(Tretia misijná kázeň)

Dnes sa obraciam ku kresťanským rodinám. K tým, ktoré žijú v núdzi, i k tým, ktoré majú hojnosť všetkého. Najmä tí prví sa často pýtajú: Prečo sa to s nami deje práve tak, že sme na okraji spoločnosti a nič nemáme? Prečo musíme denne myslieť v úzkosti na zajtrajší deň a báť sa? Kým iné rodiny zasa majú nadbytok a vymýšľajú iba to, ako by si svoj luxus ešte viac zveľadili a ako by si svoj zajtrajší deň ešte viac poistili tým dňom, ktorý príde po ňom. Druhý deň si poisťujú istotou tretieho, tretí deň poistením štvrtého, a tak chcú mať napokon, s Pánom ale v podstate bez Pána, poistený celý život. I spasenie je potom už len vecou ich výkonu a výkonnosti. Ich chodenia do kostola, na cirkevné schôdze, ich sponzorstvom, ktorým držia život cirkevnej inštitúcie nad hladinou. Nie tak tí prví. Sú ustavične odkázaní na denný krajec chleba, sú bezmocní pred tým, čo sa stane zajtra, sú – závislí, ale: na Bohu, alebo hľadajú svoju pomoc napokon tiež u človeka, či v náhodných okamihoch šťastia? V rôznych lósoch, kupónoch, či v súťažiach o milióny, ktorými svet tak ľahko opanováva duše slabých a neistých?

Čo je teda prvoradé, a to pre tých prvých i druhých? Čo je prvoradé pre moju a tvoju rodinu, kresťan? Pán Ježiš povedal, aby sme sa do kráľovstva Božieho usilovali vchádzať tesnou bránou. Čo to znamená? Znamená to zbavovať sa všetkých príťaží, ktoré nám bránia vo výhľade na Jeho svätú tvár a na Jeho tiché, čisté Slovo. Znamená to zbaviť sa najprv svojho Ja, ktoré je najrozpínavejšie a zaberá v našom živote takmer všetok jeho priestor, ba prekračuje dokonca i medze cudzích hraníc. Áno, človek, zameraný na seba, neváha okrádať iných, aby sa mal sám lepšie. Neváha okrádať jednotlivcov, potom celé skupiny ľudí, a napokon i cirkev a štát. Z rozpínavého ja sa potom v našom živote zahniezďujú veci a ľudské ambície, a je jedno, ktorá z týchto dvoch mohutností v ňom tvorí prevahu. Veci nám nedovoľujú vchádzať k iným ľuďom nezištne a bez pyšného porovnávania sa s ich úrovňou existencie, ambície nám zasa nedovoľujú dopriať iným ľuďom vždy prvé miesto v rade. Márne sa klameme niečím iným, je to v tomto prípade tak: my chceme byť prví, my chceme byť najlepší, my aspoň o trochu bohatší ako ten najchudobnejší človek na tejto zemi.. Alebo aspoň: Lepší ako tí, s ktorými sa porovnávame, schopnejší ako tí, s ktorými sa porovnávame, majetnejší ako tí, s ktorými sa porovnávame To je trh, to je súťaživosť o prvé miesto, to je dravosť, bez ktorej v tejto dobe nikto, kto chce byť vo svete lepší, ako sú tí, s ktorými sa porovnáva, nemôže uspieť.

Na čo nás však Pán Ježiš v tomto okamihu v tento čas Jeho Slova, ktoré práve zaznelo, upozorňuje? „Usilujte sa vchádzať tesnou bránou, lebo hovorím vám, mnohí sa budú snažiť vojsť, ale nebudú môcť.“ (Lukáš 13,24). Nie je to zvláštne? Ak sa mnohí budú snažiť vojsť do kráľovstva Božieho – ako to, že ich Pán neprijme? Že ich nebude poznať? Že ich odmietne? Ako to, že hospodár domu pred takýmito zatvorí dvere a nebude viac dbať na ich výkriky: Pane, Pane?!

Nebude na ne dbať preto, lebo do kráľovstva Božieho nemožno vstúpiť na základe vlastných talentov, iba na základe darovaných. Tam nemožno vstúpiť na základe svojich najlepších schopností, iba na základe úplného odovzdania sa Kristu. A teda na základe úplného vyprázdnenia svojej pyšnej duše a vzápätí na základe úplného naplnenia nášho srdca Kristovou milosťou. Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské! Blahoslavení sú tí, ktorí vo svojom duchu bez Božieho Ducha nič nemajú. Ktorí nemôžu povedať: Čestne sme v rámci svojich možností pracovali, Pane daj nám preto svoje kráľovstvo! Tak to nejde. Kresťan nemá pracovať čestne na základe svojich možností, ale poslušne na základe autority Božej v Jeho nadpozemskej moci. My nebojujeme proti krvi a telu svojou krvou a svojím telom, ale v moci Ducha proti nadpozemským mocnostiam tmy, proti zlým duchom v povetrí. Kto by proti tejto strašnej sile a nadpozemskej inteligencii nepriateľa-satana mohol obstáť len vo svojej ľudskej úspešnosti, vlastnej morálke a prosperite? Kto sa smie domnievať, že rozmermi kráľovstiev sveta možno merať kráľovstvo Božie? Kto si trúfa uvažovať tak, že ľudskými prostriedkami možno vojsť do neba a vlastnou spravodlivosťou sa možno zapáčiť Bohu?

