Milí pútnici,

podobne ako mnohí Kristovi priatelia, aj ja som mal už od detstva rád deň, ktorý požehnal Boh. Deň, ktorý práve On posvätil (1 Mojžišova 2,3)! Cítil som sa v ňom istý. Vtedy na mňa nemal nikto nijaký nárok, iba On -  Boh môjho života. Rád som pred Ním premýšľal bez prerušenia, s vedomím, že predo mnou je veľký tok Jeho, iba Jeho času! Vážil som si, že Boh dal človeku nielen myšlienky, ale aj možnosť myslieť celkom osobne a intímne. Tá možnosť myslieť osobne a intímne - to bol pre mňa skutočný vstup do Jeho katedrály!

V nedeľu popoludní, po všetkých oficiálnych bohoslužbách, sa s Ním začínali moje dôverné rozhovory, ktoré nikto nikdy nepočul. Celé hodiny som sa díval, ako za záhradami zapadá slnko. Nerozumel som životu v jeho prvom pláne, ale ten  druhý plán... Pred tým som sa koril! Myslím, že vtedy, ešte takmer dieťa, som vedel, čo je to "požehnanie siedmeho dňa" a čo jeho "posvätenie". Vnímal som, že Boh nedovolí, aby niekto iný si na človeka robil väčší nárok, než ho má na nás On sám. Tým nás chránil. Z toho sa potom odvíjala moja dlhotrvajúca záľuba v zvláštnej reči-mlčaní. Stačil mi úžas. Roky a roky som sa ho neskôr pokúšal vyjadriť. Roky a roky som ho sledoval, inscenovaný v divadle, kde som pracoval, v mnohých divadelných hrách. A roky a roky som sa k nemu približoval v rozhlase, kde som pracoval neskôr, ale nikdy som tam, na moje neskoršie sklamanie, ten pravý úžas s tou absolútnou výškou a hĺbkou, šírkou a dĺžkou, aký som hľadal, nenašiel.

Až neskôr..  Na hore Chóreb! Blízko Eliáša! Tam som počul svojho Boha najjasnejšie... (1.Kráľov 19,12).

Rozhovoril som sa o tej skúsenosti preto, lebo v našom zhromaždení vidím viacero mladých ľudí, ktorí mi v tejto dobe víchrov, zemetrasení a požiarov ( 1.Kráľov 19,11-12) pripomínajú moju stálu vďaku za to, že Boh nechal uchovať v Písme 91. žalm.

Začína sa takto: "Kto v skrýši Najvyššieho prebýva a odpočíva v tôni Všemohúceho, ten vraví Hospodinovi..."

A tu svoj hlas na chvíľku stlmím a nechám práve vás, aby ste pátrali vo vlastnom živote a vo svojich obdobných skúsenostiach, čo vravíte v takej situácii víchrov, ktorá nám otvára pohľad na nevyhnutnosť skrýše a tône Najvyššieho, práve vy...

Čo vravievate dnes, a čo ste vraveli včera - Bohu, ľuďom, sebe? -, keď ste zazreli, ako sa k vám blíži človek - lovec ľudí? Čo vravievate, keď zazriete, že sa k vám blíži v akejkoľvek podobe zhubný mor? Čo vravievate, keď okolo seba, vo svojej najtesnejšej blízkosti, vidíte cynickú a bezohľadnú neveru, ktorá nemá problém meniť svoje kabáty a s nimi aj značky stále nových trendov a božstiev? Čo vravievate, keď vás obkľúči "nočný postrach" alebo "strela, ktorá lieta vo dne? Alebo "mor, ktorý sa vlečie v podobe mnohých chorôb v mrákote", či "nákaza, čo napoludnie pustoší?"

Dnes denne padajú "po našom boku tisíce" a po "našej pravici desaťtisíce", a nikto z orgiasticky senzačne sa baviacich a hneď nato masovo zmätených ľudí nevie, odkiaľ a kam sa preženie zajtrajšia vlna nového hurikánu.

Čo teda v týchto dňoch počujú od Hospodina vaši najbližší, ktorí sa za vás modlia, a čo Mu zasa vravievate vy?

V Žalme 91,14-16 čítame tieto verše: "Vyslobodím ho, lebo sa ma pridŕža, a ochránim ho, lebo pozná moje meno. Bude ma vzývať a vyslyším ho. Budem s ním v súžení, vytrhnem ho a oslávim. Nasýtim ho dlhým životom a ukážem mu svoje spasenie."

A v Žalme 91, 1-2 nasledujúce:"Kto v skrýši Najvyššieho prebýva a odpočíva v tôni Všemohúceho, ten vraví Hospodinovi: Moje útočisko, hrad môj, môj Boh, ja v Neho dúfam!"

V každom dni svojho života tak môžeme prežívať siedmy deň Božieho posvätenia a požehnania, svoju dennodennú nedeľu, tôňu Všemohúceho.

 Nech sa tak stane, Pane.