Dovoľte mi dnes úsmevný pozdrav: Milý pútnik, ktorý si prekročil časový bod päťdesiatky...

Zvláštne! Prečo ľudia oslavujú svoje narodeniny? Na to jestvuje veľa odpovedí a jednu z nich by nám určite poskytol aj spomínaný muž, blízky priateľ, hoci práve on to v zmysle osláv nerobieva. Prečo teda ľudia oslavujú narodeniny? Z vďaky za svoj život Bohu? Alebo preto, že mohli a ešte stále môžu na tomto svete niečo zmysluplné vykonať? Či preto, že všeličo pekné a neopakovateľné osobne prežili, a že im to Boh doprial? Mnohí možno preto, že ich Božia ruka vytrhla z veľkých súžení a trápení, ba dokonca aj zo smrteľných pascí. Dôvodov je vždy veľa. Každopádne, ľudia zvyknú počas takýchto osláv spomínať. A uprostred je - život oslávenca. .. V ten deň totiž medzi sebou vidia najmä jeho život ako požehnaný a posvätený. V ten deň! V tento deň si všímajú jeho tvár, v tento deň ich zaujímajú detaily z jeho života, ba dokonca: teraz chcú vnímať jeho život v celku. Chcú celkom vážne a zrozumiteľne pochopiť jeho zmysel-určenie. Áno, zaujíma ich ako ho prežil, a to vo všetkých poznateľných súvislostiach, ba i čo nové sa pred ním zajtra ešte otvára. Ten človek teraz prichádza k slovu. Smie byť v strede nie ako kriticky súdený, ale ako v milosti prijatý.

Vráťme sa však k inému "časovému, a pritom večnému bodu", ku "dňu milosti", v ktorom sa náš priateľ pred mnohými rokmi obrátil ku Slovu-hlasu, v ktorom "zazrel i začul": Kristovo zasľúbenie. Čosi, o čom možno povedať: Bol to dotyk Božej milosti v príhodnom čase, v čase zvláštneho dňa "kairos"...

Kedysi - teraz si to uvedomuje - vôbec nerozumel slovu "zasľúbenie Božie" a nikdy sa ním nezaoberal. Nevedel, že Boh má presný plán aj s ním. Veril, že taký plán mohol mať a mal s Abrahámom, Izákom, Jákobom, že ho mal aj s Mojžišom, s Józuom atakďalej - ale s ním? Uveril v to až vtedy, keď v Duchu Božom z Božieho Slova - teda z Písma - začul, že aj on "môže vojsť do Božieho odpočinku." (Židom 4,1). To Božie zasľúbenie platí osobne aj pre neho!

Už sme nedávno spomenuli, že Božím odpočinkom je siedmy deň stvorenia. Ale my si to povedzme inak - Božím odpočinkom je naplnený Boží cieľ, ktorý Stvoriteľ sveta mal so svetom a s každým človekom. Je to naplnený Boží zámer - pre nás! Inak povedané - zmysel života je daný v siedmom dni. Tam je cieľ, tam je zámer, o ktorom možno povedať: Bol úspešne zavŕšený. To je siedmy deň. Boží odpočinok. Odpočinok - zámer, cieľ, zmysel života...

Ako však tento Boží cieľ, skutočný zmysel života, puncovaný Bohom, nájdem aj ja? Ba: Práve ja? A teda: Práve ten svoj? Ako nájdem to, čo práve mňa v živote dokonale naplní a posvätí? V stretnutí s Bohom a v každodennom chodení s Ním. V tom je môj a tvoj zmysel života. Boh v Kristu hovorí: Kto je smädný, nech príde ku mne a ja mu dám vodu života. Dám mu dokonca prameň zmyslu života, ktorý bude vytekať denne priamo z jeho vnútra - bez ustania! Dám vám prúdy živej vody, ktoré budú vytekať práve z vášho vnútra! Ten prameň života vám dám!

Siedmy deň je teda absolútna zmysluplnosť vzťahu všetkých vzťahov. Je to Božie východisko pre nás, zasadené už v pozemskom čase do večného zmyslu života. Tu, v tomto bode, a iba v tomto, sa má všetko pre nás začínať! Náš deň, náš čas, naša večnosť. Naše vzťahy, priateľstvá, všetko v celej oblasti nášho života má byť tvorené východiskom posväteného a požehnaného siedmeho dňa.

Teda: bez každodenného stretnutia s Bohom v Jeho pracovni nemôžeme vidieť z Jeho uhla pohľadu (cez Jeho zámery) svet, vesmír, zem, nebo, Božie kráľovstvo, ale nad to, bez Božieho uhla pohľadu sa nemôžeme k ničomu, čo okolo nás pulzuje v miliardách možností, ani správne postaviť, nieto ešte žiť všetky prepojenia dňa v ich pravom určení, a to reálne, konkrétne a stále nanovo a naostro.

Náš priateľ, vďaka Bohu, pozvanie do Božej pracovne v čase príhodnom prijal. Od tej chvíle tam vstupuje každý deň. Vždy možno nie, veď má výpadky ako každý z nás, ale veľmi často sa so svojím Stvoriteľom, Spasiteľom a Vykupiteľom v múdrosti Ducha Božieho radí. A potom v odvahe a vo vanutí tejto milosti ide v smere Božej pravdy ako slobodný človek, zmocnený Božím Duchom, medzi ľudí, kde chce vďaka duchovným darom milosti stretávať Krista a Jeho plnosť. Kto Krista pozná, pre toho sú Ježišove dary milosti pripravené vo všetkom a v každom, lebo iba v ich pôsobnosti je možné ľudské zjednotenia a zmierenie. Práve toto vzájomné zmierenie v Kristu a v Jeho daroch milosti máme svetu v moci Ducha Božieho prinášať, a to všade tam, kde nás Ježiš denne čaká v darovaných životných okolnostiach, v obyčajných situáciách všedného dňa, v celom komplexe celého stvorenstva. To je suma nášho života: kristovský a kristocentrický vzťah, orientovaný na všetko a ku všetkému, pretože všetko bolo stvorené v Kristu a pre Krista a iba v Ňom nájde svoje pravé súvislosti a plné bytie.

