Zvírenie Slova. Pranie rúcha. Ján 5,1-9.

Bola to bolesť. Bolesť hlavy, tela, ducha duše. Bola to vina, s ktorou sa nemožno vysporiadať. Nie vina v jednotlivom hriechu, ani vina v mnohých jednotlivých hriechoch. Bola to vina, spojená v jednom zásadnom hriechu. V boji proti Bohu. Vo vzdore voči Božej milosti a láske – voči tomu? Áno, bolo to šokujúce. V hĺbke duše, kam som nedovidel, som odmietal Božiu milosť voči tým, ktorí sa voči mne previnili najstrašnejším spôsobom. Odmietal som tu v hlbokej skrytosti odovzdať súd Bohu podľa Jeho spôsobu súdenia. Až v najhlbšej tme čudnej žiary svojho osobného pekla som pochopil, že bez Božieho osobného odpustenia mojich hriechov z tmy nevyjdem. Nevyjdem z priepasti. Ach, ako veľmi som voči Bohu zhrešil všetkými hriechmi, ktoré sú ľudsky mysliteľné! A Pán ma nezatratil. Povedal mi len tú známu vetu. Ty si ma prestal milovať (v charaktere mojej lásky), ale ja Teba (v spôsoboch tvojich hriechov a v štýle tvojho vzdorovitého života) nie. A Kristova otázka „Chceš byť zdravý?“ sa opäť stala výsostne aktuálna.

Oblečený do Kristovho povolania.

Začalo sa to v malom zbore. Tam ma, nahého, obliekali do Kristovho rúcha. Do Kristovho rúcha oblieka Kristovho kňaza cirkev. Dvaja alebo traja. Po mojich ťažkých pádoch ma povzbudzovali, aby som vošiel do Božieho odpustenia a Božej radosti. Sám som im už v tej istej chvíli o Božom odpustení v Kristu mohol opäť svedčiť. Videl som Hospodinovo meno ako vežu. Bolo to v zime, v januári 2005.

Chris: Kňazi si majú denne umývať v slove tvár.

Kňaz musí správne vidieť. A správne vidieť znamená vidieť človeka napriek jeho hriechu ako človeka. Boh svoje stvorenie nezavrhol. Satan by to chcel urobiť za každú cenu. Pokúša sa o to za cenu hriechu. Boh však chce za každú cenu svoje stvorenie zachrániť. Zachraňuje ho na Kristovom kríži odpustením a zmierením. Tento zápas nie je zápasom Boha so satanom, ale zápasom Boha o človeka v človeku. Je to Boží zápas o ľudské srdce. Boh si človeka priťahuje povrázkami svojho milovania. Keď si najviac zbitý, Pán je k tebe najjemnejší. Je nežný. Jeho hlas je vtedy tichý. Jeho otázka: Čo tu robíš, Eliáš? je pozvaním k vode Ducha, v ktorej si môžeme umyť tvár. Je pozvaním k Slovu, ktoré čistí. Je pozvaním do moci Kristovho krstu.

Hanba našej nahoty.

Hanba našej nahoty sa prejavila viackrát. V škole, v zamestnaní, vo svete. Tam je kresťan pre okolie vždy nahý. Tam robí satan dokonca všetko preto, aby bol človek, vyznávajúci meno Kristovo, špeciálne nahý. Presne ako Ježiš na kríži. Aby bol: bezmocný, nelákavý pre oči človeka, a nespôsobný žiť svojím zvláštnym kresťanským štýlom života medzi ľuďmi, ktorí žijú vo svete rozumne. Ktorí kupujú všetko za peniaze. Ak kresťan začne vyznávať kupovanie bez peňazí (ak odmieta výmenný obchod, ale ukáže na kríž, kde už neplatí oko za oko, zub za zub), stane sa terčom posmechu, urážok a jeho spôsob života začne byť znevažovaný a nenávidený. Môj syn počul v škole znôšku najstrašnejších výrazov na meno, ktoré mu dal Pán. Moja dcéra počula v nemocnici znôšku najstrašnejších výrazov na meno, ktoré jej dal Pán. Ja i moja manželka sme počuli v širokom kruhu rodinu znôšku najstrašnejších výrazov v každodenných situáciách nášho života medzi príbuznými na meno, ktoré nám dal Pán. A časom sme to isté počuli aj... v nepresvetlených miestnostiach mnohých inštitučných chrámov? To všetko však mala a mohla byť naša pozitívna, konštruktívna, budujúca nahota na kríži, v ktorej pre kresťana hanby niet! Ale moje konštatovanie „hanba našej nahoty sa prejavila viackrát“ patrí do okruhu - iných skúsenosti. Práve tým pre svet a satana neprijateľným spôsobom nášho vyznavačského života sme začali byť práve pre duch sveta a zvôľu satana terčom a hlinou, z ktorej chcel vyformovať ľudí, neprijateľných aj pre - cirkev a Krista! Zdanlivo sa mu to darilo a dlho triumfoval. V skutočnosti a v jej najhlbšej hĺbke však: Nie. Tam vždy prehrával a prehral! Tam ho porazila moc Kristovej lásky, ktorú som začal akceptovať pri sebe, aby som ju mohol akceptovať pri všetkých, ktorí hľadajú Kristovu tvár.

