Dnes vidím v našom zhromaždení muža, ktorý je od roku 1989 v šoku. Vtedy sa mu ozval Pán. A od tej chvíle sa ten dialóg neskončil. Pán hovorí. Pán je Prítomný. Ježiš Kristus žije. Muž, ktorý tu dnes medzi nami v toto ráno sedí, je celý bez seba. A predsa celý v Pravde Ježiša Krista so sebou! Však? "V ktorýkoľvek deň som volal, ohlásil si sa mi a obdaril si moju dušu silou." (Žalm 138,3).

Nemožno povedať, že tento muž je silný. Prekonal mnoho chorôb. Záchvatov. Pádov. Bol zlomený. Zničený na tele i na duši...a predsa vždy vstal! Keby sme to chceli zľahčiť, povedali by sme: Oprášil si sako i nohavice, upravil si kravatu a šiel ďalej. Vstal a šiel!

Dostal sa aj medzi kráľov. Medzi ministrov. Medzi univerzitných profesorov. Medzi ľudí, ktorých dnes spoločnosť oslavuje ako celebrity. Ale pravdou je, že keď im tento muž, ktorý tu medzi nami ticho sedí, začal hovoriť Kristove slová, nie iba slová o Kristu, pochopil: "Oslavovať ťa budú, Hospodine, všetci kráľovia zeme, keď počujú reči tvojich úst." (Žalm 138,4).

Králi zeme v tej chvíli na seba zabudli. A zabudli na seba aj profesori. Vedci. Umelci. Aj herci a speváci. Všetky celebrity! Ako im to pomohlo! Ako ich to oslobodilo od pút, ktoré si málokedy priznávajú a  nie vždy ich chcú zložiť zo svojich rúk a zo svojho srdca. Sú to putá ľudskej slávy. Ľudskej výnimočnosti. Ľudskej svätosti. Takej však v skutočnosti niet. Je to iba virtuálna realita, ktorá jedného dňa zhasne. Bol to iba kamuflovaný dych života. Boli to iba mračná exkluzívneho dymu pre pódium, na pódiu, ale nevznikla z nich nijaká rosa života. Pretože rosa života nie je na pódiách tohoto sveta, ale iba na cestách života medzi najslabšími.

"A budú spievať o cestách Hospodinových, lebo je veľká sláva Hospodinova. Lebo Hospodin je vysoký, ale vidí poníženého a vysokomyseľného zná zďaleka." (Žalm 138,5-6).

Tak sa obrátil k Bohu kedysi Augustín. Začul spev malého chlapca v záhrade. Bola to pieseň o veľkosti Božej.

A z Augustína sa stal nový človek, ktorý vyznával: Ježiš Kristus je Pán.