(1)

Sme si cudzí, pretože nechceme, aby sa vzdialenosť medzi nami a naším blížnym skrátila. Takýto život je však nebezpečný. Vyhnime sa mu.

„Pre Teba sme mŕtvení celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.“ (Rimanom 8,36). Iba tak sa môže vzdialenosť medzi ľuďmi skrátiť...ak sa nájdu jednotlivci, ktorí vyjdú iným ľuďom v ústrety s rizikom, že pritom utrpia stratu na svojej duši, že pritom bude pošliapaná ich osobnosť, ba niekedy bude dokonca celkom negovaná. „Ale v tom všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval. Lebo som presvedčený, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani vysokosť ani hlbokosť ani nijaké iné stvorenstvá nebudú nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi.“ (Rimanom 8,37-39).

To je zásadné. Ak voláme do každej situácie nášho života Ježiša Krista, aby sa v nej oslávil, On príde a oslávi sa tam podľa svojej vôle – nie ako Riman či ako farizejský Žid, nie ako formálny kresťan či ako svojvoľný charizmatik a nadšenec pre Božie veci, ale iba podľa vôle svojho Otca, ktorý je v nebesiach. Ježiš sa totiž môže v našej situácii osláviť buď smrťou alebo životom... a nie tým, čo je podľa našich úsudkov a predstáv podstatou našej cti a slávy. Ježiš nepremýšľa pozemsky, ale nebesky, a potom, On nikdy nehľadá svoje veci, ale vždy iba to, čo je Otcovo, čo je Božie. Hľadáme my vždy to, čo je Kristovo? Iba v takom prípade sme totiž kristovci. Reči o tom, že Pán chce, aby sme sa „mali dobre“, sú úplne pomýlené, ak si niekto pod slovom „dobre“ predstavuje pozemské hodnoty a kritéria „dobrého“... Čo je totiž podľa Boha dobré? Čo je múdre a rozumné? Konať svoje spasenie s bázňou a veseliť sa iba v trasení, nie v divokej rozpustilosti...

Ak teda naozaj chceme skracovať vzdialenosti medzi všetkými ľuďmi, ku ktorým sme posielaní, potom si môžeme byť istí, že práve pre nás, takýchto vyslancov a takto povolaných Božích služobníkov, platí text v Liste Rimanom: „A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej, všetky veci slúžia na dobro. Lebo ktorých Boh vopred poznal, tých aj predurčil na podobu obrazu svojho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A ktorých predurčil, tých aj povolal; a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.“ (Rimanom 8,28-30).

(2)

Keď medzi dvoma ľuďmi vzniká vzťah, je to vždy zraňujúce.

Dobytie južného Kanaánu, dobytie severného Kanaánu, zoznam porazených kráľov a rozdelenie krajiny... Toto je pred nami. Dobytie! Je to nemilé, zdanlivo nesúvzťažné slovo, pokiaľ ide o kresťanský slovník. A predsa musíme brať vážne texty o boji viery, o ťažkých a pravdivých duchovných zápasoch, ktoré musia byť vedené nad ostrie meča. Náš meč totiž nie je telesný, ale duchovný, a ten rozdeľuje naše vnútorné záležitosti totálnym spôsobom. Do Božieho kráľovstva, do Božej krajiny sa nesmie dostať nič nečisté – a pod tým myslíme najmä „nečisté, dvojtvárne myšlienky“, na ktoré je každý človek najväčším expertom. Preto práve tam, kde sme veľkí experti, začína Božie Slovo pre nás s touto výzvou: Hovorte pravdu každý so svojím blížnym! Hnevajte sa, ale nehrešte! Hnevajte sa...rozsudzujte duchov, rozsudzujte medzi svätým a nesvätým, pretože v Kristovej ruke je už teraz vejačka: teraz, počas krstu Duchom svätým a ohňom.

