Pamätám sa na dni, keď som mnohým blízkym i vzdialeným písal, že "duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu." (Žalm 42,3). 
 
V takom stave vykoná človek veľa nelogických vecí. Správa sa nesúrodo, chaoticky, prepiato, tiež hlučne, živelne a fanaticky. Ale nebuďme prirýchli v hodnotení najmenších a zvážme: Bola to naozaj len svojvoľná živelnosť bez bodu Božej zjavenej pravdy, ktorá chce každého extaticky vtiahnuť "do nového náboženského košiara?"  
 
Skutočne: nepohŕdnime pri tom zvažovaní práve pretekajúcou radosťou znovuzrodených Božích detí, ktoré v čase veľkých Božích darov milosti nemôžu inak, len kričať: Tu som, Pane! Tu som, bratia! Tu som, sestry! 

Zvod pohŕdnuť úprimnosťou najmenších je vždy lákavý, preto si pripomeňme charakter Dávidovej radosti a pýtajme sa pritom Božieho Slova, a to cez vlastné srdce:  Mohol Dávid po víťazstve nad "légiami démonov" robiť niečo príhodnejšie, než "bezhlavo tancovať? 

Ale, a to je tu rozhodujúce, než "ľudsky bezhlavo" tancovať s vedomím,  že práve v tom momente je nad ním, za ním, pred ním a všade okolo neho práve žiara truhly Božej zmluvy?  
 
Výkriky, ktoré Ježiš počas vzjazdu do Jeruzalema počul z osliatka ako "Hosana!", kým blízko  židovskej veľrady a Pilátovho sídla už ako "Ukrižuj!", mali totiž iný podklad, než aký v sebe niesla partitúra Dávida. 

Toho drobného Dávida, ktorého miloval veľký a svätý Boh! Toho drobného Dávida, ktorý miloval veľkého a svätého Boha vo všetkých svojich slzách a v každej trpkej bolesti!  
 
"Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?" (Žalm 42,3). 
 
Nepredstieram, ak poviem, že Boh sa aj na mňa v čase môjho bezhlavého tanca usmial. Môj chaos však nebol mojím duševným programom, ale výkrikom: Som smädný, Pane! Kde si? Ak v studni, skočím do studne! Ak na nebeskom mráčiku, vyskočím tam! 

Pán, pravda, taký stav svojich práve narodených detí pozná, preto dal zapísať do Písma aj slová o tom, že my nemusíme Krista vytiahnuť z priepasti, ani Ho stiahnuť z neba. On je predsa živé Slovo pravdy, a to priamo v našom srdci a v našich ústach!

Ale: Práve preto som vtedy kričal a tancoval ako Dávid pri Truhle zmluvy! Veď v Bohu som zvíťazil nad légiami démonov, a to priamo a jednoznačne: V mene Ježiša Krista!  
 
Preto som neskôr mnohým písal: Ježiš Kristus je Pán! Ježiš Kristus, môj program a život!  
 
A čakal som odpoveď...  
 
Čo nadišlo? 
 
Nič iné, len to, čo je ďalej uvedené v 42. žalme, kde po verši o veľkom smäde Božieho služobníka nasleduje - na počudovania mnohých - takýto text: "Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?" (Ž 42,4).  

Pravdaže, to vyzývavé „Kde je tvoj Boh?“  nehovorí to každý, iba tí, ktorí hľadajú v kresťanstve v prvom rade systém, v prvom rade doktríny, v prvom rade vierouku, v prvom rade obzor s posvätným miestom a Boha majú radi zviazaného v katechizme i vo vlastnej hlave, ale otázka  "Kde je tvoj Boh?" sa stala napokon - nečakane? - posmešnou.  
 
Kde je môj Boh? 

"Kde?" "Kde je?" 

Je pravda: V tomto zmysle som nemohol ukázať nikomu nič z vecí tohoto sveta. Nič hmatateľné. Nič, čo by sa s mojím Bohom spájalo ľudsky triumfálne a oslavne.  
 
Čítajme radšej ďalej 42. žalm. 
 
"Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom." (Ž 42,5). 
 
Zrazu som osamel. Osameli sme. Zahanbený hlúčik zaskočene sedel v jednom z domov na neveľkej košickej ulici a: Čakal...  
 
Náš zrak sa pritom ani na chvíľu neodvrátil od tých, ktorí spievajú v svätiacom dave žalmy. Náš zrak sa ani na chvíľu neodvrátil od masy ľudských sŕdc. Náš zrak sa však odvrátil od priehradných múrov, ktoré Pán ako priehradné múry označil, zničil a  navždy odstránil. 

Pri pohľade na ich vysoké veže si opakujem to, čo si opakoval v duši  žalmista: "Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu." (Žalm 42,6).  
 
Očakávam...  
 
A pritom sa denne Boha, i sám seba, pýtam: A medzi akými múrmi som ja? Kde som? Kam idem a  kam ísť podľa Božej zmluvy v Kristu mám? Kde žijem?

Odpoveď je v spravodlivosti Božieho Slova. Iba tá je nám z Božej milosti pripočítaná: "Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba z krajiny Jordánu a Hermónu, z vrchu Micár." (Žalm 42,7).  
 
Vrch Micár!  Malá hora, „maličký vrch, útočištné město blízko horiacej Sodomy.“ 

Časté miesto pobytu putujúcich zborov.   
 
Micár!

Vrch, cez ktorý vedie cesta k nebeskému domovu, ku Trónu Božej drahej milosti, k miestu, odkiaľ sa za všetkých pútnikov prihovára Boží Syn Ježiš Kristus, sediaci na pravici svojho Otca.