Už od detstva som smel vidieť "predivnú Božiu milosť". Teraz vidím v priestore našej "adullámskej jaskyne", ak mi dovolíte takéto úsmevné prirovnanie, sám seba.  Mal som možno šestnásť-sedemnásť rokov, a keď som sa ocitol pod paľbou úškrnov stredoškolského učiteľa ateistu, vedel som: Pán práve teraz pri mne predivne dokazuje svoju milosť!  Nebol som šťastný, že ten učiteľ neskôr umrel na rakovinu hrdla, skôr som stál pred jeho hrobom na michalovskom cintoríne v jedno letné slnečné popoludnie vo veľkých rozpakoch a prežíval som pritom v tieňoch ševeliaceho lístia blízkeho stromu veľkú bázeň. Potom som sa stretol s rovnakým smiechom pohŕdania, ale už v ústach iného mocného muža "ateistickej morálky". Nebudem popisovať, kde pracoval, ale neraz sa mi zdalo, že, pokiaľ šlo o jeho srdce, do oblasti umenia iba zablúdil. V tom srdci bolo mnoho škripotu, mnoho hrdze v bránkach, ktoré sa spevne neotvárali ani nezatvárali. Kymácal nimi iba vietor pozemských víchrov. Alebo to bolo inak? Pán vie. Každopádne - jedného dňa ten muž zahynul pod úderom opilcovej ruky. My sami kráčame v ústrety tomu, čo tkáme svojimi slovami a činmi počas všetkých dní svojho života. Je to ťažká reč, na ktorú som sa podujal, a mnohí možno teraz s hrôzou premýšľajú: O kom hovorím? O Bohu pomsty? Nie, vonkoncom nie...

Hovorím o Bohu odplaty, ktorý dáva každému to, čo je komu blízke a čo si človek počas celého svojho života žiada. Kto meč berie, mečom zahynie. Platia tu výnimky? Je to stranícke? Zahynú mečom iba ateistickí odporcovia Boží? V Evanjeliu podľa Matúša je to povedané ústami Ježiša Krista jasne: "...všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú." (Mt 26,52). Všetci!

To je bázeň pred Bohom. On neprišiel na tento svet s mečom, ale s pozvaním od Otca, ktoré adresoval všetkým: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení a ja vám dám odpočinutie. Nikoho nevynechal a nevynecháva, nikoho nevyvrhol a nevyvrháva. Boh nikomu nestráni. Volá dnes aj mňa a teba, a to priamo ku svojmu Trónu milosti. Bojme sa teda, aby z nás niekto v ľahkovážnosti svojej mysle nezaostal a nestratil Krista, posla evanjelia-dobrej správy, z očú. Ku komu potom pôjde? Kto iný mu potom dá slová večného života?

Dnes sme sa tu stretli v prvom rade preto, aby sme prežili pred tvárou svojho Spasiteľa, na ktorého tí najspravodlivejší z tohoto sveta "vyšli ako na lotra s mečmi a kyjmi, aby Ho zajali" (Mt 26,55), bázeň. Božiu  bázeň! A aby sme práve v tejto bázni práve dnes vložili svoje meče navždy na ich miesto a, ak sme mali v úmysle proti niekomu z ľudí ich použiť, aby sme tak už nikdy neurobili...

Je to Božie Slovo v ústach Ježiša Krista. Z určitého hľadiska sme dnes všetci, podobne ako bol kedysi Peter, v záhrade Getsemane,  a preto všetci bez výnimky môžeme počuť:  "Vlož svoj meč na jeho miesto!"  A nie iba to, ale najmä veľké a nádejné Božie  zasľúbenie,  ktorého ozvenu smieme začuť ako modlitbu, darovanú Pánom milosti a lásky práve Jeho poslušným učeníkom.

Modlil sa ju už žalmista a v jej veľkoleposti je nám darovaná pred Bohom a voči Bohu aj veľká bázeň: "Predivne pášu na mne násilie, pred mojimi nepriateľmi, čo ma dychtivo obkľučujú! Svoje srdce bezcitne uzavreli. Ich ústa pyšne hovoria. Stopujú nás, teraz nás obkľučujú. Oči si upierajú, aby nás zohli po zem. Podobajú sa levovi, čo by chcel trhať. Levíčaťu, čo sedí v úkrytoch. Povstaň, ó, Hospodine, predíď ho a skrúš! Svojím mečom zachráň mi život pred bezbožníkom a svojou rukou, Hospodine, pred mužmi, pred mužmi tohto sveta, ktorých podiel je v tomto živote..." (Žalm 17,7-14).

Dnešný deň bol pre nás dňom veľkého chvenia. Bolo to však chvenie pred Bohom, ktorý miluje a odpúšťa všetkým chudobným v duchu. Všetkým žalostiacim a krotkým. Všetkým, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti. Všetkým milosrdným a všetkým čistého srdca. A tiež všetkým, ktorí tvoria pokoj a sú prenasledovaní pre spravodlivosť.

Jednoducho všetkým, ktorí denne túžobne vzdychajú pred tvárou svojho Spasiteľa, aby smeli v Ňom žiť.