Kde sú naše kroky viery?

Slová z Písma sa bez Ježiša Krista stávajú pre nás len „mechanicky opakovanými slovami“ bez toho, aby sme v nich putovali konkrétnym smerom.

Prestávame vnímať v prvom rade Ježiša Krista a Jeho vôľu!

A tak prestávame s poslednou naliehavosťou vidieť aj konkrétneho slepého Bartimaia, o ktorého sa Pán zaujíma.

Prestávame za ním duchovne kráčať!

Žijeme duchovne izolovane, v prvom rade len sami so sebou, a len v nedeľnom zbore, a iba v pohodlí svojich pozemsky orientovaných rodín.

Totiž: Od istého času sa sami uschopňujeme žiť život viery – pre pozemské ciele!

A to je úplne prevrátené, zbytočné a márne!

A pritom: z okrajov ciest medzitým volajú ďalší a ďalší slepí žobráci Bartimaiovia... Z nepohodlných okrajov nepohodlných ciest, z posledného zvyšku strácajúcej sa nádeje!

Ježiš však týmto smerom kráča.

A za Ním, ako stále, „veľký zástup“.

Bartimaios kričí: „Ježiš, Syn Dávidov! Zmiluj sa nado mnou!“

Kto to kričí? Slepý žobrák.

Slepý! To si zapamätajme!

My vidíme – a on je slepý!

My už nie sme žobráci - kým on áno!

Kto je ten slepý žobrák?

Ten, kto vnáša niečo nepatričného do zabehaných konvencií. Ten, kto kričí. Ten, kto sa už nehanbí kričať. Nie je to kresťan estetik. On kričí o pomoc! O zmilovanie!

To nie je naša nedeľná téma: Krik o zmilovanie! Debata áno. Rozhovor áno. Ale krik? Kto kričí? Kde je ten okraj cesty?

Krik predsa nemožno prehliadnuť!

Takže ten okraj cesty... Kde je? Kto je tam?

Je to psychický chorá žena? Psychicky chorý muž? Sú to ľudia v psychiatrických nemocniciach? Oni kričia?

Môžeme sa vyhovoriť: Nie. Nie sú to oni. Oni nekričia: „Ježiš, Syn Dávidov!“ Keby sme také kričanie počuli, okamžite sme tam. Pravdaže, oni nekričia: „Ježiš, Syn Dávidov!“ na psychiatrii, pretože tam sa kričia rôzne mená a žiadne nemôžeme brať vážne.

Ale predsa len: Čo znamená meno: Ježiš, syn Dávidov? Ty, ktorý máš moc, buď so mnou! Príď ku mne! Ty, ktorý máš moc byť s úplne strateným a zničeným človekom! Ty, ktorý máš moc byť s človekom, s ktorým už nikto nemôže byť!

Nie, to nekričí kresťan estetik. To nevolá kultúrny kresťan, ktorý spieva o pomoci liturgicky, prípadne nevyhnutnosť Božej i bratskej pomoci prednáša – práve Bohu - spôsobom dobre naučenej modlitby.

Nie, to nekričí kresťan, ktorý vie, čo sa sluší a ktorý vždy pozná svoje hranice.

To - nekresťan kričí!

To nekresťan volá ako slepý!

To volá človek, ktorý priznáva, že nemá správny smer.

Ktorý už nevie, kde je jediný skutočný kostol a ktorý nevidí vo svojej slepote vôbec nikoho a nič, iba jedno a Jedného: Poslednú kvapku nádeje a v nej Toho, kto môže pomôcť tam a vtedy, kde už nemôže pomôcť nikto a nič z tohto sveta.

Nijaké kultické miesto pomoci totiž už pre Bartimaia jednoducho - nejestvuje...

Vie, a či nevie, Koho volá?

Volá Toho, ktorý je nad všetkým! Už má iba Toho! „Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“

Je to výkrik „chudobného v duchu“ v poslednej kvapke jeho nádeje.

Kde sú takí ľudia? Na Nuselskom moste v Prahe? Na inom mieste, z ktorého páchajú samovraždy najväčší zúfalci? Kde je také miesto?

Tam, kde už nehrajú nijakú úlohu nové šaty a kostol! Tam, kde človek zhadzuje svoj posledný dôstojný plášť! Tam, kde už človek vie, že je nahý! Tam, kde už človek vie, že je iba prach! Tam je to miesto!

Každý z nás je v určitom bode potenciálnym slepým Bartimaiom. Ale kým nás Boh chráni pred najtvrdším životným úderom, dovtedy to nikomu nepriznáme.

Dovtedy hľadáme stále nanovo svoj posledený náhradný odev, aby sme znovu a znovu zakrývali pred Bohom i ľuďmi - vlastnú nahotu.

Dovtedy o ten odev smrti, o tú masku smrti, o tú falošnú zásteru - absurdne zápasíme!