Vchádzať tesnou bránou, to znamená poznať Ježiša ako Pána a hľadieť úplne závislo iba na Neho, a nie poznať seba a na základe vlastných svätých meradiel svoju osobnú čestnosť a ľudskú spravodlivosť. Božia spravodlivosť je úplne iná ako naša a Božie myšlienky sú celkom iné, než tie, ktoré sa páčia nám.

Poznáš Ježiša Krista? Poznáš Ho osobne a chceš Ho denne poznávať stále viac a viac? To znamená: Dávaš stále viac a viac zo seba iným? Stále viac a viac si ctíš iných a odsúvaš seba? To znamená: Bolia ťa stále viac a viac bolesti iných, než tvoje vlastné? Ale ako to dosiahnuť? Je to vôbec v ľudských silách? Dá sa to? Dá, ale len v Ježišovi Kristovi, ktorý si prvý zamiloval nás. Iba v Ňom možno takto žiť a chodiť, iba v Ňom sa možno takto odovzdávať a trpieť pre iných. Iba v Ňom! Kto sa o to pokúšal s tými najlepšími úmyslami sám v sebe a zo seba, kruto stroskotal. Iba v Ňom!

Len v Kristu je totiž pravé bytie, pravý život, nefalšovaná láska a skutočný súcit s biednymi. Vošiel si už do Krista? Rozhodol si sa pre Neho, tesnú bránu života, všetko stratiť? Stratil si už pre Neho neodvolateľne celý svoj život? Ak áno, potom si tou tesnou bránou prešiel a v Ňom si získal všetko: nebeské kráľovstvo, pravý vzťah s Otcom, smelý prístup k Jeho trónu milosti i možnosť denne v pokoji volať: Abba, Otče!

Kto pozná osobne prechod tesnou bránou do Kristovho života, kto sa kvôli Pánovi zriekol svojho bohatstva v prospech Neho, svojich ambícií v prospech Neho, svojho dňa, času, svojej existencie v prospech Neho, kto uznal, že je pred Bohom nahý, aj keby mal tisíce oblekov a šiat vo svojich šatníkoch, ten je oblečený do Božej spravodlivosti v Kristu. A ten má potom v Ježišovi všetko, čo pre svoj terajší život potrebuje, a v budúcom bude bohato odmenený.

Mnohí v tej chvíli možno povedia: Čakať na odmenu v budúcom živote, to je predsa len ďaleko! Nemohli by sme z neho niečo užívať medzi sebou už dnes? Ale áno – deje sa to už dnes, lenže toto dnešné bohaté stolovanie, plné vzťahov, vidia len tí, čo sú Kristu. Iba tí, ktorí patria Ježišovi Kristovi, totiž stolujú kráľovským stolovaním už dnes. Medzi nimi je ich Hlava. Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich, a práve On, ktorý sedí už teraz na pravici svojho Otca v nebesiach v oslávenom tele človeka, rozdeľuje svojim verným a milujúcim chlieb života a podáva im víno odpustenia, milosti a vernosti ako svoju krv, ktorá sa za nás vyliala z Jeho kríža. Také stolovanie nepozná každý, také stolovanie nepoznajú ani mnohí kresťania, také stolovanie si nemôže svet nikdy pripraviť zo svojich pokrmov, pretože stolovanie sveta sa spája iba s jeho telom a telesnosťou, iba s jeho krvou a jeho ohraničenou čestnosťou, ktorá je len zdanlivo čistá a leskne sa len na povrchu.

