(DENNÍKOVÉ KÁZNE /4)

Som vedený k poznaniu Boha. (2.Korintským 5,1).

Je to cesta prekážok. Všetky som v Bohu vždy zdolal? Riaditeľke cirkevnej školy som povedal do telefónu „odpusť!“, hoci minútu predtým moje srdce zúrilo. Čítal som však pred telefonátom v Písme ako Pán tíši more. Ako mu prikazuje: Zmĺkni! More ľudského prevráteného a radikálneho srdca. More ľudských zbraní. More odplaty a telesného boja. More. Keď som čítal text o utíšení búrky na mori dcére Kristínke, netušil som, že v spodnej hĺbke toho textu ku mne hovorí Pán ako ku prvému. Priveľa búrok som vyvolal v dome, v ktorom žijem, i v okolí, v ktorom som sa pohyboval, svojou prísnou spravodlivosťou. Kto nie je milosrdný k iným, prežije napokon len to, čo prežil služobník, ktorému Pán odpustil veľký dlh, sám však neodpustil malý dlh malému dlžníkovi. Toto slovo neplatí iba pre mňa. Tu je nutné spomenúť slová, ktoré vyslovil vo svojej kázni v New Yorku David Wilkerson: Keď vám hovorím o zápase so svojimi hriechmi, varujte sa týmto svedectvom a svedkom tých slov opovrhnúť. Naopak, konajte rovnako, ako vám káže sluha, ktorý poznal svoju vinu! Áno, Slovo, že Boh utišuje búrku našich sŕdc, má počuť aj riaditeľka či riaditeľ každej cirkevnej školy, aj senior každej cirkvi, aj každý biskup, aj všetci radoví členovia všetkých cirkevných zborov celej cirkvi, pretože čo platí pre jedného, platí pre všetkých. Je to Slovo zvestné a biblické: Pán tíši búrku. Pán napokon odhalí každý úder, Pán napokon vylieči každú ranu.

A to je večný život, poznať Toho pravého. (Ján 17,3).

Poznal si Boha? Čo o Ňom teda hovoríš? Čo o Ňom hovoríš dnes? Pretože hovoriť o Pánovi znamená hovoriť vždy dnes. Aktuálne. Nehovoríme o mŕtvom, ale o živom. O Bohu Abrahámovom, Izákovom, Jákobovom, o osobnom Bohu, ktorý sa nás osobne dotýka. Keby sa nás Boh nedotýkal, nepočuli by sme. Nevideli by sme. „A hľa, zjavil sa anjel Pánov a svetlo ožiarilo miestnosť. Anjel udrel Petra do boku a zobudil ho, hovoriac: Vstaň, rýchle! A okovy spadli mu z rúk.“ (Sk 12,7). Anjel sa „dotkol Eliáša a povedal mu: Vstaň a jedz!“ (1.Kráľov 19,5). Ako sa ťa dotkol Hospodin dnes? Poznal si Jeho dotyk? Počul si ho? Vnímal? Rozumel si mu? Rozumieš, že ťa zobúdza do diela na Obnove cirkvi? Bol som v Michalovciach. V byte mojej matky. Vytiahol som z poličky knihu J.A.Komenského „Obnova cirkvi“. „Haggeus redivivus.“ „Aggeus znovu oživlý.“ Pán sa ma tou knihou hlboko dotkol. Kto by Mu chcel v Jeho dotyku (za)brániť?

Ide o večný príbytok.

Človek žije na určitom mieste zeme. Zveľaďuje ho. Ale potom príde satan a chce nám brať naše semená. Chce kaziť plody našej úrody. Chce lámať stromy nášho života. Pokoja. Berie nám košeľu, plášť? Čas? Trhá ho, rozbíja? Drása nám dušu? Čo to znamená: A ak od vás pýtajú košeľu, dajte im aj plášť? Tí, čo od nás niečo pýtajú, nepýtajú to vždy nezištne. Stretnete sa aj s poznaním v skúške. Ak komukoľvek dáte po košeli aj plášť a on ho sebacentricky vezme, zistíte, že žijete v nespravodlivom svete. Zistíte, že od vás viac berú, než vám dávajú. Berú vám viac času, než vám ho dávajú, berú vám viac pokoja, než vám ho dávajú, berú vám viac pozornosti, než vám ju dávajú, berú vám a... Chcú byť poistení a chránení vaším životom. Čo urobíte vo chvíli tohoto poznania? Poviete: Svet je nespravodlivý. Človek je egoista. Aj žobrák môže byť egocentrik. A čo urobíte s tým poznaním, ktoré ste získali vďaka tomu, že ste úbožiakovi dali s košeľou aj plášť? A že ste s ním šli namiesto jednej míle dve? Budete žiadať, aby vám to po čase nahradil? Keď v mojom byte vznikol požiar a hasič so mnou niesol dolu schodiskom z bytu spálenú chladničku, namiesto drobného daru, ktorý som mu chcel dať, povedal: Robte aj vy iným podobne! Ak niekde uhasíte požiar, vyneste s ním jeho bremená mimo jeho život! Hoďte ich spolu s ním do mora! V tej chvíli som prežil sviatok Roš Hašana. Hlavu roka. Nový rok, nový čas. Vtedy Židia idú k vode, k moru, a symbolicky do neho hádžu svoje hriechy. Vtedy, stojac pri mori, hľadia a vidia a vedia: Sú spojení do nových vzťahov. Tvoria nový, večný príbytok. Príbytok v Duchu a v Pravde.

