„Hospodin ma poslal...“ (1.Samuelova 15,1). A hoci sa také slovo dnes v cirkvi nenosí, predsa len to „Hospodin ma poslal“ môžem povedať aj ja. Ja, ako povedal apoštol Pavol, najmenší z najmenších, lebo som kedysi prenasledoval cirkev Božiu. Ako? To vedia všetci. Svojím kedysi hriešnym životom. A potom tým, že som nedostatočne vysvetlil celej cirkvi Božej svoje poslanie.

Čas Saula a Saulov sa končí! Skončil sa!

Mnohí boli v cirkvi Kristovej pomazaní ako Saul - a mnohí sa práve tak ako Saul spreneverili svojmu poslaniu.

Nastal čas výmeny stráží.

Pretože našou jedinou úlohou je: „...počúvať slová Hospodinove.“ (1.Samuelova 15,1). Dokonca to musíme zopakovať tak, ako to povedal Samuel Saulovi: „...preto dnes počúvaj slová Hospodinove.“ Ty, starý Saul – Ty, nový Dávid.

Počúvaj!

Čo nám učinil Amálek? (1.Samuelova 15,2). Čo učinil Izraelu a cirkvi Kristovej?

„Postavil sa Izraelu do cesty, keď vychádzal z Egypta.“ (1.Samuelova 15,2).

Mnohí boli po prvom dotyku Ducha Božieho v cirkvi vzrzušení. Vychádzali sme z Egypta, vychádzali sme z vychodených koľají starých tradícií, avšak nie preto, aby sme nimi opovrhli, ale preto, lebo Pán pred nami otvoril nové cesty.

A tak teda: Čo učinil Amálek ľudu, ktorý sa prebudil a vychádzal zo svojho sformalizovaného Egypta?

Jediné: zariadil, aby namiesto prebudených skupiniek mladých vznikli inštitučné skupinky mladých, lebo iba tie mohli znovuzrodených kresťanov opäť zarámovať do starých cirkevníckych konštrukcií. Do inštitučných programov kamenných nádob.

Skutočne: prečo by sa inštitučne ladenému vedeniu ktorejkoľvek cirkvi malo páčiť to, čo prijali ako svoje dedičstvo od Hospodina Rechábovci (Jeremiáš 35)?

Nebudete si stavať pevné domy, budete žiť v stanoch. Budete vždy len putovať ako poslušné deti Božie. A také putovanie nie je spojené s kresťanským karnevalom, ani s kresťanským masopustom, ani s kresťanskými gitarami a poltónmi. Práve naopak: Je spojené s jedinou výzvou: Spievajte Hospodinu novú pieseň!

Takže: „Boh si všimol, čo učinil Amálek Izraelu...“ (1.Samuelova 15,2). A Amálekom je každý, nech sa nachádza kdekoľvek a nech má akékoľvek meno, kto sa stavia Božej vôli do cesty.

Amálek, vrcholný nepriateľ Boží!

Pretože nepriateľom Božím nie je len čarodejník či modlár, ale práve tak ten, kto nie je poslušný Božiemu Slovu. „Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodina? Hľa, poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov. Veď vzbura je hriechom ako čarodejstvo a kúzlo terafov sa rovná odbojnosti. Lebo si zavrhol slovo Hospodina, on zavrhol teba, aby si nebol kráľom.“ (1.Samuelova 15,22-23).

Koho zavrhol Hospodin?

Každého, kto bol pomazaný do Jeho služby ako Saul, a pritom sa začal od istého dňa stavať samému Bohu do cesty. Každého takého pomazaného v cirkvi do funkcie, kto funkciu zneužil a naďalej ju zneužíva mocensky a stranícky. A kto ju ďalej zneužíva ľsťou, podvodom, klamstvom, kompromismi, a v neposlednom rade – zbabelými činmi podľa reči tých, ktorým chce pre vlastné výhody a svoje privátne záležitosti lichotiť.

Tak lichotili Saulovi Zífania, a tak sa postavili proti tomu, kto bol ich záchrancom, aj obyvatelia mesta Keily, ktoré Dávid vytrhol z rúk Filištíncov.

Tak si lichotia vzájomne aj dnes mnohí, zviazaní vlastnou mocou, ktorá ich tiahne po krásnych a srdcu lahodiacich cestách do záhuby, keďže tá krása nie je v prvom rade ozdobou Hospodinovou, ale len výšivkou na ich vlastných rúchach.

Je preto opäť nevyhnutné zdôrazniť:

Nie naše veci – Božie sú sväté! Nie naša vôľa – Božia nech sa deje! Nie to, čo sa páči ľudu, ako povedal neskôr Saul na vysvetlenie Samuelovi (1.Samuelova 15,24), prečo nezničil všetko Amalékovo, ale čo sa páči jedinému zvrchovanému Bohu v mene Ježiša Krista, iba to je pre nás všetkých bez výnimky smerodatné!

Je a zotrváva v cirkvi nejaký kráľ Amáleka Agag?

Boh si ho nájde.

Boh sa už postará o to, aby teraz, po toľkých rokoch predlžovaného a tolerovaného modlárstva v Kristovej cirkvi, bol v tieto dni, týždne a mesiace už pod Božím priamym súdom a jeho ďalšie pôsobenie v cirkvi Ježiša Krista pod Božím priamym rozhodnutím.

Skúsi sa niekto vo svojej duši a vo svojom ľudskom duchu tomuto tvrdeniu posmievať?

