Milí pútnici,

dnes sú medzi nami dvaja starí ľudia. Prežili množstvo bolestí. Odpadnutie svojho syna od viery. Stratu jeho majetku. Blúdenie duše, ktorú milovali a chcú ešte milovať s pohľadom  na čistú rosu rána. Do slov mi vstupujú obrazy, po ktorých zavše túžime. Po čerstvom vzduchu. Po prievane v dome. Po prvom pohľade, v ktorom už niet hriechov minulosti ani strachu z budúcich dní. Po prvom dotyku. Po prvej láske. Tak k nám títo pútnici prišli. Po nádej. V Jeremiášovi čítame: "Vráťte sa, odpadlí synovia, vyliečim vás z vášho odpadlíctva!" (Jeremiáš 3,22). To je nádej. Možnosť vrátiť sa k Bohu. Možnosť vrátiť sa k otcovi. Možnosť návratu, i keď sme spáchali akýkoľvek hriech. Bola táto nádej ich synovi ponúknutá? Viem, že áno.

Teraz všetko záleží na tom, čo odpovie. V biblickom texte odpoveď odpadlých synov máme. "Ajhľa, my prichádzame k Tebe, lebo Ty si Hospodin, náš Boh! Naozaj, preludom sú kopce i hlučný zhon na vrchoch. Naozaj, v Hospodinu, našom Bohu, je spása Izraela!" (Jeremiáš 3,22-23). To bola radosť v kruhu domácich viery. Nevera padla, vernosť a viera zažiarili v kruhu panujúcich nad mocou hriechu. Tam zaznelo veľké vyznanie: Naozaj, preludom sú kopce! Dnes povieme: Preludom je každé velikášstvo, každá gigantománia, každá ľudská autonómia a každá sila ľudských ramien. Mnohí sa o tom presvedčili.

Dnes medzi nami počúvajú Slovo z Písma dvaja starí ľudia. Majú unavené srdcia. Takmer nedúfajú. Obávajú sa smerom k nám dvihnúť tváre. Zbytočná obava! Aj my sme len, pokiaľ ide o naše ľudské kvality, prach. Každé telo, ktoré by sa chcelo spoliehať na seba, na vlastné možnosti a schopnosti, je "iba mäso". Človek je práve v okamihu, keď si začína upevňovať na hlavu vlastnú korunu slávy a moci, len  kvet trávy, ktorý vädne a usychá. Pred mnohými rokmi som stretol na jednej z košických ulíc známeho herca. Pozval som ho na šálku čaju. Ak bude mať čas! Obaja sme si boli istí, že čas mať bude. Otázkou ostalo iba to, či prijme pri šálke čaju aj správu o živej nádeji. Neprišiel. A nikdy už žiaden zo svojich obrazov, ktoré tak rád v starobe maľoval, nedokončil. Nikto z nás svoj obraz sám nikdy nedotvorí. Nikto z nás nemá moc nad svojou tvárou a nad vlastným srdcom. Preto sme všetci museli prosiť ako Dávid: Stvor mi, Bože, srdce čisté! Nové! Veď každý náš čin bez nového srdca je zasadený len do hriechu a nevery voči Tomu, kto je Svätý, a voči tomu, čo je najsvätejšie.

"Hanebná modla požierala výsledok práce našich otcov od našej mladosti: ich ovce, dobytok, ich synov aj dcéry. Ležíme vo svojej hanbe a prikrýva nás naša potupa, lebo sme zhrešili proti Hospodinovi, nášmu Bohu, my aj naši otcovia, od našej mladosti až po dnešný deň, a nedbali sme na hlas Hospodina, nášho Boha," píše ďalej Jeremiáš (3,24-25).

Je to Slovo pre celú cirkev. Budeme mať - my všetci! - odvahu, a to každý jej predstaviteľ i predstaviteľ  "každého kmeňa a každej čeľade", jedného dňa vstať a priznať: Zhrešili sme - my všetci! - proti Hospodinovi, nášmu Bohu?

"Naozaj, preludom sú kopce i hlučný zhon na vrchoch. Naozaj, v Hospodinovi, našom Bohu, je spása Izraela!"

Ježiš, Boh je spása! V tom mene sa raz zohne každé koleno.