Ozeáš 1. kapitola, 8-9/ Ozeáš 2.kapitola

Milí priatelia,

poznáme čas, keď k nám hovorí Boh? Sme v tom čase? Aký je to čas? Často si v čase vravíme: Dni sú zlé. A predsa sa smejeme. A predsa predstierame radosť. Prečo?

Tu zrazu do času prehovorí Boh tvrdo, veľmi tvrdo, a my sme skrúšení. Ako si to môže dovoliť? Ako môže Boh tak naliehavo, tak výrazne hovoriť do našich telesných dní, ktoré sú predsa aspoň navonok krásne?! Veď dlho žijeme aj v týchto zlých dňoch pekné dni! Veď dlho žijeme aj v klamstvách a podvodoch - pravdu! Veď aj v zjavnom bezpráví, ktoré vychádza z našich vlastných sŕdc, konáme aspoň občas a aspoň navonok trochu spravodlivo a - právne! Či si svoje životy nevieme aspoň navonok, aspoň v kostole a v kostolných piesňach – súzvučne usporiadať? A, koniec- koncov: S pomocou ducha sveta a rôznych jeho ďalších duchov či podduchov to s nami predsa len nevyzerá ani v našich civilných dňoch až tak zle, aby sme už dnes brali Božie varovanie v tomto smere - tragicky vážne! Tak hovorievame!

Ale potom znovu vidíme: Dni sú predsa len zlé! A počujeme to v správach a konštatujeme to, keď v náhlom čase ticha spozornieme. Lenže na otázku „prečo sú na svete tragédie“ nevieme v spojitosti so všemocným Bohom odpovedať – totiž, na otázku, ktorou svet Boha súdi.

A tak radšej mlčíme alebo vravievame: Ničomu v tomto čase, plnom zvratov a mnohých neprehľadných možností, už nerozumieme. Stali sme sa skládkou, smetiskom radosti i žiaľu. Všade je priveľa nepodarkov, polovičatých tovarov, málo hodnotných predmetov, rýchlo sa strácajúcich farieb. Všetko treba vždy reklamovať, všetko sa kazí, nič nepretrvá deň, „čas“. Nič nie je už nielenže večné, ale ani - chvíľkové. Nemáme už ani chvíľu pokoja, pretože veci sa kazia a duch človeka je prázdny a duša človeka nemá v skutočnosti Božiu skalu pod nohami. Je to ako na karikatúre, ktorá znázornila noc milencov. Vyzliekli si drahé šaty, zložili z hláv parochne, vybrali z úst umelý chrup, odložili vystužené podprsenky a ľahli si do postele ako žijúce mŕtvoly, ako odpad v ruke Smrti, ktorá sa nad ich zostarnutými a zdeformovanými telami zabáva.

Pane,

pýtam sa v modlitbe,

aký som bol včera? Čo som robil? Bránil som seba? Áno, seba! Útočil som na iného človeka? To neviem celkom dobre zodpovedať. Útočil som teda len na jeho hriech? Ale otázka sa vracia: Bránil som pritom najprv seba? Lebo ak som bránil seba a nie vyvyšoval Tvoju svätosť, Pane, potom som útočil na hriech zle.

Spomínam si: Bol som v poisťovni a tam sedela za pultom lenivá mladá pracovníčka. Hovorila so mnou nevrlo, nechcela urobiť nič nad mrtvu literu, hoci veľmi ľahko mohla. Chýbalo jej iba chcenie, iba ochota vyjsť niekomu, z koho však nemala zisk, v ústrety.

Ale Otec márnotratnému synovi v ústrety vyšiel! Povieme: Pretože márnotratný syn sa kajal? Aj to, ale: Vedel otec, že sa iba kajá, alebo že sa v pokání vracia? Je v tom rozdiel? Je v tom veľký rozdiel?!

My v cirkvi sa často iba kajáme, ale k Otcovi sa jednoznačne a na celý život s celým svojím pokazeným životom nevraciame. Otec však môže v milosti objať len Syna, ktorý sa vrátil! Toho, ktorý zostáva v cudzine a tam sa kajá bez návratu do otcovského domu, objať rukami milosti nikdy nemôže, hoci by chcel.