V tej chvíli možno mnohí, ktorí ešte Pána nepoznajú, povedia: Aj my chceme takto stolovať! Nie vo svojom dome, ale v chráme Ducha svätého, nie vo svojej krvi chceme byť mocní, ale v Kristovej krvi už teraz prenesení do večnosti. Čo k tomu potrebujeme? Ako to môžeme dosiahnuť? A mnohí sa preto začnú skutočne trápiť, lebo nech sa budú akokoľvek usilovať vojsť sami zo seba do kráľovstva Božieho, Pána týmto úsilím nespoznajú. Ako sa to teda môže stať? Ako môžu byť tí zúfalo hľadajúci Ježiša vlastnými silami napokon predsa len prijatí do Jeho odpúšťajúcej lásky? Dobrým príkladom je tu poznanie a viera stotníka z Matúša 8.kapitoly, kde Pánu Ježišovi vraví: „Povedz len slovo a ozdravie môj sluha.“ Len Slovo! Ale musí to byť Božie Slovo, nie naše. Len Slovo! Ale musí to byť Slovo Kristovo, v ktorom je moc Ducha, a nie naše. Len Slovo! Ale musíme sa na to Slovo vrhnúť celou svojou bytosťou, musíme pred Ním v dôvere pokľaknúť a povedať: Toto Slovo je Pravda, ktorá porazila na kríži v tele moc zvodu, falošnosti a ľudskej pýchy. Len Slovo! Ale je to Slovo, ktoré porazilo všetok hriech sveta a kto do toho Slova vojde, nájde domov a odpočinok pre svoju dušu. Počul si už pre seba také Kristovo Slovo a dokonale si mu uveril? Prijal si ho? Stalo sa ti všetkým? Očakával si na Pána a modlil si sa, aby také Slovo v moci Ducha k tebe prišlo a všetko zlo v tebe porazilo a zlomilo? Modlil si sa už, aby si ťa Pán pre seba zlomil? Chceš byť Jeho – otrokom? Sluhom? Služobníkom Božím? A to bezvýhradne? Chceš byť Bohu denne úplne poslušný?

Ak áno, prichádza k tebe práve to Slovo, prichádza posol Boží, kresťan, prichádza k tebe učeník, poverený Pánom, ba prichádza k tebe v skutočnosti sám Pán a vraví: Stačí málo. Vlastne jediné. Stačí horčičné zrnko tvojej túžby, ak sa pritom ničím ostatným, čo dosiaľ bolo v strede tvojho života, už nezaoberáš ako rozhodujúcim Stačí. horčičné zrnko tvojej túžby, ale tá musí byť rýdza! Aj to horčičné zrnko však ešte musí umrieť v pôde Božieho Slova, a musí v ňom byť ďalej úplne pre Pána premenené a musí práve z Božieho Slova vzápätí vo vlahe Ducha svätého pre Pána do Jeho charakteru a do Jeho spôsobu bytia rásť. Stačí málo! Stačí, ak uveríš, že v Božom Slove je táto možnosť pre teba už teraz realitou, a že je v ňom už dnes celý tvoj život a celá tvoja prítomnosť i večnosť. Ak uveríš, že Božie Slovo stačí na to, aby si odteraz práve v ňom vždy všetkým v Pravde nasýtil. Veríš, že ak budeš denne hľadať celým srdcom najprv kráľovstvo Božie, ostatné ti bude vždy pridané? Stačí málo, vlastne jediné: Sadni si už v tejto chvíli k Ježišovým nohám, kresťan, a počúvaj, čo Ti vraví Pán. To je jediný dobrý podiel života, to je jediná brána do Božieho kráľovstva.

Keď sa na to odhodláš, stane sa s tebou div: staneš sa Dávidom svojho rodu, svojej rodiny. V tej chvíli začne v Tebe žiť Kristus. A v tej chvíli bude môcť byť prebudovaná mocou Ducha svätého aj celá tvoja rodina, za ktorú sa celkom určite ako pravý Boží služobník začneš modliť, aby sa z nej stal duchovný dom a aby bola už celá kráľovským kňazstvom.

Dávid veľmi túžil postaviť Hospodinu chrám. Obetoval na to všetko. Všetky svoje sily, svoj um, celé svoje srdce. „Viem však,“ vravel v modlitbe, „Bože môj, že skúmaš srdce a obľubuješ si úprimnosť. Ja som z úprimného srdca ochotne obetoval všetko toto, ba s radosťou som teraz videl, že i Tvoj ľud, tu prítomný, ochotne obetoval. „ (1.Kronická 29,17). Čo obetoval Dávid? Celý svoj život vložil do služby Bohu a v jeho závere veľmi túžil vidieť hmatateľný výsledok: chrám Božej slávy, v ktorom by ľud oslavoval Božie meno.

Tak je to aj s nami, dnešnými poslami Božími. Túžime, aby najprv naše kresťanské rodiny žili život v Duchu Božom. Aby boli pohnutí Jeho mocou a vykročili smerom k Božiemu srdcu. Len ono nás môže k sebe v Duchu svätom pritiahnuť do neutíchajúceho ohňa lásky. Tam, kde sa začne práca Ducha Božia, uhasína červ smrti a pekla, a tam sa končia i pálivé starosti o zajtrajšok. Tam sa už nebojíme o svoje živobytie, o to, čo budeme zajtra jesť a piť. Tam, kde sa z formálnej kresťanskej rodiny stane pri jednom stole v dome Boží ľud, ktorý rád velebí svojho Pána, niet už nijakej kŕčovitej neistoty a chorobného smútku.

