Údolie smrti. Táto poznámka je z 23.žalmu.

Keď som sa dopočul z Písma, že prejdem Údolím smrti, bral som to na ľahkú váhu. Keď som Údolím smrti prechádzal, uvedomil som si, že ide o všetko. Uvedomil som si, že ide o Krista, nie o mňa.

23.žalm.

K pravej podstate toho žalmu som sa dostal až v čase, keď som Údolím smrti prešiel. Začal som prežívať požehnanie preplneného kalicha. Nie je to nič z tohto sveta, ale je to do tohto sveta darované. V tom je dedičstvo Božie zvláštne.

Otázka, ktorú prežívam: „Chceš byť zdravý?“ (Ján 5,6).

Myslel som, že ide v prvom rade o telesné zdravie. Šlo však o duchovné zdravie. Kým som ho prijal, takmer som stratil zdravú myseľ. Prežil som nápor légie démonov. Klamali ma, že mi berú aj spasenie. Ale potom, oveľa, oveľa neskôr po tomto strašidelnom útoku, začalo moje spasenie horieť ako fakľa (Izaiáš 62). Ako pochodeň. Tak sa vo mne začína posvätenie do diela na Obnove cirkvi.

Nadpis denníkových zápiskov: Bol som chorý.

Tento nápis je z istého hľadiska pre mňa ústredný. Aj znovuzrodený človek môže byť totiž duchovne chorý a duchovne chorým ostať. Len v posvätenom diele služby sa začína nezničiteľné duchovné zdravie. Tu zaznieva baraní roh Šofar. Je v ňom povzdych (Nehemiáš), je v ňom kvílenie a plač (plač ženy), je v ňom tiahle ukončenie pokánia v totálnej hĺbke, do ktorej dovidelo len Božie oko. A je v ňom vyhlásenie počiatku „života v svetle“. Života v My, nie života v Ja. Pretože aj obnovené a znovuzrodené Ja je ešte len tým, čomu hovoríme, že sme zaujali postoj na Skale. Chýbalo nám však upevnenie krokov viery do služby s vloženou novou piesňou v ústach (Žalm 40).

Texty pre moju matku, keď bola v kríze: Židom 12,1-2/ 2.Kráľov 4,40/ Židom 3,7-19.

Hovoril som rodičom o rozomletí nášho Ja na múku. Na múku, ktorú vsypal Elízeus do hrnca, v ktorom bola smrť. Tá múka, to je spoločné telo, v ktorom niet vysokopostaveného a niet nízkopostaveného. Tam sme iba: bratia v Kristu. Rozomletá múka tvorí: My. Iné My nie je pravdivé. Len rozomleté zrná tvoria Jeden chlieb tak, že v nich vidno iba Krista a Jeho telo. Každá skutočná cirkev je Kristova cirkev, spoločenstvo rozomletých, rozdrvených zŕn, kde niet ani muža ani ženy, kde niet Žida a niet Gréka. Sú tam len občania nového Jeruzalema.

Texty pre tých, ktorým sú „pridané dni“. Vojakom Kristovým. Tak označujem tých, ktorí prešli údolím smrti. Žalm 61/ Žalm 44/ Žalm 89/ Žalm 72.

Vojaci Kristovi sú ľudia, ktorí v tomto pozemskom živote prešli smrťou. Tí môžu nastúpiť do Abrámovej armády a do akcie na vyslobodenie Lóta zo zajatia pohanských kráľov. Sú to ľudia, ktorí spolu s Pavlom prežili stroskotanie lode cestou do Ríma pred cisára. Výzva: Musíš stáť pred cisárom!, patrí každému kresťanovi. Musíš stáť pred cisárom a pred Pilátom preto, aby si vyznal Kristov kríž a Kristovo vzkriesenie pred celým svetom.

1.Petrov 4,1-8. Pri slovách „Keď Kristus“ musíme od seba absolútne odvrátiť tvár (1.Pt 4,1).

Naša moc je z Krista. Iná neexistuje. Kresťan nemôže žiť v inej moci, ak nechce zísť z Kristovej cesty. Cestu kríža nemôže prejsť bez Krista žiaden človek. S Kristom prejde tou cestou každý.

Myslenie bez hriechu. Rozumie sa: myslieť na to, čo je čisté. Máme byť vyzbrojení do tohto spôsobu myslenia.

Žijeme v klebetách. Žijeme v posudzovaní. Žijeme v bitke úst. To je ľudský svet. Kráľovstvo Božie má úplne iný charakter.

Tak sa začína cesta k svätosti.

Cesta k svätosti sa začína a končí vyznávaním Božích skutkov. Hovoriť o Božom skutku znamená myslieť na to, „čo je čisté“. Hovoriť o akomkoľvek ľudskom skutku je iba filozofia, etika, je iba náboženstvo.

Myseľ, v ktorej nevládne hriech. Myslieť na čisté. Myseľ, v ktorej nevládne hriech, je obnovená myseľ. Taví sa z telesného utrpenia (1 Pt 4,1).

Nestačí povedať: Som prach. Pozdvihni ma z prachu, Pane! Je nutné povedať: Zraz mi z hlavy korunu ľudskej slávy a polož mi, prosím, na moju hlavu veniec milosrdenstva. Korunu milosrdenstva. Potom sa koruna milosrdenstva na našej hlave zmení na korunu Kristovej slávy. Skôr nie.

Nemám už chuť hrešiť. To sa myslí pod frázou: „Vy už nemôžete hrešiť.“ Nemôžete – ste znechutení hriechom.

Mne žiť je Kristus. Začal som to vyznávať životom. Z ostatného som nervózny. A je mi jedno, či moju nervozitu „z ostatného“ hodnotia ľudia ako môj nekresťanský či neľúbivý a nemilý spôsob života. Je mi to jedno.

Nežiť v tele podľa ľudských žiadostí je absurdný program. Nereálny. Nemožný. Kresťania žijú nereálny a nemožný program.

Byť pritiahnutý k Bohu Bohom skrze Krista, to nie je fráza. To je prechod z tmy do života. To je prechod Údolím smrti. Môžem svedčiť, že v srdci sa mi rozsvietila zornička svetla, Ježiš. Nie morálka, nie mravnosť, nie spôsob a štýl života, ktorý by sa svetu alebo na inštitučných zásadách postavenej cirkvi mohol páčiť. Práve naopak. Som svetlom, ktoré tento svet neprijíma a neprijme. Som Kristov, vyznávam Krista. To je všetko, čo som chcel a mohol dosiahnuť. Viac nielenže nepotrebujem, ale nijaké viac jednoducho neexistuje. Svetu sa to zdá nemožné - áno, je to z hľadiska ducha sveta je to úplne nemožná vec! Ako kresťan, ktorý je Kristov, však žijem už na tejto zemi nemožný a nereálny program života. Žijem kráľovstvo Božie.