V Ozeášovi môžeme čítať: „Keď odlúčila (smilná žena proroka Ozeáša Gómera) Lóruchámu, počala a porodila syna. Vtedy riekol: Daj mu meno Lóammí, lebo vy nie ste môj ľud a ja nie som váš Boh.“ (Ozeáš 1,8-9).

Vieme si predstaviť, čo by sa stalo v kostole, keby v niektorú nedeľu pod jeho klenbou zaznelo z kazateľnice toto Slovo? „Vy nie ste môj ľud a ja nie som váš Boh!“ Je to možné? Je to prípustné – uvažovať vôbec o takej možnosti? Môže sa to v niektorom kostole stať?

Aspoň na chvíľku stíchnime a nájdime si ten text z Ozeáša. „Vy nie ste môj ľud.“ – „Ja nie som váš Boh.“ A predtým: Zruším kráľovstvo domu izraelského a – dolámem luk Izraela a - neomilostím dom Izraela...

Počujete, čo tu vraví sám Boh? V určitej situácii, v určitom čase? Na tejto zemi? K ľudu, ktorý mal byť Jeho ľudom, On, ktorý mohol byť jeho Bohom? Všetko bolo pre ten ľud pripravené. Všetko som vám dal, vraví Pán. A vy ste z mojej vinice urobili stan sveta. Lúpežné miesto, kde ste zabíjali a ďalej zabíjate mojich prorokov a kde ste zlikvidovali a ďalej likvidujete môjho syna! Čo urobí Pán modlárskemu ľudu takej vinice?

Tu sa možno niekto ozve a povie: Ale veď Otec je milosrdný a svojho márnotratného syna, ktorý žil v stanoch sveta, privítal a objal rukami milosti!

Božie Slovo však s bolesťou opakuje: Tam, v cudzine, už nie ste môj ľud a ja nie som váš Boh. Tam, kde ste sa obrátili k modlám. Tam, kde pijete z nečistých prameňov. Tam, kde tancujete okolo zlatého teľaťa. Tam, kde sa klaniate Baalom. Niežeby som nechcel byť vaším Bohom! Niežeby ste nemohli byť mojím ľudom! Je tu len trpké a bolestné konštatovanie: Nie ste ním...

Je možné to „nie ste môj ľud“ zvrátiť? Je možné to „nie som váš Boh“ zmeniť?

Áno!

Môžeme o tom čítať hneď v 2.kapitole proroka Ozeáša. Môže sa to zmeniť, lebo fakt, že my nie sme teraz Boží ľud neznamená, že sa ním nestaneme, ak ho teraz počujeme. Opakujem: Ak ho teraz počujeme! Pozor: Hovorí sa to neverným! Odpadlíkom! Hovorí sa to smilníkom a cudzoložníkom, ktorí smilnia s duchom sveta! Pozor: Hovorí sa to Božiemu ľudu, ktorý odpadol od živého Boha, preto už „nie je Jeho ľud“. Ale hovorí sa to tomu nevernému ľudu preto, aby – keď to teraz počuje a prijíma ako varovanie – sa opäť Božím ľudom stal! Táto sláva je pre Boží ľud znovu triumfálne z Božej strany pripravená!

Ako sa to stane? Tebe a mne? Nám, ktorí teraz počúvame, ktorí – pozor, prijmi to! – nie sme teraz Boží ľud?

Čítajme 2.kapitolu Ozeáša, tam sa to píše: Po prvé, obviňujte si matku! Obviňujte si formálnu cirkev! Pretože neplodí deti s Kristom v Jeho slove, ale s mŕtvou literou vo svojej telesnej suverenite s Božím menom na perách! V cirkvi sa dejú suverénne krsty, suverénne konfirmácie, suverénne sobáše, v cirkvi sa dejú suverénne Večere Pánove, v cirkvi sa mnoho len naoko tvári ako vzťah s Pánom Ježišom na život a na smrť, v cirkvi je formalizmus, kadenie Baálom a teda: smilstvo! Po druhé: Nech si cirkev odstráni z tváre znaky svojho smilstva! Svojich agresívnych funkcií, svojich agresívnych a Slovu Božiemu nepoddajných ľudských hodností, skrátka znaky všetkého, čo je len cirkevnícke, len telesné – áno, čo je až priveľmi zotrvačné, až priveľmi zabehané, až priveľmi napáchnuté nehybnou tradíciou! To sú znaky smilstva! To je telesné udržiavanie nefunkčného kolobehu bohoslužieb, to je – maškaráda nedieľ!