Obetovať Bohu všetko! Ako rád to Dávid urobil! Rád, pretože vedel: „Tvoja je, Hospodine, veľkosť, moc, dôstojnosť, sláva i velebnosť, veď Tvoje je všetko na nebi i na zemi. Tvoje je kráľovstvo, Hospodine. Ty si ten, ktorý sa ako hlava vypína nad všetkým. Bohatstvo a česť sú od teba, Ty panuješ nad všetkým. Vo svojej ruke máš silu a moc, v Tvojej ruke je, či učiníš niekoho veľkým a mocným. Tak teda, Bože náš, ďakujeme Ti a chválime Tvoje slávne meno. Veď ani ja ani môj ľud by sme neboli schopní priniesť toľké milodary. Veď od Teba je všetko, takže z Tvojej ruky sme Ti dali.“

Dať všetko! Aby sa to mohlo v rodinách diať a aby naše rodiny mohli žiť pokojný život z Božej neotrasiteľnej milosti a nebáli sa o zajtrajší deň, musí sa v každej kresťanskej rodine objaviť ten, koho možno nazvať jej kňazom. Sluhom. Služobníkom Božím. Služobník Boží, slúžiaci len v kostole, pre cirkev nestačí. Rodiny bez svojho domáceho služobníka-kňaza, ktorý by sa denne modlil za svojich najbližších v dome, budú podvýživené a napokon budú duchovne hynúť.

Prečo však dnes v rodinách niet bohoslužieb? Prečo chýba denné čítanie Písma v ich kruhu? Prečo sa toho nikto s pokorou a radostným srdcom neujíma? Chýbajú kňazi rodín! Chýba ich rozhodnutie umrieť sebe a žiť pre Krista. Áno, žiť výhradne Jemu!

Dajme sa poučiť Dávidom a pohliadnime na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, koľko toho pre svoj ľud pretrpel. Dávid bol neohrozeným, ale pokorným bojovníkom za to, čo je Božie, Ježiš Kristus prišiel od Otca k nám, ľuďom, a zbavil sa všetkých svojich nebeských privilégií i hodností. Aj my máme takto medzi sebou žiť. Máme rovnako zmýšľať, máme žiť ako jedna duša v jednom Duchu. Kde inde by sa to malo a má začať, ak nie v kresťanských rodinách? Otcovia, proste Pána, aby ste sa mohli stať kňazmi svojich domov a rodín, otcovia, proste Ducha Božieho, aby vás postavil do pozície mužov viery – otcovia, pozdvihnite svoje ruky a začnite vzývať vo svojich domoch Ježiša Krista, začnite velebiť Jeho sväté meno! Pretože kto by si chcel zachrániť život, stratí ho. Kto by však stratil svoj život pre Krista – nájde ho...

„A keď ste už zobliekli všetku zlosť, všetku falošnosť, pokrytectvo, závisť a všetko ohováranie, ako práve narodené nemluvniatka túžte po duchovnom čistom mlieku, aby ste ním rástli na spasenie, keďže ste už okúsili, že Pán je dobrý. Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (1.Petra 2,1-5).

Len tak nebudeme žiť už vo svojich rodinách v strese, v zlosti, v hneve a v obavách o zajtrajší deň, práve naopak, z našich rodín sa stanú duchovné domy, postavené zo živých kameňov, z mužov, žien a detí, ktorú budú môcť v pokoji žiť i umierať - pre Krista.

„Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, život náš, vtedy aj vy zjavíte sa s Ním v sláve. Mŕtvite teda zemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadosť a lakomstvo, ktoré je modloslužba. Pre tieto veci prichádza hnev Boží. V nich ste voľakedy aj vy chodili, keď ste žili v nich, ale teraz aj vy odložte všetko: hnev, vášnivosť, zlosť, rúhanie sa i ošklivé reči zo svojich úst. Neluhajte si vzájomne, keď ste už vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli nového, ktorý sa obnovuje ku pravému poznaniu podľa obrazu svojho Stvoriteľa. Tu už nie je ani Grék, ani Žid, ani obrezaný, ani neobrezaný, ani barbar, ani Skýt, ani otrok, ani slobodný, ale všetko a vo všetkých je Kristus. Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu: ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je spojivom dokonalosti. Pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo: a buďte za to vďační.“ (Kolosenským 3,1-15).

To je odkaz z Písma: pre kresťanské rodiny, pre Kristovu cirkev, pre celý Boží ľud...