Dovtedy nechceme vidieť a vedieť, že sme slepí! Dovtedy... Dokedy?

Až kým nepríde posledný tragický úder! Až kým Boh nevyleje na nás svoj hnev!

Koľko kresťanov je dnes v pozícii slepého Bartimeia?

Každý!

Každý z kresťanov je dnes v nej! Úplne, bez výnimky, každý!

Nepredstaviteľné?

Žeby Boh skutočne zadržiaval nad každým posledný tragický úder, ktorý mal na naše životy už dávno prísť? Žeby sme si medzitým dokázali nanovo nájsť čosi, čo našu nahotu rýchlo falošne prekrýva, pretože v skutočnosti chceme byť len potenciálnymi slepými Bartimaimi?

Azda si naozaj uchovávame v srdci jed lži, že raz sa predsa len z tej zahanbujúcej pozície vyhrabeme a nikto v našom okolí si nič nevšimne?

A Boh... Ach Boh!

Ako by mohol konať inak, než činom večne odpúšťajúcej lásky – aj pri neverných?

Čítajme Písmo. „Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“ (Ján 3,18). A čo to znamená – neuveriť v meno Syna Božieho? Ako to „súd Boží“ vysvetľuje?

Čítajme ďalej: „A v tom je súd (poznámka: teda v tom je nevera v meno jednorodeného Syna Božieho), že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, že sú v Bohu konané.“ (Ján 3,19-21).

Pokračujme: Ján 9,39-41: „Tu povedal Ježiš: Súdiť som prišiel na tento svet, aby videli, ktorí nevidia, a aby oslepli, ktorí vidia. Počuli to farizeji, ktorí boli s Ním, a povedali Mu: Či sme aj my slepí? Riekol im Ježiš: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech: vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech zostáva.“

Nie... Zo svojej zahanbujúcej pozície už nevyjdeme do ďalších dní prikrytí pláštikom zadržaného bartimaiovského či babylonského plášťa. S takým kresťanstvom tmy do zhromaždenia s Kristovým menom viac vstupovať nebudeme. Tragický úder, ktorý Boh vo svojom veľkom milosrdenstve dlho zdržiaval, príde - a už nielen v náznakoch a vážnych varovaniach...

Kontrolné otázky musia byť predsa len ešte raz vyslovené:

Nepohla tebou havária tvojho otca, ktorý zabil autom človeka?

Nepohol tebou úraz, pri ktorom si mohol prísť o oko?

Nepohol tebou takmer smrteľný kolaps?

Nepohol tebou psychosomatický otras, s ktorým si nijaký lekár nevedel rady?

Nepohlo tebou, že si sa zahrával s myšlienkou na samovraždu a už-už si, zdanlivo len manifestačne, držal množstvo tabletiek v ruke s vyhrážkou voči okoliu, že ak ti nebude ustupovať, prehltneš ich?

Čo máme dodať?

Pretrhnuté šľachy tvojej nohy?

Snehové búrky, v ktorých sme hynuli?

Rozmliaždené členky?

Boleriózy?

Pád dieťaťa do tatranskej tmy medzi divé zvieratá?

Ešte stále nikto z nás, keďže Boh napokon svoj hnev pre naše porušovanie Jeho zmluvy vždy stiahol a stlmil, nie je slepým Bartimaiom?

Ešte stále sme v kroví svojich pretvárok a tvrdíme okoliu, že my nie sme prach a nič také sme nespáchali, čo by nás malo zmiesť z tohto povrchu zeme ohňom súdu?

Ešte stále máme naporúdzi svoje skryté teplé kúty?

Ešte stále sa vieme stratiť Bohu vo svojom dobre chránenom pohodlí? Ešte stále máme vo svojich úkrytoch množstvo náhradných prevlekov a plášťov?

Ak ten bartimaiovsky plášť manifestačne počas bohoslužieb pred tvárami bratov a sestier, či bračekov a sestričiek, zhadzujeme, doma už o niekoľko hodín poľahky nájdeme jeho ďalšiu – koľkú v poradí? – kópiu?

A potom sa môžeme v duchu veľmi skrytým spôsobom naďalej smiať Bohu i „priveľmi chudobným ľuďom v duchu“, že v skutočnosti sme predsa len „nič posledné zo seba a zo svojich modiel nemuseli zhodiť“, veď Boh to bude aj zajtra tolerovať?

Slepý Bartimaios svoj plášť zo seba pred Ježišom však naozaj zhodil.

To je jediný platný dôkaz, že pred Ježišom stál v pravde.

Že na Ježiša volal v pravde.

To je jediný platný dôkaz, že prosil skutočne o zmilovanie, a nie o prácu, a nie o lepšie životné podmienky, a nie o to, aby sa mu podarilo v živote niečo podľa jeho plánu dokázať a vybudovať.

On prosil o zmilovanie!

Prosili sme už niekedy len o zmilovanie?

Ten čas je tu...