Základná kázeň
Domov Misijné kázne Naša tradícia
Naša tradícia PDF Tlačiť E-mail
Napísal Miroslav Halás   
Apríl 03, 2008

 

My, živý ľud Kristov, vyznávame, že pokiaľ ide o tradíciu, máme jediného praotca!

Abraháma.

Abraháma, toho praotca, ktorý nám nechal hlavný odkaz: Plňte Božie zasľúbenia. Nenechal nám systém. Metódu. Nenechal nám náboženský strom rôznych postupov ako dôjsť do zasľúbenej krajiny. Začali sme preto od začiatku, tak ako Abrahám. Od Slova. Od Krista. Bol to pre nás objav! Nepostavili sme sa proti Kalvínovi, Lutherovi či proti pápežom. Postavili sme sa „iba“ pred Slovo ako Mojžiš na Sinaji, a potom sme šli. Napodiv, vtedy v nás zahorelo Slovo zvnútra: Kázeň na hore.

„Čo teda povedať? Že nachodíme Abraháma ako svojho praotca podľa tela? Lebo ak Abrahám zo skutkov došiel ospravedlnenia, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Veď čo hovorí Písmo? Uveril Abrahám a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“ (List Rimanom 4,1-3).

Náboženské hodiny v cirkvi i v školách sú zvetralé. Ako využité ťažiska drahokamov. Všetci musíme začať od začiatku. Radikálne a jednoznačne od Krista, ktorého potrebujeme najprv aktuálne stretnúť, pretože už priveľmi si vytvárame my sami Ježiša Krista ako model.

„Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podĺžnosti.“ (List Rimanom 4,4).

Abrahám bol vyvedený z mesta Ur Chaldejským, aby putoval do zasľúbenej krajiny, ale my sme si v modelovej zasľúbenej krajine vytvorili svoje vlastné mesto Ur s náterom Jeruzalema. Môžeme to povedať aj inak: Vytvárame si virtuálnu realitu Krížovej cesty. Všetko máme zmapované, preskúmané, zvládnuté, dokonca aj Božie Slovo. Pripravujeme kvízy, biblické olympiády, sledujeme v médiách náboženské okienka, relácie, oddelené špeciálne pre kresťanov a pre cirkev, kde sa nám predkladá v prvom rade spravodajská reportáž o minulom či súčasnom pohybe jej historického tela, nie však pohyb svedkov Ježiša Krista v aktuálnych momentoch dejín spásy na základe prítomných zasľúbení.

„Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“ (List Rimanom 4,5).

Abrahám bol k Bohu neosobne zavolaný, alebo Boh osobne zavolal Abraháma? Abraháma Boh najprv preskúšal zo systému, do ktorého mal vzápätí vstúpiť, a či ho Boh povolal do pohybu za svojím prítomným, živým Slovom?

„Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ (1 Mojžišova 12,1).

To nebola výzva na postoj proti vlastnej krajine, to nebola výzva na postoj proti svojmu príbuzenstvu ani proti domu svojho otca. To bola výzva na pohyb do novej etapy dejín spásy. Staré opúšťame, aby sme nové dosiahli. A v tom novom, napodiv, nachádzame obnovený a znovu- zrodený život všetkého, čo bolo včera ešte vo svojom umŕtvenom status quo odsúdené iba na zánik. Tak sme „vyšli z mŕtvej polohy denominačnej cirkvi“, nie z denominačnej cirkvi. Tak sme opustili zbožštelý systém otcov viery, nie ich odkaz, ktorý zostal v dejinách spásy živý pre nás tam, kde bol a zostal spojený s Božím zasľúbením. Tak sme sa museli vzdať všetkých vopred naučených spôsobov ako priviesť Židov či pohanov ku Kristu, a prijať jediný: čakať opäť ako kedysi Abrahám na osobné Božie povolanie do tej etapy dejín spásy, ktorú otvorí vo svojom prítomnom Slove-zasľúbení Ježiš Kristus práve nám. Keď sme toto počuli, nepočuli sme to ako obrezaní z hľadiska systému vierouky, nepočuli sme to ako obrezaní formálne, zákonícky, ale počuli sme to vo viere v Božie platné zasľúbenie, dané práve v tejto chvíli nám. Až v osobnom prijatí Božieho zasľúbenia sme nadobudli istotu spásy, ktorá nám otvorila pohyb vo viere.