Nech sa radšej začíta do biblického textu v 1.Samuelovej 15,27-29. Je to svätý a varovný text pre každého z nás. Žijeme v lehote posledných dní, keď nikto viac nebude milosť Božiu zľahčovať slovami: Pokoj, pokoj, nič sa nám, hoci sú naše skutky modlárske, nemôže stať...

Keď také čosi začul od Saula (...pokoj, pokoj, veď o nič zvláštneho nejde, veď ja som poslušný Bohu podľa svojich predstáv!..) prorok Samuel, „ rozhorčil sa a celú noc volal k Hospodinu o pomoc.“ (1.Samuelova 15,11). A čo v tom čase urobil Saul? „Šiel na Karmel a tam si postavil pamätník...“ (1.Samuelova 15,12).

V tom sme veľkí majstri!

Postaviť pamätník svojmu menu, svojej denominácií, svojim zámerom a dobrým úmyslom.

Sme dobrí majstri!

Tlieskame si a oslavujeme vlastné slávnosti, nie Ježiša Krista.

Ak však niekto vážne povie, že pre neho platí bezvýhradne meno Ježiš Kristus, dostáva sa do „nemilosti ľudu“ - toho ľudu, ktorý prijal zvrchovanú zvesť o výhradnom Božom majestáte, a ktorý v rámci nacvičeného programu neraz evanjelizačne volá: Len jediné meno vyznávame! Meno Ježiš Kristus! Nijakému inému pamätník, pamätnú tabuľu, pamätnú okrasu, a už vôbec nie na budove kostola, nepostavíme!

Je tu teda čas, keď sa neposlušnosť voči Božej svätosti a Jeho zvrchovanosti, zjavenej v Slove, mení na des v našich srdciach. „Keď sa Duch Hospodinov vzdialil od Saula, posadol ho zlý duch od Hospodina.“ (1.Samuelova 16,14).

Jeho zárodky a zdanlivo nenápadné prejavy v cirkvi vidíme už roky, veď ja sám som na vlastnej koži skúsil, ako môže v cirkvi lučištník Ézav pod rúškom cirkevníckej moci beztrestne prenasledovať bezbranného Jákoba.

Ach, koľko rokov som smerom k inštitučným mocnárom volal, aby pomohli zraneným a zastali sa maličkých!

Výsledok? Popri ľúbeznosti svojej služby, pretkanej cirkevnými cvičenými hlasmi, svojimi postojmi neprestali týrať slabých. „Ak by som nežil v kresťanskej rodine, kde sa denne zápasí o Božie zasľúbenie, prepadol by som už dávno drogám a smrti,“ zdôveril sa mi chlapec, ktorého verejne trýznili práve tí, ktorí v cirkvi hľadajú triumf len v tom, v čom ho hľadá duch sveta. V programe prosperity...

Ach, Dávid!

Na krátku chvíľu mal vo svojom čase svojho kňaza Achimelecha.

Koho však mám ja a koho máš ty?

Môžeme ísť dnes v stopách Dávidových a prosiť nejakého veľkého dnešného „kňaza“: Daj mi z chlebov predloženia, lebo som hladný? Daj mi z nich v konkrétnej situácii môjho všedného, prašného dňa? Preruš všetky bohoslužobné zvyklosti a pozri sa ponad cirkevnú ústavu na jednu konkrétnu ľudskú tvár, ktorá bola a ešte stále je prenasledovaná a bitá? Daj mi Boží skutok, privolaj mi ho a podaruj mi možnosť odpočinúť si na svadbe v Káne Galilejskej?

Ach, Pane, volal som roky a roky – podaruj nám „kňazov“, nových Achímelechov, ktorí nás občerstvia, ale nie vodou z kamenných nádob očisťovania podľa židovského zvyku, ale nechajú Teba samého, živého a milosrdného Ježiša Krista, aby ju medzi nami premenil na víno skutočných vzťahov!

Potom by sme zazreli cirkev Kristovu práve tam, kde sa stretávame vo všednom dni v Jeho mene dvaja alebo traja...

Otázky sa však opakujú: Máme v cirkvi kňaza Achimelecha, ktorý by nám dal, podobne ako Dávidovi, aj vo všedný deň z chlebov predloženia, ba dokonca aj Goliášov meč, zabalený do efódu? Do rúcha Božej svätosti?

Alebo sa nás napokon vo svete ujme len akýsi gádsky kráľ Achíš?

Nestalo sa to napokon aj tebe, že Saul, kráľ izraelský, či nejaký mocnár cirkevnícky, ťa prenasledoval, ale filištínsky kráľ ťa prichýlil?

Možno videl tvoje bláznivé sliny, a možno ti neskôr pod dojmom tvojho dávidovského búchania na bránu, kde si tĺkol Kristov kríž, hebrejské písmevo tav, podaroval na pokojné bývanie svoj Ciklág!

Sám som takého filištínskeho kráľa zažil, zatiaľčo Doég Edómsky, Saulov najväčší pastier, na Saulov príkaz vraždil všetkých kňazov v meste Nób, Achímelecha i ďalších 85 mužov, ktorí „nosili ľanový efód“ (1.Samuelova 22,18)...

Kňazov z kráľovského kňazstva, z duchovného domu, kňazov-živé kamene...

V tejto chvíli je teda čas, aby sme na scénu nechali vstúpiť proroka Jeremiáša, a aby nám niekto na jeho pokyn na každom svätom mieste aj dnes prečítal ústami odvážnych Achimelechov a Báruchov list, ktorý nezničí nijaký oheň ľudskej vzbury a ľudského odporu.

Totiž: ľudského vzdoru a odporu voči tomu, čo bolo, čo je a čo navždy ostane v Písme sväté.