Je čas „misie bez teplých prikrývok“. Misie „bez zástavy cirkevnej nomenklatúry a jej byrokratických spisov“. Je čas „misie bez striech   kamenných domov a kostolov“. Je čas misie „bez veže kostola, na ktorej žiari svetlo globálneho internetu a nie svetlo Jedinej tváre a Jediného mena“. Nie iluminácie sveta majú vstupovať do našich kostolov a fár, ale Jediné meno kostolných veží má svietiť až do posledných končín sveta.

„Hospodinovo meno je veža.“ (Príslovia 18:10).

Nastal čas misie bez uzavretých kresťanských unimobúnk. Bez privátnej oddelenosti kresťanskiých rodín od iných kresťanských rodín, a v konečnom dôsledku aj od tela Kristovho a Jeho hlavy. Nepriechodné bunky, cez ktoré nepulzuje výživa Kristovej krvi podľa Božej vôle, sú mŕtve. Sú to len kresby tela na inštruktážnych papieroch a sú to iba modely tela na inštruktážnych figurínach.

Tieto hriechy a neresti musím zo seba zhodiť najprv ja, „prvý z hriešnikov“, najprv to musí urobiť moja rodina, „prvá z hriešnych kresťanských rodín“, a ako prvý ich musí zo seba zhodiť cirkevný zbor, v ktorom žijem, teda: „Prvý z hriešnych kresťanských zborov“...

Kristovo Slovo nikdy nie je bezmocné, na kraji cesty, to len človek, rodina a zbor sa tam dostáva pre svoju neveru – sme tam preto, lebo sme porušili s Bohom zmluvu, uzavretú v krvi Jeho kríža.

Ježiš Kristus je aj teraz na ceste. On je totiž Cesta! On sám!

Ježiš orientáciu nestratil a Jeho Duch ju ani dnes na zemi nestratí – o to sa báť nemusíme. Jeho poslanie nikto neudusil, nezastavil, neprekazil. Kristus Pán všetko, čo mal predložené a predurčené vykonať podľa večnej Božej rady z neba, skutočne aj vykonal. Tak to na kríži vyznal: Dokonané!

Ale telesnému človeku, ktorý chce zostať telesným, telesnej rodine, ktorá chce zostať telesnou a telesnému cirkevnému zboru, ktorý všetko premeriava v konečnom dôsledku len zákonmi svojej cirkevnej ústavy a organizácie, bude Slovo Kristovo vytrhnuté, pretože ho má len na okraji svojich sŕdc.

A zavanie od tých, ktorí chcú žiť len v kamenných reliéfoch svojich kresťanských predstáv smerom ku krehkým a tichým, ktorí mu nevzdorujú v tvrdom odpore.

Semeno Slova Božieho, pozvanie do Božej milosti v Kristu, k nám prichádza vždy vo vánku Božieho dychu – kto sa však nechce stať krehkým a jemným pre tichý dotyk a vánok Božej milosti, ten Boha nikdy nestretne v Kristu, ale vždy iba v nekompromisne svätom Božom Zákone.

Milosť v Kristu nie je hrubá, ale jemná. Milosť v Kristu nezvyšuje hlas na rohoch ulíc, ale nalomenú trstinu, ktorou sa musíme stať cez pokánie, a uhasínajúci knôt, ktorým sa musíme stať cez pokánie, nedolomí a neuhasí. Práve naopak!

Totiž: práveže len v nalomenosti našej miery k nám môže prísť Kristus ako odpúšťajúci Pán so svojou mierou a len v dohasínaní knôtu nášho svetla a našich svetelných ornamentov, a to aj tých cirkevných, k nám môže prísť so svojím Svetlom.

Inak bude v našom živote prebiehať pravý opak: My budeme lomiť Božiu trstinu (trstina má v Písme význam miery, kódexu) a my budeme uhášať Jeho Ducha...   

Staň sa teda jemným a tichým pre Boží dotyk milosti, a to presne tak, ako sa ním

Na hore Chóreb stal Eliáš, keď Boh po jeho slovách a jeho predstavách povedal svoje Slovo: „Vyjdi!“ Vyjdi zo svojho vzdoru, do ktorého si sa útekom (od Boha)dostal, vyjdi zo svojich mier a zo svojich vízií, a „stoj na vrchu pred Hospodinom! A hľa, Hospodin šiel vedľa. Strhol sa mocný a silný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni. Po ohni zašumel tichý šelest. Len čo to Eliáš počul, zahalil si tvár do plášťa...“ (1.Kráľov 19,11-13).

V tej chvíli už Eliáš nebol k semenu nového Božieho Slova necitlivý. Svojej tváre sa vzdal, medzi svojimi predstavami (o tom, čo sa má diať) a Božími urobil predel, pauzu, čestne ukázal Hospodinu na svojej tvári svoj ľudský plášť a priznal ho, ale práve takýmto priznaním a sklonením sa stal v pravde jemným pre Boží dotyk.

Boh Eliáša vyvolal z jaskyne jeho dohasínajúceho ľudského svetla ľudského knôtu a dal mu novú mieru Pravdy.

Svoju trstinu.

Až v tej chvíli môžeme kričať! Až teraz, keď sme nechali svoje srdce opanovať Pánom nad životom a smrťou! Až teraz!

Teraz už krič, volaj na plné hrdlo, teraz už svoj hlas nešetri!

Kto stále, denne v pravde nekričí „Zmiluj sa!“, ten na Ježiša nehľadí. Pokánie v srdci pravého kresťana prebieha denne a kým žijeme tu na zemi, je v nás trvalé. Jeho kontinuita nikdy nie je prerušená a jeho charakter nikdy nie je len povrchne liturgický a rituálny. Boh nepotrebuje roztrhnutie našich rituálnych rúch (rituálne pokánie), ale roztrhnutie skrytého babylonského plášťa našich sŕdc.

Echo nášho prvého výkriku „Zmiluj sa!“ v nás má zaznievať po celý náš život, a to tak, ako v nás má zaznievať po celý náš život, ale už v hlavnom prízvuku, tiež Ježišovo: „Už som sa zmiloval! Už dávno! Ešte si bol len v tele matky a už som si ťa obľúbil.“

Urobme teraz v tomto smere konkrétny krok viery!

Vyskočme, dajme sa vyvolať Kristom na vrch Premenenia, ako to urobila cirkev v Petrovi, Jakubovi a Jánovi, a ako to urobila aj kresťanská rodina v Jakubovi a Jánovi, veď sme Ježišom ako Svetlom sveta “vytrhnutí z tohto veku tmy!“

Bartimaios vyskočil a šiel! Peter, Jakub a Ján sa nechali pritiahnuť Ježišom!

Nebolo tu nijaké váhanie, nijaké racionálne zhodnocovanie toho, či sa vyskočiť a ísť za Ježišom oplatí.

Títo svedkovia Ježiša Krista to urobili.

Títo svedkovia viery to mali v sebe jednoznačne vyriešené.