Áno, vejačka! Áno, v Kristovej ruke, nie v ruke Rimanov, Grékov či súčasných psychológov, politikov, ekonómov či umelcov. Krajina, v ktorej sa má uplatňovať Božie kráľovstvo, je krajinou v čase, „je prebývaním v čase“ – toto je náš priestor, a to duchovný! Opakujem: Je ním prebývanie v čase – v zastavenom čase! Naše hodiny sú hodiny, ktoré máme moc v Božom mene zastaviť a tak dať každému príležitosť, aby sa vyhol spojenectvu s týmto svetom, ktorý upadá do záhuby. Aby sa dobre okolo seba rozhliadol a dobre rozsudzoval, v čom a ako žije. Pretože porážka pozemských kráľov a ich všetkých nohsledov je už veľmi blízko. Pán nám otvára pred naším zrakom v knihe Józuovej „Zoznam porazených kráľov“ – a nie je ich málo. Dáva nám tým zvrchovane najavo, kto je vládcom neba a zeme, a súčasne nám dovoľuje denne si s radosťou opakovať naše vyznanie veľkosti Jeho svätého mena: Keď Boh s nami, kto v našej službe, konanej podľa Božej vôle, v Kristovom charaktere, sa môže proti nám postaviť? Tu sa pred nami otvára podiel celej krajiny, celého sveta v jeho čase – a to osobne pre každého z nás, ktorí veríme tak, ako v nás „pôsobí moc Jeho sily, Jeho Ducha!“

(3)

Mnohí ľudia zažili zraňujúci vzťah a denne ich to trápi. Žijú v traumách. Snažia sa to zakryť kozmeticky, povrchne. Ale riešenie je niečom inom: V „zastavení sa v čase“. Kto však „zastavenie sa v čase“ nehľadá, je zaskočený zastaveným časom svojho osobného života. Smrť, vražda, nevera.... Keby sme sa nechali Pánom zastaviť v čase včas, príhodne, nikdy by k takým tragédiám nemuselo dôjsť.

Nebuďme ako vojenské kone, ktoré sa nedajú v behu zastaviť. Nedúfajme v telo, nehrajme sa na pozemských gladiátorov, pretože Hospodin „nemá záľubu v sile koňa, ani sa nekochá v lýtkach muža.“ (Žalm 147,10). Zaujímavé, ako práve týmto dnes svet žije! Všade sú opäť samé arény, kolbištia, samé strety v ľudskom dôvtipe, v kvalite spevu, básnenia, poskakovania, tancovania, v rôznych akrobaciách, ba dokonca aj v absurdných výkonoch, ktoré sa tlačia do svetoznámej knihy rekordov v prejavoch pobláznenej ľudskej mysle a vo výstrelkoch pýchou nafúknutého ľudského ega a tela.

Nie: v tom, do čoho už svet totálne extaticky upadol, Hospodin nemá záľubu, práve naopak... „Hospodin záľubu má v tých, čo sa Ho boja, čo dôverujú v Jeho milosť.“ (Ž 147,11). Kto by však takýchto ľudí hľadal? A do akej knihy by bolo možné zapísať ich kvality, hodnoty? Ich mravnosť, morálku, česť, ale nad to: Ich pokoru pred Božou tvárou? Kto by dnes hľadal tváre, ktoré chcú svietiť ako jasné hviezdy na nebi výhradne v svetle Božej tváre, a nijako inak?

To je naša úloha, to je naša služba, to je naša svätá povinnosť. Otvorená kniha života čaká na ich mená.

Práve týchto ľudí čakajú dokonca otvorené brány nového Jeruzalema! „Jeruzalem, zvelebuj Hospodina; Sion, chváľ svojho Boha! Lebo On upevňuje závory tvojich brán a požehnáva tvojich synov v tebe; On dáva pokoj tvojim hraniciam, sýti ťa najlepšou pšenicou. Posiela na zem svoju reč a Jeho slovo rýchlo beží.“ (Žalm 147,12-15). A Jeho slovo rýchlo beží aj v zastavenom čase, ba najmä a výhradne v ňom! A tak, kto prijíma Božie Slovo, prechádza do novej kvality bytia, kde je pre neho už aj na tejto zemi pripravená „len tá najlepšia pšenica“, iba ten prvoradý pokrm pre ducha, dušu i telo...

Kto by v takej situácii v plnej radosti nezopakoval so svojím Spasiteľom Ježišom Kristom Jeho slová Bohu Otcovi, ktoré vyslovil ako základné a záväzné pri svojom príchode na tento svet? „Obete ani dary si nechcel, ale dal si mi telo: v zápalných obetiach a v obetiach za hriech nemal si zaľúbenia. Vtedy som povedal: Ajhľa, idem – veď v Knihe je napísané o mne – aby som plnil, Bože, Tvoju vôľu.“ (Židom 10,5-7).