Odvrátiť tvár od seba a svojho tela.

Kto prežil zatratenie svojho života, ten to dokáže. Ale či nie je najprv milosť? Áno, je milosť na znovuzrodenie, ale je „milosť nad milosť“ na posvätenie do služby podľa vôle Božej. Kto prežil znovuzrodenie, ten zomrel svojmu smeru. Nezomrel však ešte celému svojmu náboženstvu a celému telu tak, ako je to možné len v pekle zatratenia. Peklo zatratenia nedovolí človeku vyjsť z hrobu ako resuscitovanému človeku. Ako človeku, ktorý bol vrátený zo smrti do iného smeru, ale pritom do svojho pôvodného spôsobu života. Aj znovuzrodený človek sa však v určitej fáze do svojho pôvodného spôsobu života vracia! V čom? V tom, že namiesto sekulárneho človeka v ňom začína žiť – sakrálny, náboženský, svätý človek, jeho nové sväté „ja“. Takže ešte stále nie naplno Kristus? Znovuzrodený človek v Kristu začína rásť, ale v stave svojho nedospelého veku si myslí, že je už dospelý, a tak onedlho vidí seba viac ako Krista. A tak čoskoro horlí za premenu sveta ešte pred horlením Kristovým! A tak... je netrpezlivý. On, kedysi stratený, začína agresívne (vo veľkej osobnej charizmatickej dynamike!) viesť svojho Pána! Tu ešte, už omilostení, musíme prežiť peklo zatratenia. Iba v ňom môže zhorieť posledné zrnko prachu z nášho starého mena. Je vždy v hĺbke, ktorú človek nikdy nedokáže zbadať a nikdy k nej sám dôjsť. Tam je usadené naše ego, ktoré sa stále domáha svojho kráľovského kresla v našej duši.

Videl som nové nebo a novú zem, a sväté mesto Jeruzalem, zostupovať z neba. (Zjavenie Jána 21).

Uzemniť našu svätosť môže iba obvod nového Jeruzalema. Z určitého hľadiska potrebujeme klietku Božieho Slova, kým sa v ňom nenaučíme chodiť. Božie Slovo musíme niesť s Jeho jarmom. Čo to znamená? To je metronóm pre naše kroky viery. Božie jarmo nám nedovolí chodiť krokmi viery podľa vlastného tempa. Božie jarmo nás učí chodiť na zemi v charaktere večnosti (večného času), nie v charaktere pozemskej krvi a jej tikotu. Tikot pozemskej krvi je ako časovaná bomba. Božie hodiny sú však studňou, ktorá občerstvuje. Pán Ježiš neváhal sedieť a čakať ženu Samaritánku. A ona neváhala pred Ním stáť a ponárať sa do hĺbky Jeho zjavenej pravdy, pričom načas nechala pozemskú vodu nepovšimnutú a Jákobovu studňu v ústraní, hoci o nej hovorila ako o náuke, ako o tradícii, ba takmer ako o leme svojho plášťa a svojom zásadnom strapci. Plášť Izraelitu je však lemovaný modrou farbou Ducha. Je to jeho pravá modlitebná komôrka so znakom Dávidovej hviezdy. Je to jeho zástava. Je to naša Zornička, ktorá nám má vzísť v srdci. Iba podľa nej sa máme riadiť! Iba ona môže viesť naše kroky v Pokoji. Kde žiješ? Žiješ v Uru Šáleme? V novom Meste pokoja Božieho? V novom Jeruzaleme?

Nechcem nič vedieť, len Krista!

Krista sa, samozrejme, nemožno naučiť. Krista možno len poznať. Ale ako sa to dá? Po častiach. Poznal som Kristovu milosť, potom som poznal Kristovu svätosť. Keď som poznal Kristovu milosť, bol som s Ním priateľom. Asi takým, akým je odvážne a milé dieťa voči dospelému človeku. Tyká mu, na hocičo sa pýta, ale je aj trúfalé a občas nevychované. Keď som poznal Kristovu svätosť, zhrozil som sa svojej trúfalosti a padol som pred Ním na tvár. Celé hodiny som sa triasol pred Jeho Slovom súdu v smrteľnom strachu. Ale On ma pozdvihol a povedal: Teraz konaj svoje spasenie s trasením a v bázni! Teraz ho ži! A vo mne sa v tej chvíli spasenie Kristovo rozhorelo ako fakľa, ako pochodeň (Izaiáš 62).