Ako môže človek a zhromaždenie ľudu Božieho vojsť do Božieho odpočinku?

Cez utrpenie. Cez púšť. Ale: Iba cez Kristovo utrpenie. Prežili sme ho, samozrejme, len v náznakoch, ale aj v tých sme spoznávali svojho ukrižovaného Pána. Veď kríž je stredom sveta a Ježišovo dielo na kríži zmyslom života. Obetovať sa za iných v Kristovom utrpení, nie vo svojom, žiť pre iných v Kristovom utrpení, nie vo svojom, byť s inými v mene Immanuel, ktoré znamená: Boh s nami!, nie „človek hrdina s nami!, to je naša cesta, pravda a život. My nemáme iného Mesiáša a nehľadáme nijaké iné životné istoty v mene žiadneho človeka, okrem Syna človeka, ktorý prišiel od Otca z Jeho kráľovstva k nám, aby sme v Ňom, teda v tom kráľovstve, aj my raz žili. Tak sme sa s Ním stotožnili. Tak sme vošli do Jeho odpočinku, do Jeho pokoja.

Pokoj vám!

Vtedy sme počuli jediné slovo:

„Milovaní!“

Celé zhromaždenie Putujúcej cirkvi ho počulo a navždy si tak privlastnilo Kristovu osobnú lásku. „Milovaní!“ To slovo slov odvtedy z našich sŕdc nezmizlo, nezhaslo v nich, nestratilo sa, a hoci prichádzali časy, ktoré ho chceli navždy uhasiť, žiara Kristovho sľubu „milujem vás večnou láskou“ sa nikdy už pre nikoho z nás nestala vágnou, či iba slovom z kresťanských učebníc.

Bol to závan Ducha.

Bol to Boží šepot, ktorý však znie silnejšie, než akékoľvek výkriky telesných ľudí o nádeji večného života.

„Milovaní!“ – to je náš pokoj.

To je náš odpočinok v Bohu.

„Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval život.“ (Jeremiáš 31,3). Tak dlho! Áno, roky sme blúdili. Roky a roky sme Bohu vzdorovali. Pri slove „Milovaní!“ sme však padli ku Kristovým nohám a vraveli sme: Ďakujeme, Pane, za Tvoju milosť a lásku! A rozbíjali sme pred Ním svoje alabastrové nádoby. Potom sme počuli niečo, čo nás zarazilo.„Ešte ťa vystaviam a budeš vystavaná, panna Izrael. Ešte sa prizdobíš svojimi bubnami a vyjdeš v kole tých, čo sa veselia.“
(Jeremiáš 31,4). Dialo sa to! Naše múry pevneli. Zrážky so svetom nás už tak neboleli a nevrhali nás do melanchólie „za starými časmi“, za Egyptom. Naopak, povzbudzovali nás k novým krokom nádeje. Čo na tom, že krajina v okolí našich životov bola často ďalej iba prízračná? Čo na tom, že sme opäť a opäť videli len prázdne prístavy bez ľudských duší, ktoré by si žiadali záchranu? Čo na tom, že sme neraz hovorili len na pustých miestach, aj keď sviatočne naladených tvárí bolo v kostoloch mnoho?

Pán videl svojich.

Pán videl svojho Zachea a Pán videl svojho poslucháča, ktorý sa nechcel vzdialiť od slov apoštola Petra: „...veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale neporušiteľného semena.“ (1.Petrov 1,23). To bola nádej! To bol život! Iná ako všetky dovtedajšie nádeje, iný, než všetky dovtedajšie jeho variácie a zakotvenia do neistých budúcich ľudských plánov a predsavzatí. Uskutočnilo sa aj „prizdobenie bubnami“, pretože do zhromaždenia, ktoré si z nás zvolával a formoval sám Pán, priviedol aj ženy, ktoré mali ústa pripravené Božím Duchom na svedectvá skôr, než si to mohli samé uvedomiť a v plnosti pochopiť. Už nie odstrčené ženy, nie druhoradá služba slabšieho pohlavia, nie niekto, kto v ľude Božom nemá svoje Bohom pripravené a zasľúbené miesto, ale naopak. S akou veľkou radosťou sme prijali žalmistove slová, ktorá Pán vložil do nášho sprievodu: „Speváci tiahli vopred, hudci za nimi, uprostred bubnujúcich mladých žien.“ (Žalm 68,26).

Pán si nás zvolal!

Sme Jeho ľud!

Putujúca cirkev Ježiša Krista.