Dnes som sa cítil "opustený". Túlal som sa okolo svojho domu. Všade žihľava, zlomené konáre stromov, nepokosená tráva. Vo vlastnom dome som nebol už roky. Tak sa cítim. Sám, vonku, vyhodený, premrznutý. Spal som kdesi pod prístreškom pri pokazených hospodárskych strojoch a vozoch. Díval sa na mňa iba stratený kohút od susedov. Nepohol očami. Ľutoval ma. V noci bola búrka... Najprv iba spŕchlo, potom lialo. Videl som pod prístreškom aj starý, vyradený traktor.  Mal som šesť rokov, keď som naposledy sedel za jeho obrovským volantom. Teraz som bol z toho všetkého smutný. Zdrvený. Môj čas sa skončil. Nikto už nechce počuť môj príbeh, nikto už mojim slovám neverí. Možno sa opýtate: Odkiaľ táto dezilúzia? Prečo toľká roztrpčenosť a pocit márnosti a  konca? Odpoveď je jednoduchá: Pre hriech. Tak sa cíti človek, ktorý pozná Ježiša Krista, žije v Jeho srdci a - zhreší proti samému svätému Bohu!

Hriech nás náhle oddelí od Božieho srdca. Zrazu nemôžeme s Bohom hovoriť Jeho rečou, lebo "nemáme slovo". Stratili sme svätú hudbu svätého srdca - a iná je nám nanič. Čo, okrem pokánia,  by sme mohli teraz Kristovi povedať? Tá chvíľa utrpenie medzi hriechom a pokánim je trýzeň. Je to peklo.  Je to pohľad na navždy stratenú mladosť, na navždy stratenú lásku, na navždy zničený život. Všetko je v ruinách, na smetisku, všetko je už len znôškou starých harabúrd...

Ale len čo si to človek, ktorý miluje Boha a ktorého miluje Boh, práve toto uvedomí, nájde vo svojom vrecku list. Otvorí ho a prekvapene číta: "Jasaj...prepukni v plesanie, vykríkni..." (Izaiáš 54,1). Boh píše list Milovanej cirkvi! Milovanému ľudu! Milovanému človeku, mne! Mne, ktorý som začal Hospodina krvopotne hľadať... Stratené dieťa hľadá svojho Otca a nechce sa upokojiť, kým Ho nenájde. Stratené dieťa Božie smúti, pretože zhrešilo proti svojmu Bohu. Plače a narieka... Ale hľa: List!

List z neba, ktorý ľudským rozumom nemožno pochopiť. "Rozširuj miesto pre svoj stan, rozprestri koberce svojho stanu, nešetri..." Veľká čata špecialistov v montérkach azúrovej farby, Boží anjeli, rozprestierajú okolo mňa koberce. Stavajú kráľovskú stavbu!  Strkajú mi do vrecka večnú zmluvu o dedičstve, ktoré v nej mám pripravené. Čo dobrého som urobil? Aké dielo vykonal? Odkiaľ taký veľký účet na mojej nebeskej kreditnej karte?

Túžil si po mne, vraví Pán. Prišiel som teda! Otvoril som ti srdce. "Predlžuj preto svoje laná a upevňuj svoje stanové kolíky!"  (Izaiáš 54,2). "Lebo sa roztiahneš napravo i naľavo a tvoji potomci vstúpia do dedičstva pohanov a osídlia spustošené mestá." (Izaiáš 54,3).

Pravdaže, my si pod výrazom a obrazom "spustošených miest" predstavujeme okamžite ich spustošené pozemské budovy, námestia, podjazdy, mosty a podobne. Ale tu sa hovorí o niečom inom. O spúšti ľudských sŕdc a duší v mechanickom človeku, ktorý sa upísal kódovanej reči a žije digitalizovaným spôsobom, korunovaný tak nanajvýš displaymi.

Je to pravda. Boh nikdy nehovorí prázdne slová. Vracajú sa k nemu a hlásia splnenie úloh. Áno, môj syn i moja dcéra práve v týchto dňoch vstúpili do dedičstva pohanov. Osídlili ich spustošené mestá. Prebudili spiacich. Dokázali nájsť v kolose, ktorý vyzeral ako obrovská technická žaba, jeho žily, tepny, kapiláry, jeho cievy, jeho...drobunké vyľakané srdce. A bolo to srdce prekliateho človeka, ktorý vyšiel zo svojho digitalizovaného hrobu ako Lazar.

Večerali spolu. Šéf veľkej londýnskej spoločnosti, môj syn, moja dcéra, moja manželka, a naokolo: "všetky kniežatá mnohých národov sveta".

"Lebo  tvoj Tvorca je tvojím manželom. Jeho meno je Hospodin mocností, tvoj Vykupiteľ, svätý Izraela, bude sa volať Bohom celej zeme." (Izaiáš 54,5).

To je Božie odpustenie. To je Božie prijatie. To je Božia kráľovská láska.

"Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa zhromaždím. V prekypení svojho hnevu som skryl svoju tvár na chvíľu pred tebou, no večnou milosťou sa zľutujem nad tebou, - vraví Hospodin mocností, tvoj Vykupiteľ. Pripadá mi to ako za dní Noáchových: ako som prisahal, že vody Noáchove nezaplavia už zem, tak teraz prisahám, že sa nebudem hnevať na teba, ani ťa nebudem karhať. Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou." (Izaiáš 54, 7-10).

Boh sa nado mnou zmiloval, Boh v Kristu mi otvoril dvere svojho kráľovstva...