"Získava učeníkov!"

Toto obvinenie začul jedného letného dňa muž, ktorý chodieval po krajoch Slovenska s Bibliou v "batôžku". Vo vaku, v aktovke, v diplomatke, kedy  ako. Na múry kostolnej ohrady dopadali tiene lipy a on počul znovu a znovu: "Získava učeníkov!" Získava kresťanov z našej obce, z nášho okresu, z nášho triumvirátu!

Keď neskôr čítal Evanjelium podľa Jána, pripomenul si to.

 "...získava a krstí viac učeníkov ako Ján!..." (Ján 4,1). To v jeho prípade, pravdaže, neplatilo. Nikoho nekrstil, nikoho nezískal, nikde nikdy nerobil nijaký nábor "pre Krista". Ale farizeovia chodia každému, kto má v ruke Písmo, za chrbtom a všade možno počuť ich šepot. Farizeovia, ľudia, zvyknutí na chválu, uznanie, moc a na prvé chrámové lavice. Farizeovia, ľudia, ktorí sedia za vrchstolom a nikdy ich už neprekvapí, ak sa pred nimi na hostinách objavujú prvé plné misy.

I ja som čosi podobné zažil a videl...

Noc, dedinka blízko veľkomesta. Na terase farskej budovy dva tiene. Vnútri: vrcholní predstavitelia cirkvi. Vonku:  dvaja ľudia bez Slova a bez slov. Nie je to nič výnimočné, keď človek s Písmom v batôžku "musí opustiť Judsko a ísť zasa do pohanskej Galiley."  (Ján 4,3). Nie je to nič výnimočné, keď živý Ježiš stojí na brehu takého jazera, v akom sa ľudia s rozožratou kožou od morskej soli, "osolení ľudia", pri chytaní rýb iba trápia. Nie žeby neboli vo svojom civilnom odbore majstri, ale... Ježiš Kristus je úplne iný Majster. Iný a z iného kraja... Oni to vedia!

Prechádzať "cez Samáriu", to je údel hľadajúcich. Tam nie sú pripravené autá, tam nie sú zabezpečené kľúče na otvorenie kostolných dverí, tam nie sú papiere s pečiatkami, ktoré by dovoľovali hlásateľom evanjelia ľahko vstupovať medzi ľud, uzavretý vo vlastnom sviatočnom kultickom kŕči. Tam je len krajina a v jej diaľke jediná studňa, aj ku tej však chodia iba tí, ktorí nemajú právo vstupovať na nádvorie mužov a už vôbec nie do svätyne či do svätyane svätých. Ale práve tam je ich Pán. Vo vyprahlom kraji, pri studni, z ktorej čerpá vodu iba "žena zo Samárie".

Koľko takých žien vidia putujúci evanjelisti práve tam, kde inak niet živej duše? Ku svojej vode sa zakrádajú, ku svojmu prameňu idú s obavami, a so svojimi plnými džbánmi zasa odchádzajú tak, akoby na ne nemali na základe svojich kádrových posudkov právo. Lenže... Práve tam sa odohrávajú medzi hľadajúcimi a hľadanými tie najvnútornejšie rozhovory. V prachu dní, pod páľavou slnka, pod ťarchou zložitých a neriešiteľných ľudských príbehov...

V prachu dní, v páľave žltej horúčky v strápenom svedomí: Manželka policajta, ktorá už žila iba so svojím psom...-  Manželka muža, ktorý našiel svoje šťastie v bare...-  Manželka muža v talári veľkej inštitúcie, ktorá denne žobre, aby hneď vzápätí zopár drobných  minula na niekoľko hltov vína. Nebol som s nimi - nedokázal som to. Nerozumel som im - aj keď som to tvrdil a zavše na ich dlhý monológ, plný jaziev v slovách, chápavo prikyvoval.

Ale, hľa: Ježiš pri jedinej studni, ku ktorej sa úchytkom odvážili ísť! On im rozumel...

Preto žijem v nádeji, že jedného dňa sa nejedna z nich rozbehne do dediny svojho detstva a zvolá: "Všetko mi povedal, čo som robila!" (Ján 4,39). Všetko mi povedal, čo mám v duši a na srdci! Všetko mi povedal, čo ma bolí a trápi! On o mne vie! On ma čakal!

Jedna z týchto žien ma nedávno navštívila s celou svojou obnovenou rodinou.

A jej najbližší s Písmom svätým v ruke povedali: "Už nielen pre jej reč veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je vpravde Spasiteľ sveta!" (Ján 4,42).

Tú momentku dosiaľ vidím.
Momentu s dvihnutou Knihou kníh v ruke muža tej ženy.
Momentku s jeho rečou.
Momentku so zdvihnutým Písmom, momentku, ktorá vraví: Tento je vpravde Spasieľ sveta!