Légia démonov chce vypôsobiť novú hanbu mojej nahoty, ale v januári 2005 sa diví, že sa s pohanmi nerútim do ich prúdu rozpustilosti.

Najstrašnejšie diablove útoky ma priviedli k najhlbšiemu pokániu. Stal som sa novým človekom pre Krista, nie pre seba. Stal som sa vzácnym v Jeho očiach, nie vo svojich. Dostal som korunu milosrdenstva vo chvíli, keď som mal byť pre svoje najväčšie hriechy najviac potupený. Koruna slávy, kupovaná za peniaze (život v sile človeka), padla. Koruna milosrdenstva, draho kúpená krvou Kristovou, bola však na mojej hlave! Kto ma bude tupiť teraz?

V riadení Božom. Kolosenským 2.

Kto sa nachádzal v riadení Božom, ocitol sa v neschodnej krajine. Môžu o tom hovoriť stupňovité žalmy. Žalm 120-134. Žalmy, ktoré sú schodmi do Božieho chrámu. Do nového Jeruzalema. Ako môže kráčať človek po takých schodoch? V určitom prísvite nádeje to videl už Jakob, keď utekal od brata Ézava a sníval sa mu sen o anjeloch, ktorí zostupovali rebríkom z neba. Slovo Božie k nám zostúpilo od Otca, aby nás k Otcovi priviedlo. Cesta k Otcovi je tŕnistá, pre prirodzeného človeka a jeho narušený charakter neschodná. Prejsť tú Cestu je však naša jediná úloha a jediný zmysel našich dní.

Bethezda. Dom zľutovania. V januári 2005 som prežil zavŕšenie osobného posvätenia do služby na Obnove cirkvi.

V januári 2005 som vyšiel z pekla. Tam mi kázal Pán. Myslel som si, že Ho stretnem v nebi, ktoré som si svojím spôsobom služby vybudoval, ale stal sa pravý opak. Z takého neba sa stalo len peklo mojej pýchy a môjho vzdoru. Keď som sa v ňom prebral, prebral som sa do omámenia. Do stavu, ktorý som už ako omámenie a ako vzburu videl. Kto ma z neho vytiahne a vyvedie von? Stalo sa presne to, o čom píše apoštol Pavol v 7.kapitole Listu Rimanom: „Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ Vďaka za to Ježišovi Kristovi. Vytiahol ma z môjho Ja do svojho My. Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus-telo. Žijem už v Kristu, v tele cirkvi, ktorej je Hlavou. Žijem v My.

Kážem rovnako chorým ako som bol sám. Slepým, chromým, vychradnutým, smädným.

Ako kážem? Tak, že bojujem v Slove Božom proti svojmu spôsobu myslenia, aby som napokon z milosti zazrel vždy svetlo Božej Múdrosti. Učím sa denne prehrávať v svojich názoroch, aby som denne víťazil nad sebou v Božích slovách pravdy, ktoré sú ako klince. Tie klince pribíjajú na vnútrajšok truhly zmluvy zlatú pokrývku. Boh ma poctil tým, aby som sa stretával s Jóbom a aby moje závery vyústili vždy do triumfálneho: Všetko svoje odvolávam! A všetko Tvoje, Pane, prijímam!

Nekážem silným a sebavedomým. Tí nič nepočujú, ničomu nerozumejú.

Silní a sebavedomí hľadajú seba a nachádzajú príjemne vyzdobené peklo. Tým kázať nemožno, kým sa ich aj v tom pekle nedotkne Boží Duch. Ako sa to môže stať? V stave ich bezmocnosti. Mocnému človeku nemožno kázať. On totiž chce viesť nanajvýš dišputy, len nie počúvať kázne. A ak ich aj počuje, počuje ich ako Festus: „Blázniš, Pavle! Tvoja veliká učenosť vedie ťa do bláznovstva.“ (Sk 26,24). Alebo ako to povedal kráľ Agripa: „Bezmála by si ma presvedčil a urobil zo mňa kresťana.“ (Sk 26,28).
A čo zažil pri Pavlovi Felix s manželkou Druzilou? „Po niekoľkých dňoch prišiel Felix s manželkou Druzilou, ktorá bola Židovka, predvolal si Pavla a vyslúchal ho o jeho viere v Ježiša Krista. Ale keď Pavel hovoril o spravodlivosti, o zdržanlivosti a o budúcom súde, naľakal sa Felix a odpovedal: Nateraz môžeš odísť. V príhodnom čase si ťa predvolám.“ (Sk 24, 24-25). V príhodnom čase? Kto z ľudí pozná príhodný čas Božích navštívení, aby sa s nimi mohol hrať a svojvoľne ich zanedbávať či dokonca ľahkovážne odmietať?