Až v tejto dôvere v Božiu milosť a lásku sme pochopili: Neprávosti sú nám odpustené a hriechy nielen prikryté (Dávid hovoril starozákonným jazykom), ale úplne v Kristovej krvi na kríži, vyliatej za nás, zmazané pre nový, jedinečný cieľ: ísť za Ježišom Kristom, a to za Kristom vzkrieseným. Až v povolaní Božom, ktoré sme v Slove živého Krista prijali, sme vedeli: „Pán nám nepočíta hriech.“ Žiaden hriech! Nič z obžaloby zlého na nás nevidí. Sme Jeho. Sme prijatí do Božej svätosti v Kristu , sme navždy Jeho „Milovaní“. To bola a je naša nová, neoddiskutovateľná identita, pretože Slovo Božie sme neprijímali v rámci modelovej diskusie, ale vierou v Jeho prítomnú a súčasne večnú platnosť.

„Ako aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh bez skutkov počíta spravodlivosť: Blahoslavení, ktorým neprávosti boli odpustené a ich hriechy prikryté. Blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriech.“ (List Rimanom 4,6-8).

Dávid bol mužom pohybu, akcie, duchovného boja. Keby nemal istotu v platnosť každého Božieho zasľúbenia, ktoré počul, nikdy by nad nijakým Božím nepriateľom nemohol zvíťaziť. Proti obrovi Goliášovi však pokojne vyznal: „Ty prichádzaš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha šíkov izraelských, ktorého ty si potupoval.“ (1.Samuelova 17,45).

Ty ideš proti mne a proti môjmu Bohu s celým systémom vojenskej a náboženskej moci Filištíncov, v jej zbroji, ja som však zo seba zbroj Saulovu, zbroj systému, ktorým by mohol vládnuť človek, vyzliekol. Idem do boja iba v mene Božom, iba preto, lebo „som živým Bohom poslaný“. Som napriek vlastnej ľudskej nehotovosti v plnej Božej zbroji – preto som najsilnejší. S Bohom preskočím aj múr! S Bohom!

Veď ak by Boh „nebol s nami“, ak by sme nešli týmto slzavým údolím neverného sveta práve s menom „Immanuel!“ na perách, ako by sme mohli urobiť čo len jeden-jediný krok viery na území, ktoré sa rozhodli opanovať Goliáš či Amálek, hlavní nepriatelia Boží?

My sme sa však týmto slzavým údolím tieňa smrti rozhodli kráčať iba na základe Kristových zasľúbení, preto sa nám naša viera počíta za spravodlivosť.

Všetci sme pritom pokrstení do mena Ježiša Krista, do Jeho spasiteľnej a posväcujúcej vôle. Znak takého krstu chápeme ako „pečať spravodlivosti viery“, ktorú sme dostali a mali nie vo formálnom znamení krstu a v znameniach vonkajšieho obradníctva, ale len vo viazaní na živého Krista a na Jeho prítomné Slovo v pôsobení Ducha Svätého. „A znak obriezky dostal (Abrám) ako pečať spravodlivosti viery, ktorú mal ako neobrezaný, aby bol otcom všetkých, ktorí veria ako neobrezaní, aby sa im počítala spravodlivosť, a aby bol otcom obrezaných, nie však tých, čo sú len obrezaní, ale aj čo kráčajú v šľapajách viery nášho otca Abraháma, ktorú mal ako neobrezaný.“ (List Rimanom 4,11-12).

Tak v mene Ježiša Krista, v šľapajách viery, kráčame aj my!

 

Návštev

Knihy

  • Miroslav Halás - Útek z mesta
  • Miroslav Halás - Architekt
  • Miroslav Halás - Rozhovory v bráne
  • Miroslav Halás - Krajina vzdialených čajok
  • Miroslav Halás - Tichý hlas