(DENNÍKOVÉ KÁZNE /5)

Rok som prijímal fakt, že môj projekt života je len prachom.

Priveľmi som mal pri Bohu na mysli svoje plány. Predstavy. Svoje bolesti. City. Svoj rozum. Srdce. Svoj život. Svoje krivdy. Vlastnú zranenosť. Preto som priveľmi čakal východiská práve z týchto trápení, a takmer vôbec som sa nezaujímal o to, čo trápilo v prvom rade Božie srdce. Pán mi pritom v Žalme 118 už dávno daroval zasľúbenie-prosbu: „Otvorte mi brány spravodlivosti, nech vojdem nimi vďaku vzdávať Hospodinu.“ Putoval som k bráne spravodlivosti? Putoval som k nej veľkými okľukami rok, hoci bola na dosah. Rok som sa zdržal pri predchádzajúcom verši: „Veľmi ma trestal Hospodin, smrti ma však nevydal.“ Podobne putoval ľud Izraela z Kádeš Barnea do zasľúbenej zeme. Hoci to miesto bolo blízko pred jej bránami, izraelský ľud blúdil okolo miesta Kádeš (Sväto) tridsasťosem rokov! Prečo? Pretože sa bál Anákovcov. Pretože boli pre ľud Izraela priveľmi silní a on sa domnieval, že má s nimi bojovať mečom človeka. Potom som však počul v nasledujúcich veršoch riešenie: „Toto je brána Hospodinova, ňou spravodliví vchádzajú.“ Kristus a Jeho plán: Brána Hospodinova. Duch svätý a Jeho pohyb: Spravodlivo vchádzať. Teraz môžem povedať: „Ďakujem, že si ma vyslyšal a bol si mojou záchranou. Kameň, ktorí zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným. Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach. Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom!“ Je tu jediný plán, ktorému sa musí všetko podriadiť: Obnova cirkvi. Stavba duchovného domu zo živých kameňov, zo svätého kňazstva. Teraz už môžeme budovať hradby Jeruzalema z prachu, tak ako ich z prachu budovali: Nehemiáš, Ezdráš, Zorobábel a Józua.

Túžobne som vzdychal, aby som si mohol obliecť svoj príbytok z neba. (2.Korintským 5,2).

Dostal som sa do situácie, z ktorej už nebolo ku spaseniu, ktoré som predtým mal, východisko. Bol som od spasenia totálne odrezaný. Už som nebol nahý v hriechu, ale - priamo v smrti. Prežil som šok z nahoty, ktorá sa nedala ničím prikryť! Nadarmo som hľadal myšlienku, ktorá by mi pomohla volať k Bohu. Nič také som nenachádzal - nanajvýš stenu pekla! Keď som chcel vysloviť Božie meno, nemohol som ani vzdychnúť. Ani vzdychnúť: „Bože!“ Bolo to práve pre mňa nemožné. Stratil som Krista? Spásu? Ach, nič pre mňa už nemá cenu! Nebolo jedinej veci a myšlienky pod slnkom, ktorá by za niečo stála. Ak nemám Krista, čo vlastne potrebujem? Ale „nemať nič“ v tej chvíli neznamenalo pre mňa niečo neutrálne a prázdne, ako sa to niekto domnieva, ale paradoxne: mať stále a stále len smrť ako večné zahynutie. Bez Krista je „nič“ večná trýzeň, okolo ktorej vidno jediné: nepriestupné plamene šokujúcich myšlienok o definitívnom odsúdení vlastného života – Bohom. Krista nebolo, bol len Boh, ktorý už nehovoril o hĺbke môjho pádu, ale o mojej odrezanosti od milosti. Tu som definitívne skončil. Áno, bez Krista nemá vo svete nič hodnotu. Nič - nijakú. Vtedy som zbadal pred sebou bránu. Bránu, Kristov súd! Okamžite som skríkol: Zachráň ma pre otrocké dielo služby v Tvojom mene, Pane! A zazrel som ako blesk a žiaru myšlienku nádeje, oblečenú do žiarivej Kristovej veleby. Presne tak, ako je to uvedené v Izaiášovi 62,1: „Kvôli Sionu nemôžem mlčať, kvôli Jerruzalemu sa neviem upokojiť, pokiaľ jeho ospravedlnenie nevzíde ako žiara a jeho záchrana nevzplanie ako fakľa.“

Otvorená Cesta k Láske.

Láska? Kto vie, čo je to Božia Láska? Láska Kristova? Ten, kto bol v pekle a vyšiel z neho cez Kristovo srdce. Ten, kto vyšiel z pekla cez Kristovo srdce, ktoré predtým bez hanby sám urážal a znesväcoval. Ja.