Na záver tohoto posolstva dodám i to, z čoho je náš priateľ sklamaný a s čím sa denne ťažko vyrovnáva. S faktom, že mnohí ľudia, a jeho najbližší tiež, sa vo svojom živote zriekli Božieho zámeru a cieľa. Všetci trpíme na večné neuspokojenie ľudského smädu po živote, na polovičatosť citov, myšlienok, vecí, zámerov i vzťahov. A všetci vieme, že kde je polovičatosť, tam je rozdvojenie, schizofrénia, stihomam a nepokoj. Bez Boha a mimo vzťah s Bohom existuje napokon len peklo - večný pocit smädu, hladu, nezavŕšenosť osobného ľudského bytia, katastrofa prázdnoty s abstinenčnými príznakmi, ktoré môžeme nazvať: chýba mi človek. Chýba mi priateľ. Prečo sa teda mnohí ľudia zriekajú práve siedmeho dňa - posväteného začiatku, ktorým môžu do každého svojho civilného dňa vkročiť v pokoji Ducha Božieho, v Kristovom Slove a pod Jeho mocou? Prečo sa bránia poradám s Božím Slovom? Prečo sa bránia vstupovať ráno v prvom rade do Božej pracovne, teda, možno paradoxne - do Božieho odpočinku? Prečo - znie to vlastne absurdne - odmietajú poznanie cieľa a zmyslu svojho života, ktorý možno vždy nájsť v Božom požehnaní každého nášho dňa?

Kto nežije nedeľu od pondelku do soboty, ten ju nežije ani v jej kalendárovom pomenovaní. Ten ju nežije v skutočnosti ani v tej jednodňovej pauze "sela", ktorej zmyslom je: Každodenne sa pred Tebou, Pane, skláňam, od pondelka do soboty večera, a to práve tak, ako v deň, ktorý je označený na papieri červeným číslom a červeným slovom. Línia mojej nedele je však každodenný život s Tebou, Vzkrieseným, po všetky dni mojej existencie! Jej červená niť sa tiahne celým mojím časom, bezo zvyšku!

Preto v tvári nášho priateľa môžeme občas zazrieť aj odlesk slzy z "Ježišovho plaču nad Jeruzalemom." Práve preto, že tí, ku ktorým chodieva, ho dosiaľ ešte stále, napriek jeho častým návštevám, nepoznali a nepoznávajú. A nepoznali ho preto, lebo nikdy nepoznali Ježiša, ani čas Božieho navštívenia. "A tak počuté slovo nič im neosožilo, keďže nezrástlo mocou viery s tými, čo ho počuli." (List Židom 4,2).

So "stvorením sveta skončilo sa dielo..."

Áno, zmysel života bol svetu daný, i jeho cieľ - narodí sa vám Mesiáš, k tomu smerujte. Ako však čítali Židia proroka Izaiáša a Jeho zasľúbenia? Ako čítali Žalm 22? Ako čítali Izaiáša a jeho 53.kapitolu? Ako čítali proroka Micheáša? Ako čítali Zachariáša? A ako čítajú evanjeliá mnohí z dnešných kresťanov, ktorí bez osobného poznania Ježiša Krista sa úplne zbytočne zaštítili za cenu mnohých ľudských obetí menami cirkevných inštitúcií a mnohých denominácií?

Tam všade má byť zvestovaný ľudu Izraela i cirkvi Kristovej živý Mesiáš-Kristus v Jeho Slove a s Jeho každodenným nárokom na náš čas, na naše dni. Pomazaný Boží - Ježiš Kristus! Cieľ a zmysel nášho života je v Božom Synovi, aby sme aj my boli synmi Božími. "Lebo keby ich už Józua bol doviedol do odpočinku, tak Boh by nebol hovoril o inom, neskoršom dni." (Židom 4,8). Izrael nevošiel do odpočinku v zmysle príchodu do pozemskej zasľúbenej krajiny, kam ho doviedol po Mojžišovi Józue. A nevošiel do pravého odpočinku a ani tam, kde ho pri obnove jeruzalemského chrámu čakal iný Józue-veľkňaz. Rovnako nevchádza do Božieho odpočinku ani cirkev, ktorá má mnohých veľkňazov, ale na absolútne panstvo toho Jediného zabúda či ho skracuje do medzí, ktoré sú pre spôsoby jej organizácie akceptovateľné, ktoré vyhovujú jej inštitučným zámerom. Je totiž jediný Veľkňaz, ktorý nás do Božieho cieľa, ku Trónu Božej milosti, vedie a má viesť svojou zvrchovanou vôľou: Ježiš Kristus. Ježiš, Józue, ale: Bohom Otcom Pomazaný Boží Syn Ježiš Kristus, na ktorého zostúpil Duch Boží ako darca nášho Pokoja.

Boh však napriek minulej nevere pre každého "určuje znovu istý deň: (nové) dnes..."

"Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia" (Židom 4,7), ale pozrite sa, a odteraz už stále hľaďte, na jediného Józuu: na Ježiša Krista, v ktorom máme pripravené večné synovstvo.

"Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery!" (List Židom 12,2).

Aj dnes bol a je medzi nami.

Priateľ Ježiš, v ktorom, ak na Neho hľadieť neprestaneme, naše priateľstvá nezlyhajú.