Môže byť pre nás, Kristových svedkov a služobníkov, dôležitejšia iná úloha?

(4)

My nemáme radi, ak sa nás reč iného človeka hlboko dotkne. Nebuďme však márnomyseľní... Ak kedykoľvek spozornieme, je to vždy v náš prospech, je to vždy dobrý impulz na naše prebudenie sa zo zvetraných konvencií a zlých návykov.

Naše svedectvo pri ľuďoch, ku ktorým sme poslaní, a to pokiaľ ide o cirkev, musí znieť, paradoxne, podľa Izaiášovho návodu: „Mňa si nevzýval, Jákob, o mňa si sa netrápil, Izrael...“ (Izaiáš 43,22). Mnohých to možno prekvapí. Ako to? Kam teda chodievame v nedeľu, ak nie do kostola? A koho tam vzývame, ak nie Boha? Aké chvály tam spievame, ak nie piesne a žalmy, určené a napísané dobrými Božími svedkami na Božiu česť? Napriek tomu – Božie Slovo sa nemýli, a my nemôžeme, pokiaľ ide o cirkev, začínať svoju službu inými slovami, aj keď tieto sa zdajú nanajvýš príkre a – podľa ľudskej mienky – odsudzujúce... Nie, musíme všetkým oznámiť: Vy ste v skutočnosti aj v kostoloch a na svätých miestach vzývali v prvom rade svoje meno, nie Božie!, a hľadali ste svoju vôľu, nie Božiu!, a trápili ste sa o to, ako si uchovať svoj život a svoje telo, a nie ako ho, od Boha nám dané, odovzdať do služby všetkým!....

Čo sme teda robili, ak nie toto? opýtajú sa niektorí z veľkého zástupu, alebo niektorí z domácej čeliadky. Nuž...zaťažovali ste Pána Ježiša svojimi hriechmi a trápili ste Ho svojimi vinami. On vám však, ak to prijmete a v hĺbke srdca pochopíte, hneď oznamuje to, na čo sme k vám poslaní: „Ja, ja zotieram tvoje priestupky kvôli sebe samému, a na tvoje hriechy nebudem spomínať.“ (Izaiáš 43,25). Nerobí to teda pre naše zásluhy, a pre tie to ani nikdy neurobí, ale práve naopak – iba kvôli sebe samému...

Ide nám však iba o samého Ježiša Krista?

To je otázka, to je meritum veci, to je trstina, ktorá odmeriava práve teraz miery každého z nás - pre nový Jeruzalem.

A tak tým, ktorí to vyznajú úprimne a pravdivo, platia okamžite slová veľkého Kristovho krstu v Duchu svätom: „Teraz však počuj, sluha môj, Jákob, Izrael, ktorého som si vyvolil; takto vraví Tvoj Tvorca, Hospodin, ktorý ťa formoval od života matky a pomáha ti: Neboj sa sluha môj Jákob, Ješurún, ktorého som si vyvolil, lebo vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvoju mlaď. Porastú ako tráva medzi vodami, ako vŕby pri vodných tokoch. Tamten povie: Som Hospodinov, a onen sa nazve menom Jákobovým. Tamten si napíše na ruku: Hospodinov, a dá si čestné meno Izrael.“ (Izaiáš 44,1-5).

To je naša česť od Boha, to je dar nového života a jeho posvätenia v Duchu svätom do totálnej služby Pánovi pánov a Kráľovi kráľov, ktorému patrí celá zem i všetky jej okrsky...

A ak sa predsa len niekto trúfalo opýta: Nie je to priveľmi absurdné a extrémne? Odovzdal vôbec niekto podľa Písma do služby Bohu celé svoje telo, celý svoj život, celú svoju myseľ – celého svojho ducha? Kde, kedy a ako vlastne? A akú česť od Krista za to prijal?

Nemalú...

Bol to, okrem mnohých iných Kristových svedkov, aj Štefan, ktorý “plný Ducha Svätého vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej, i riekol: Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ (Skutky apoštol 7,55-56).

(5)

Iba hlboko dotknutý človek dáva inému k dispozícii svoju tvár. Tu sa začína reč odvahy – buď v dobrom, alebo v zlom. Odkrytá tvár je však vždy lepšia ako taká, ktorá nie je ani studená ani horúca, iba vlažná. Len odkrytá tvár človeka je ochotná podstúpiť konfrontáciu...