Smrteľnou chorobou ma Pán pripravil na veľké poslanie.

Pán ma smrteľnou chorobou pripravil na hľadanie tých, ktorým majú byť dni pridané. Ľudí, ktorí prechádzajú Údolím smrti. Nie všetci, ktorí sa nechali a nechajú Údolím smrti previesť, však chcú Pána nasledovať. Mnohí z nich napokon zvolia vo svojom duchovne uzdravenom tele znovu len kariéru a úspech a zavrhnú radu proroka Jeremiáša: „ Tak riekol Hospodin: Postavte sa na cesty a pozerajte, pýtajte sa na odveké chodníky, kde je cesta k dobru, choďte po nej a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Oni však povedali: Nepôjdeme! Určil som strážcov nad vami. Počúvajte na zvuk trúby! Oni však povedali: Nebudeme počúvať. Preto počujte, národy, a poznaj, zborové zhromaždenie, čo bude s nimi. Počuj, zem: Ajhľa, ja privediem pohromu na tento ľud, ovocie to ich úmyslov, veď na moje slová nepočúvali a opovrhli mojím učením. Načo mi kadidlo, ktoré prichádza zo Sáby, a vonná trstina z ďalekej krajiny? Zápaly vaše nie sú mi po vôli a vaše zábitky nie sú mi príjemné. Preto takto vraví Hospodin: Ajhľa, ja postavím prekážky tomuto ľudu, a potknú sa o ne. Otcovia zahynú spolu so synmi, susedia so svojimi priateľmi.“ (Jr 6,16-21). Je to šokujúce poznanie, ale je to fakt. Tí nevyužili poslednú možnosť vojsť do Pokoja svojho Pána. Odmietli svadbu Kráľa Krista, zvolili si skúšanie volov a obhliadnu vlastných pozemkov.

Duch Boží začína vanúť. A my máme k Pánovi dvihnúť tvár.

To vanutie je jemné. Človeka vždy zaskočí. Prichádza odinakiaľ a inak, než to očakávame. Vstal som, chcel som sa obliecť, aby som pokračoval kedysi ďalej ako strhnutý víchrom zvodu po svojich cestách bludu. Ale začul som: „Nepôjdeš.“ Vrátil som sa. Vyzliekol som si veľmi pomaly, v šepote Slova „Nepôjdeš“ vetrovku z Kenvela. Sadol som si vo vánku Slova „Nepôjdeš“ do kresla. Ako to, že v mojom súmračnom byte, kde bolo už aj ráno tmou, zaznel tichý hlas: „Nepôjdeš?“ Kto to povedal? Povedal to Kristus. V skutočnosti som na Jeho ceste zišiel len zo svojej cesty, ktorú som si dovtedy chránil ako „možnosť omámenia v ťažkých časoch bolesti“. Ale okraje Pánovej cesty nedovolili, aby som sa zrútil do priepasti a podsvetia. Strhol sa víchor, ale Hospodin nebol v tom víchre. Čo to znamená? Víchor bol reálny. Moc diabla je reálna. Siahala na mňa. Vyvolala mi v duši ekvivalent búrky, ktorú prežíva a prežije, totiž, neprežije, svet. Ale Pánova pečať na mojom duchu, pečať Ducha svätého, to všetko ukončila triumfálnym: Môj si ty! Ukončila to v čase, keď som priznal a povedal: Nie ja milujem najprv Teba, Pane, ale Ty najprv mňa! Nie ja idem pred Tebou, ale Ty predo mnou - i za mnou. Okolo zúria búrky, prenikajú mi dušu, ale ja nie som v búrke na zahynutie. Som v Tebe, aby som znovu povstal. Aby som povstal do strhujúcej úlohy a životného poverenie. Choď späť po Damašskej púšti a... A pomaž určitých ľudí za prorokov a určitých za kráľov. A pomaž ich! A pomaž cirkev a pomaž svet. Pomaž ich modlitbou: Maran atha! Marana tha! Náš Pán prichádza! Príď, náš Pane!