo Božie. Hľadeli na Ježiša. Čo z toho vzišlo? „Tu povedal (Elizeus) svojmu služobníkovi: Pristav ten veľký hrniec a navar synom prorokov kaše!“ (v.38). Zvolaj ľud a daj im Slovo! Zhromaždi ľud a prehovor k nemu! Sú hladní, potrebujú sa nasýtiť! Čo sa dialo ďalej? „Preto vyšiel jeden na pole, aby nazbieral zelín.“ Kto vyšiel? Nejaký aktívny človek zo zhromaždenia. Niekto, kto chcel rýchlo a dobre konať, ale podľa svojho úmyslu. A tak nevyšiel na správne pole. Nešiel na vinicu Pánovu, ale do poľa. Šiel zbierať zeliny najprv z pôdy ľudského kresťanstva, ľudského náboženstva, ľudskej filozofie, sociológie, etiky, mravnosti, politiky, dokonca z pôdy cirkevnej politiky a z rozpätia cirkevných ústav. Pokračovanie?

„A keď našiel nejakú poľnú lozu, naoberal z nej poľných uhoriek plné svoje rúcho...“ Všimnime si: našiel to, na čo denne hľadel. Na pole tohto sveta. Na to, k čomu mu prirástlo srdce. Čo dobre poznal, a predsa! A predsa nepoznal konečné účinky toho, nad čím tak suverénne denne vládol. Tak to v konečnom dôsledku čítame: „...a prijdúc nakrájal do hrnca, aby z toho navaril kaše, lebo neznali toho.“ Aký to bude mať účinok v zhromaždení? To, čo sa na poli sveta videlo zvodné a lákavé na pohľad – aké to bude v konečnom dôsledku v zhromaždení ľudských sŕdc? V zhromaždení duší a ľudských duchov? Nasýtia sa tým? Pretože, tu nezabudnime, ale pripomeňme si: ľudský duch sa môže sýtiť iba vecami Ducha Božieho. Duch žiada proti telu a telo proti Duchu. Na čo denne hľadíme? Na telo, ktoré žiada proti Duchu. Toho je v našom živote veľa. To tvorí prevahu. Denne uvažujeme v prvom rade o telesných veciach, ktoré žiadajú, aby sme konali proti Duchu. Tu sme však v zhromaždení synov prorokov. Tu sme v zhromaždení Božieho ľudu. Tu sme v zhromaždení synov učeníkov. Na čo hľadíme tu? Na kašu v hrnci, ktorá sa už varí? Na akú kašu? Z čoho tá kaša, to preľnutie našich životov v zhromaždení, v chráme, v kostole, tá kaša našich predstáv, myšlienok, citov, atakďalej, vznikla a chce tu vznikať a uplatňovať sa? Z vecí tela, ktoré žiada proti Duchu, a či z vecí Ducha, ktoré žiada proti telu?

Pripomeňme si: „...a prijdúc nakrájal do hrnca, aby z toho navaril kaše, lebo neznali toho.“ Lebo: neznali toho! Predstavme si ľud Boží, cirkev, ktorá nevie, aký príbeh žije, ktorá nevie, čo pre seba v zhromaždení počuje, ktorá netuší, čo Pán od nej dnes jednoznačne chce! Ktorá vie – ale: vie? – iba to, čo vidí ona, čo chce ona, čo žije ona! Ale, zopakujme si tú otázku: Vieme, čo chceme? Vieme, čo je pre nás dobré podľa vôle Božej, alebo len podľa vôle – našej? Písmo v tomto texte vraví: Kto zbiera zo svojho pozemského poľa a naň upiera v prvom rade svoj pohľad, ten sa v skutočnosti nikdy nezúčastní srdcom na Hostine kráľovskej. Ten na svadbu Pána pánov a Kráľa kráľov nikdy nepríde! Ten nikdy nie je v zhromaždení, ktoré by bolo Kristovo, vždy je iba v zhromaždení vlastných ľudských kresťanských a náboženských predstáv a praktík. A také zhromaždenie je, napriek kázanému Slovu a spievaným kresťanským piesňam, iba kašou, lebo je svojvoľné, a nie zmluvné podľa Božích zasľúbení a podľa Písma. „A vyliali to mužom, aby jedli. Ale stalo sa, jako tak jedli z kaše, že skríkli a riekli: Smrť v hrnci, mužu Boží! A nemohli jesť.“ A nemohli jesť! Chceli jesť, to bol už ich dobrý stav srdca – ale zrazu zistili, že toto viac jesť nemôžu! Nemožno spájať telesné s duchovným. Nemožno spájať ľudské predstavy s Božím Slovom. Nemožno tvoriť zhromaždenie Božieho ľudu na základe svojej vôle a svojich telesných úvah. Božieho Slova sa nemožno zmocniť, možno mu len podľahnúť. Satan sa chcel Božieho Slova zmocniť a do prostriedku postavil človeka s jeho túžbou, náladou, s jeho chuťou byť kýmsi a mať v kruhu spoločenstva hlavné slovo. Boh však postavil do stredu ľudského spoločenstva Krista a Jeho kríž. Ambiciózny človek, ten vnútorný telesno-duševný človek v nás, musí byť na tom kríži z kaše svojich predstáv vyslobodený, aby naveky neumrel! Ako sa to môže stať?

Keď už zhromaždenie synov prorokov pochopilo a poznalo, že v obvode jeho vlastných kresťanských či cirkevníckych snáh môže byť iba kaša smrti, verejne to priznalo: „Smrť v hrnci, mužu Boží!“ Verejne svoj hriech vyznalo, verejne spečatilo, že takto ďalej žiť nechce! Nechce byť viac zhromaždením so svojím cirkevnícko-ľudským menom, a nechce viac žiť v prvom rade vo svojom pozemskom príbehu, ale naopak, chce už naplno žiť v udalosti spásy. Chce žiť príbeh Ježiša Krista, príbeh kríža a vzkriesenia. Ako sa to dá? „A on (Elizeus) riekol: Doneste múky!“ (v.41). Inak povedané: Predstúpte do stredu chrámu tí, ktorí chcú, aby ich život bol pre Ježiša Krista rozdrvený. Aby zrno ich tela bolo pre Krista rozomleté na múku. Ktorí túžia vyznať: Nechcem už žiť ja, ale chcem, aby vo mne žil Kristus! „Doneste múku!“ Vstaňte z lavíc a vytvorte kruh. Vytvorte Boží oltár, Gilgál. Staňte sa svedeckými kameňmi, ktoré budú predstavovať odteraz nie vaše ľudské príbehy a trápenia, ale stanú sa a budú naveky svedectvami o veľkých skutkoch Božích! Každý kameň - jedno svedectvo o Božom skutku na jeho živote! Staňte sa, každý z vás, listom Kristovým! Nechajte si na list svojho srdca napísať meno svojho Spasiteľa! Buďte - vy, zhromaždenie! – chlebom, pripraveným z rozomletých, nie nerozomletých zŕn. Pretože chlieb zo zŕn, z ktorých sa najprv nepripravila múka, nejestvuje. „A keď doniesli, nasypal do hrnca a povedal: Nalej ľudu, aby jedli. A potom už nebolo ničoho zlého v hrnci.“