Dnes je tu niekto, kto sa iba v najväčšom tichu odváži prekĺznuť do nového dňa svojho života. Nie je to strach, aký majú ľudia bez nádeje. Nie je to obava, akú majú ľudia bez cieľa. Nie je to prázdno, v akom žijú ľudia bez blízkych. A predsa: Je to život so zadržaným dychom. So slzou, ktorú sa nikdy neodváži vo svojom oku ukázať blížnym. Je to život, v ktorom niet smiechu, pretože tento muž sa bojí, že si ten smiech niekto vysvetlí zle a pochopí to ako urážku svojej dôstojnosti.

Napriek tomu práve tomuto mužovi znie v duši stále tá istá modlitba: "Ó, Hospodine, Bože, povstaň, zdvihni svoju ruku! Nezabúdaj na ubiedených!" (Žalm 10,12). Čo by sme tomu mužovi dnes poradili? Pán na neho nezabúda, Pán vie o jeho biede. Ale: stačí odovzdať nášmu malému bratovi túto správu? On to vie. A predsa: jeho dôvera nežije, iba živorí. On to vie. A predsa: jeho láska iným nepomáha a iných neobčerstvuje, iba sa krčí sama v kúte v obavách, aby nestratila svoj pevný základ. On to vie. A predsa: jeho nádej je blízko stavu zahynutia. Je to život v smútku, v šere, v polotme.

Dnes sa ti však ponúka to, čo iný brat v podobnom súžení kedysi prijal ako jasnú hviezdu rannú, ako zvláštnu zorničku, ktorá mu vzišla nečakane v srdci. Ako sa to stalo? Práve tak, ako to zasľubuje Žalm 10,12: Hospodin v jeho živote povstal, zdvihol svoju ruku, pretože Hospodin nikdy nezabúda na ubiedených.

Jedného večera zazvonili na dvere nášho osamelého a smutného brata dvaja pútnici. Posadili sa v jeho byte, pomodlili sa s ním krátku modlitbu a odišli. Nikdy predtým u neho takto neboli. Stretávali sa s ním vo väčšom bohoslužobnom zhromaždení, zhovárali sa s ním o počasí, usmievali sa spolu s ním úsmevmi, zviazanými do toho, čomu vravievame: Klišé. Povinnosť komunikácie. Strpenie blížneho.

Zrazu to bolo inak. Náš brat počul: Poslal nás k tebe Pán. Chce, aby sme sa za teba modlili. Túži po tom, čo mužovi ťažko vysvetliť, ale čo azda pochopí, ak porozumie významu zvesti: Sám Boh Otec v Kristu túži po tvojej otvorenej prosbe k Nemu, po tvojom priamom volaní: "Zľúbaj ma bozkami svojich úst, lebo tvoja láska je lepšia ako víno, vzácna je vôňa tvojich olejov, tvoje meno je ako jemný olej, preto ťa devy milujú. Tiahni ma za sebou, pobehnime! Nech ma kráľ uvedie do svojich komnát, nech jasáme a radujeme sa z teba, nech spomíname tvoju lásku viac než víno. Právom ťa devy milujú." (Veľpieseň 1,2-4).

Je to jednoducho odvaha vyjadriť svoju túžbu po Kristovej láske aj verejne a nehanbiť sa za to.