Kto hlása priame a jasné Božie Slovo, ten vzbudzuje v okolí vždy závisť, hoci navonok sa to zdá inak. Ľudia závidia ľuďom priamosť, čistotu, odvahu žiť v pravde a v pokoji, ktorý je vydobytý na Kristovom kríži... Navonok sa z takého spôsobu života síce posmievajú, ale toto posmievanie je iba ich falošnou náplasťou na rany, ktoré si sami nijakými činmi sveta nedokážu prekryť a liečiť. Aj Ježiša „vydali veľkňazi Pilátovi zo závisti“ (Marek 15,10). S tým sa budeme odteraz stretávať oveľa častejšie, než dosiaľ, a budú sa s tým stretávať po určitom čase v roku 2009 najmä naši mladí, čerstvo narodení bratia a sestry, ktorí sa napriek všetkým hrozbám, napriek posmechu a poníženiu tiež rozhodnú žiť plný a svätý život v Kristu a pre Krista. Ich vyznanie: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“ vzbudí vlnu odporu a útokov. Našou úlohou bude potom týchto maličkých potešiť jadrným slovom živej pravdy, ktorá bude ostrejšia ako dvojsečný meč. S Kristom sa nikto nikdy nemusí báť... Jediné, čo každý, kto pre Krista chce naozaj žiť, potrebuje, je vhľad do budúcnosti, do perspektívy Božieho kráľovstva, a ten je možný iba cez darované prorocké Slovo potešenia a povzbudenia.

Tu to Slovo je: Na otázku, kto nás vedie a kto je naším veľkňazom, biskupom a duchovným Pánom, odpovedáme: Iba Ten, ktorý je kňazom naveky, Ježiš. On sa nám tak „stal zárukou lepšej zmluvy“ ako je akákoľvek iná zmluva, vypracovaná kýmkoľvek, pretože „On...zastáva kňazský úrad, ktorý neprechádza na iného. Preto aj môže dokonale spasiť tých, čo skrze Neho pristupujú k Bohu, keďže vždy žije, aby sa prihováral za nich.“ (Židom 7,24-25).

„Takého veľkňaza sme aj potrebovali: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, a vyvýšeného nad nebesá, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obeť najprv za svoje a potom za hriechy ľudu. Lebo urobil to raz navždy, keď samého seba obetoval. Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí poddaných slabosti; ale slovo prísahy, ktorá odznela po zákone, ustanovuje Syna, ktorý prešiel do večnej dokonalosti.“ (Židom 7,26-28).

„Z povedaného je hlavné toto: máme takého Veľkňaza, ktorý sa posadil na pravici trónu velebnosti na nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, rozloženého Pánom a nie človekom.“ (Židom 8, 1-2).

Nemáme kostol, nemáme v prvom rade inú svätú miestnosť v zaujímavom architektonickom tvare s mnohými svätými nádobami a rúchami, ktorá by mohla či chcela svojím vzhľadom súperiť s nejakými veľkými stavbami sveta, máme však - ako sme práve citovali z Písma – „stánok, rozložený Pánom a nie človekom.“ A máme tiež „Veľkňaza, ktorý prešiel do večnej dokonalosti a posadil sa na pravici trónu Velebnosti na nebesiach...“

Existuje niečo väčšie, vznešenejšie a velebnejšie?

(6)

Človek sa zo svojho smrteľného spánku prebúdza najmä vtedy, keď sa ho dotkne žeravý hrot nejakej ťažkej situácie. Nerepcime na tie hroty... Zvládneme ich, a to práve v tom zmysle, v akom nám budú darované na život v bdení a v triezvosti.