Nech si to cirkev zo svojej tváre odstráni, lebo ak nie, potom, po tretie, ju Pán vyzlečie donaha! Vyzlečie donaha všetkých dvojtvárnych farárov, presbyterov, kurátorov, vyzlečie všetkých, ktorí majú radšej svoju vôľu ako Božiu! Ktorí majú radšej svoje duchovné pohodlie ako Božie utrpenie pre Pravdu, právo a spravodlivosť v Láske. Ktorí majú radšej seba v bezpečí ako Krista Ukrižovaného a Vzkrieseného. Ktorí nechcú odhaliť svoj hriech na Kristovom kríži, ale uchovávajú si ho pod vlastnou denominačnou vlajkou falošného pokoja.

Ak si nedáš povedať, cirkevný zbor, ak si nedáš povedať kresťan, že dnes nie si Božím ľudom, že dnes nie si Kristov, tak Boh ti to predvedie, pretože predsa len si tu, pretože predsa len počuješ slovo, ktoré sa nevráti prázdne. On ti to, po štvrté, predvedie, On ti poberie tvoju dnešnú vlnu i ľan, na ktorú si hrdý, On odhalí zrazu v určitý deň tvoju hanbu, On urobí koniec všetkej tvojej radosti, tvojím sviatkom, cirkev, tvojím novmesiacom i dňom odpočinku i všetkým tvojím slávnostiam. Lebo ty nie si Boží ľud. Lebo ty dnes nie si cirkev Božia, Lebo tvoj Boh už nie je Tvoj Boh!

Chce ním byť, stane sa ním pre teba, ktorý počúvaš, pretože aspoň toľko si učinila, že si tu. Ale neudeje sa to ľahko: Tvoja papierová vinič i tvoje teoretické figovníky Boh spustoší. Zaniknú. Nebudú. Zmiznú, stratia sa – aby ty si bola nájdená, cirkev, aby ty si bol nájdený, kresťan! Aby si opäť ožila, cirkev. Aby si opäť bola Božím ľudom a aby Boh bol opäť tvojím Bohom!

Budeš potrestaná, cirkev, to je po piate, budeš vyvábená na púšť, nebude sa ti ľudsky dobre dariť, ale: po šieste – vedz to najpodstatnejšie: Bude sa o teba opäť uchádzať tvoj Boh! To všetko divné a tvrdé robí v konečnom dôsledku pre teba, nie proti tebe. A potom ti dá skutočné vinice a tvoje údolie Áchor spraví pre každého „bránou nádeje“.

„V ten deň – znie výrok Hospodinov – budeš ma volať: Muž môj, a nebudeš ma už volať: Baal môj.“

Tu je záverečné zasľúbenie pre nás, ktorí teraz nie sme Boží ľud a ktorí sa nemôžeme dnes pýšiť, že Boh je naším Bohom, ak dnes naozaj počujeme Boží hlas a nezatvrdzujeme si pred Jeho ostrosťou srdce.

Počuj a prijmi ho teda ty, cirkevný zbor, ktorý si dnes počul Božie Slovo a prijal si ho, pretože, po siedme, keď sa skončia tvoje ľudské dni radosti, nastane v tvojom živote po zásahu Božej palice skutočná, nefalšovaná radosť - radosť Božia.

„V ten deň uzavriem pre nich zmluvu s poľnou zverinou, s nebeským vtáctvom a s plazmi: zničím luk, meč i vojnu v krajine a dám im líhať v bezpečí. Zasnúbim si ťa na večnosť, zasnúbim si ťa spravodlivosťou a právom, láskou a milosrdenstvom. Zasnúbim si ťa vernosťou, a ty budeš poznať Hospodina.“ (Ozeáš 2,20-22).

Amen.