Videl som úsmev Sáry, nebeské požehnanie. (Efezským 1).

Dlho som sa ešte potkýňal o minulosť svojho hrobu. Ale okolo už bol sneh. Bolo biele. Bol jas. Bolo svetlo. Môj syn Mirko a moja dcéra Kristínka stáli pri mne, kým mi deň nespevnel novým Božím zasľúbením. Šokovalo ma. Je zapísané v Liste Kolosenským 1,24-29: „Teraz radujem sa vo (svojich) utrpeniach pre vás a na vlastnom tele doplňujem, čo chybuje zo súženia Kristovho pre Jeho telo, ktorý je Jeho cirkev. Jej služobníkom som sa stal podľa Božieho riadenia, ktoré mi pre vás bolo dané, aby som doplnil Slovo Božie, tajomstvo od vekov a pokolení skryté, ale teraz vyjavené Jeho svätým, ktorým chcel Boh dať znať, aké je bohatstvo slávy tohto tajomstva medzi pohanmi. A týmto je Kristus vo vás, nádej slávy. Jeho zvestujeme my, napomíname a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka učinili dokonalým v Kristu. A ja sa o to aj namáham a bojujem v Jeho moci, ktorá mocne pôsobí vo mne.“

Noe kázal pred potopou Božiu Spravodlivosť. (2 Pt 2,5).

Kto v takej kázni obstojí? Ten, kto v nej sám zhorel. Oheň Božieho súdu sa priblížil k cirkvi, k domu Božiemu. Neminie ani teba. Začína sa napĺňať Kristovo: Kto by mal radšej matku, brata, otca, dcéru ako mňa, nie je ma hoden. Teraz budeme mnohé veci v Božom súde strácať takým spôsobom, akým strácal Abrám syna Izáka. Každý prejde skúškou akkedy - zviazaním toho, čo je mu najmilšie. To je spravodlivé. To je Spravodlivosť Božia, o ktorej sa voľnomyšlienkársky a liberálne diskutuje len v kruhu posmievačov.

Meno Noe (nwh) znamená „Odpočinúť si“, „Vojsť do odpočinku.“

Odpočinkom je: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. Odpočívať v Kristu znamená chodiť pomaly, podľa úderov znovustvoreného srdca. Staré srdce, natreté morálkou a náboženskou ideológiou, je rýchle, žiadostivé a baživé: ctibažné. Darovaným koncom mojej ctibažnosti bola modlitba k Pánovi: Nechcem česť od ľudí, len od Teba, Pane! Sedel som v tej chvíli pred Kráľom, Prorokom a Kňazom svojho života ako slepý Bartimeus, ktorý smel napriek pohoršeniu mnohých Kristových učeníkov volať: Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! A Pán sa ma spýtal: Čo chceš, aby som ti urobil?

Archa, Koráb (Teva) znamená: Slovo.

Mať Slovo znamená mať Život. „Kto má Krista, má život. Kto nemá Krista, nemá život.“ Mať Krista, to nie je mať lavicu v kostole a v tej lavici svoje miesto a cudzou rukou nedotknutý spevník. To je pozícia poslušnosti v Slove. Slovo Božia je Božia štruktúra, Slovo Božie má nebeskú architektúru. Kostol ako fenomén je v rizikovom pásme ľudskej štruktúry a má v sebe priveľmi viditeľný kód pozemskej architektúry. Ak sa Slovo uplatňuje najmä v obvode kostola, potom chce v prvom rade žiť a pôsobiť v obvode a v hraniciach jeho cirkevnej, konfesijnej ústavy. Také Slovo je potom ako hrob Kristov, v ktorom hľadáme živého medzi mŕtvymi. Pán Ježiš pritom stojí vonku a na každého smädného volá zo záhrady svojich zasľúbení jeho osobným menom. Kto Ježišovo volanie začuje a odváži sa Ho spýtať bez denominačného prostredníka: Majstre, kde bývaš? ten začuje, že duchovným domom cirkvi je Cesta za Ježišom do neznáma.

Slovo nie je „nehybná esencia, ktorá sa o nás nezaujíma“ (Santayana).

S nikým nevedieme dišputy o Kristu. To nie je naša úloha. Každému kážeme Krista. To je náš cieľ.

Slovo nie je ani „dynamis, duševná sila“ (Santayana).

Duševné kresťanstvo je nebezpečnejšie ako nevera. Duševné kresťanstvo pácha na cirkvi priame škody.

My „nesťahujeme z neba duševne božstvá“ (Santayana).

My vstupujeme do Duchovného domu Slova. Do Korábu TEVA.