Jedného dňa prišli na miesto Peniél, kde som "bojoval s Bohom aj s ľuďmi", a kde "som videl Boha tvárou v tvár" (1 M 32,31), viacerí hostia zo svojich kultúrnych a umeleckých záhrad.

Zrazu sme sa všetci ocitli pri potoku Jabbok. Podobne ako kedysi Jákob, v tú noc sme aj my cez ten brod prepravili všetko, čo so sebou zvyčajne denne vo svojich hlavách nosievame ako svoj majetok.

A zrazu sme pri stolíku v obývačke-pracovni zmĺkli.

Osameli sme so svojím Bohom.

Každý Ho počúval.

Počúvali sme príbeh o veľkom Jákobovom zápase a o zmene nielen jeho mena, ale aj jeho  úskočnosti na  otvorenú závislosť, viazanú už iba na Božie svetlo.

Pre mnohých z nás to bol dovtedy nepoznaný zážitok. Div! Nič také sme nečakali!

Pán sa na nás pozrel, my sme však neoslepli a neumreli, ale: Videli sme.

Jeden z literárnych kritikov, ktorý zožal na Slovensku veľa ocenení za svoje vedecké spisy i za viaceré romány, povedal:" Dnes mi zahorela tvár!

A slovenský básnik, ktorý stál vedľa, mnohými vyzdvihnutý ako výnimočný prekladateľ z ruštiny, vyznal rovnako priamo: Horia mi oči!

A obaja spontánne žasli nad myšlienkou, ktorá im rozjasnila výzor. Dnes sme videli Božiu tvár!

Prešlo už veľa rokov...

Čo sa ďalej odvtedy s nami stalo? Básnik prežil operáciu hlavy, kritik niekoľkokrát držal kvôli postave prísnu diétu,  ja som sa neraz ocitol v prachu, odkiaľ som so vztiahnutou rukou volal na Hospodina - a tí ďalší, čo v tú noc všetkých nocí s nami sedeli? Nemám o nich veľa správ...

Každopádne to však bol vtedy v mojom byte, vlastne, pri potoku Jabbok, večer, ktorý zmenil umelcov na  ľudí, ktorí žasnú v prvom rade svätým úžasom nad dielom Božích rúk. A tiež na ľudí, ktorí pochopili, že nielen v tom zvláštnom čase "kairos", ale denne môžu kráčať cez územia, na ktoré svieti Božia tvár...

Pravda, a to treba zdôrazniť: Cez územia, na ktoré svieti Božia tvár, môžu prechádzať iba s vytknutým bederným kĺbom svojej ľudskej sily a slávy.

Ak raz takých ľudí stretnete, vedzte: sú to oni! Sú to tí praví umelci Božej svätosti...