Všetci, ktorí sme v Putujúcej cirkvi, sme boli vymodlení samotným Pánom, ktorý za nás zomrel na kríži. Prosil za nás Otca, aby naša viera nezahynula, a tak môžeme už teraz vedieť: Toto večne platí! Naša viera nezahynie... V Knihe Prísloví je to napísané v rovine ľudského života takto: „Čo syn môj? Čo syn môjho života? Čo syn môj, sľubmi vymodlený?“ (Príslovia 31,2). Za každého z nás sa ktosi kedysi modlil. Modlili sa za nás naše matky, naši otcovia, alebo naši príbuzní, ku ktorým už do minulosti ich života či do času našich dávnych generácií nedovidíme. Možno sa za nás modlili celkom neznámi ľudia, možno nám Slovo života zvestovali okoloidúci pútnici, ktorých sme si nikdy nevšimli. Ja sám som sa v dare Kristovej milosti raz práve takto modlil v čase ťažkej choroby svojich rodičov za všetkých ľudí na michalovských uliciach, ktorými som v tom čase prechadázal. Šiel som rodičom po lieky, prosil som však vo vanutí Božieho Ducha za každého, koho som práve v tom čase zazrel. Dotknutý ťažkým hrotom choroby mojich najbližších, mal som otvorené oči pre všetkých... Tu však prichádza zvláštny odkaz od Pána – našim deťom, našim synom... Synom Kristovej cirkvi, synom, ktorí Božou milosťou nepohrdli ako Ezav... „Nedávaj svoju silu ženám, ani svoje bedrá tým, čo ničia kráľov. Nesluší sa kráľom, Lemuél, nesluší sa kráľom piť víno, ani panovníkom za nápojom opojným túžiť. Aby nepopíjali a nezabudli na zákon a neprevracali právo všetkých bedárov.“ (Pr 31,3-4).

(7)

Netvorme si však nikdy prázdne ilúzie. Každý človek je, a kým tento pozemský a narušený svet trvá, aj naďalej bude denne zranený. Každý človek nás preto bude denne v určitej miere volať o pomoc. Stále nás niekto vyzve k dobročinnosti! Dajme si však vždy dobrý pozor, aby sme dobročinnosť neuskutočňovali ako svoju službu, ako osobnú či ako cirkevnú aktivitu podľa vlastných predstáv, či dokonca, čo je ešte horšie, podľa návodu volajúcich... Ten správny návod na pravú dobročinnosť je totiž služobníkom Slova vždy daný len v Slove života. Dajme si preto pozor, aby sme práve toto, čo je prvoradé, neobišli. Slovo života!

Okolo nás sa mihne denne množstvo falošných prorokov, ktorí majú v zdanlivom dobrorečení ústa otvorené na množstvo podvodných požehnaní... Denne zazrieme tých, ktorí sa oddali jedinej úlohe: uvádzať do sveta „skazonosné sektárstvo“. – „A keďže budú zapierať aj samého Pána, ktorý si ich vykúpil, uvalia na seba skorú skazu.“ (2 Petrov 2,1). Dajme si preto dobrý pozor, aby sme sa nezaplietali do milých a príjemných rečí s tými, ktorí budú vyznávať a uznávať všetko, počnúc humanizmom a končiac filantropiou, len Pána života nie... Je smutné, že „mnohí“, a to aj mnohí z mnohých cirkevných zborov, „budú nasledovať ich výstrednosti a potupia cestu pravdy. Z hrabivosti budú vás vykorisťovať úlisnými rečami, ale ich odsúdenie sa už oddávna pripravuje a ich zatratenie nespí.“ (2.Petrov 2,2-3). Buďme teda veľmi opatrní, aby sme sa práve s týmito, ktorí sa za anjelov svetla iba vydávajú, nestávali spoluúčastníkmi skutkov tmy a nedávali sa tak nimi vodiť po cestách hriechu, podvodu a konečného zahynutia. Na záver pripomínam, ako sa voči tomu možno brániť: podľa napomenutia apoštola Petra: Nesledujme vymyslené báje, nám má vždy stačiť, že sme oboznámení s mocou a s príchodom nášho Pána Ježiša Krista, nehľadajme preto nikdy inú slávu a česť, len Jeho, a – pretože sme už z určitého hľadiska boli s Ním na svätom vrchu, prijmime od Neho slávne ubezpečenie, že „tým pevnejšie je aj prorocké slovo, ktoré máme.“ – „Dobre robíte,“ píše Peter aj nám, „že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ (2.Petrov 1, 16-21)...

Ak budeme v tom verní, denne začujeme to, čo počula Mária od svojej sestry Marty, a to aj cez tú najťažšiu temnotu : „Majster je tu a volá ťa.“ (Ján 11,28).

Nie je preto podstatné, v akej ťažkej situácii sa vo svojom živote ocitneme, práve naopak: Rozhodujúcim je a vždy bude pre nás odkaz, ktorý je nám daný s večnou platnosťou: Majster je tu a volá ťa...