Milí priatelia,

navštívil ma muž, ktorý je v pasci Salome. Keď z môjho bytu odchádzal, modlil sa túto modlitbu:

Pane,

chcem ísť za Tebou, ale do cesty sa mi postavila nezdolateľná prekážka: moje telo. To, čím vo svete som. Moja biológia. Chémia môjho mozgu. Silná erupcia mojich buniek. Môj organizmus. Reakcie toho, čo ide stále so mnou, čo vo mne chce žiť svoj živočíšny príbeh. V Tebe však túto prekážku zdolám. V Slove a v moci Ducha. Hoci neviem, v akom duchovnom procese, v akom duchovnom príbehu. Ty to však vieš. Učiň vo mne krok a ja pôjdem za Tebou!

Amen.

Medzitým sa medzi nami odohral nasledujúci rozhovor...

„Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta.“ (Ján 12, 31).

„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.“ (Ján 12,26).

Pane, len Ty buď naším Svetlom!

Amen.

Žiť v Kristu a v Jeho Svetle? Slúžiť Mu? Za každú cenu? Prečo?

V tom istom čase boli dvaja. Jeden bol vzatý, druhý zostal. Dve mleli múku. Jedna bola vzatá, druhá zostala. Vieš, čo to znamená? Ten, ktorý Ježišovi chcel slúžiť, Mu už slúžil – a bol k Nemu vzatý. Bol prijatý do Kristovho mena. Kto na Ježišove dvere klopal, ten bol Pán Ježišom prijatý do nového života. Ten však, ktorý slúžil svetu, zostal v neistote sveta. Dnes môžeme povedať: Kto Ježišovi slúži, je v Kristovom postavení. V Božom programe. A ten program nikdy nezlyhá, naopak.

Je tu teda živá nádej, že prekážka, ktorá je na ceste za Ježišom vždy veľká, bude v tomto prípade, v pozícii Kristovej autority, určite aj v mojom prípade prekonaná?

So svojím Bohom preskočím aj múr! Je to v žalmoch. A v Izaiášovi: Mládenci umdlievajú, ale tí, ktorí očakávajú na Boha, nadobúdajú novú silu. Vznášajú sa ako orly. Majú orlie krídla. Sú – v Duchu! „A kde som ja, tam bude aj môj služobník...“ (Ján 12, 26). Nová sila! Sila nového človeka!

Byť s Ježišom znamená „byť doma“. Zrazu je nám tento náš neznámy a odcudzený svet známy. Už nie sme vo svete iba cudzincami – už máme novú rodinu, na ktorú sa môžeme vždy spoľahnúť. Našimi priateľmi sa stanú muži a ženy viery. Byť s Ježišom Kristom ďalej znamená – chodiť v Jeho svetle. Tak je to napísané v 36.Žalme: „V Jeho svetle svetlo vidíme...“ S Ježišom nestratíš orientáciu ani v kríze, ani v chorobe, ani v starobe.

Mojím problémom je sex a cudzoložstvo...To teda znamená, že problém svojho tela na ceste za Ježišom môžem prekonať?

Ježiš Kristus ho už prekonal, a Ježiš Kristus prekoná postupne každú tvoju ťažkosť! Spasenie je nám v Ňom dané ako dar, máme ho celé z milosti ako záchranu pre večnosť, ale život v spasení, to je cesta, na ktorej sa to spasenie aj v tvojom prípade bude konkrétne diať. Žiť život spasenia, to je spolupráca nášho duchovne vzkrieseného, vnútorného človeka s Prítomným Ježišom. Tvoje nové „ja“ Ho bude denne počuť... Na tejto ceste začneš duchovne rásť a  program tvojho starého pyšného „ja“ sa začne zmenšovať. On, Ježiš, musí rásť, povedal Ján Krstiteľ, a ja (moje staré, pyšné „ja“) sa musím umenšovať! On musí rásť... Ako sa však umenšoval Ján Krstiteľ a jeho „staré ja“ vo väzení? Poslal k Ježišovi svojich učeníkov s otázkou: Si to Ty, ktorý mal prísť, a či čakať iného? A prečo taká otázka Jána Krstiteľa ako téma na apologetiku, na obranu Ježišovej cesty a Jeho činov? Pretože Ježiš činil veľké divy, ale Jána Krstiteľa z väzenia, do ktorého ho dal vsadiť Herodes, nevyslobodzoval. Čo si o tom mohol Ján Krstiteľ, syn Zachariášov, syn, zrodený po mocnom videní svojho otca, ktorému sa prihovoril prítomný anjel, myslieť? Prečo Ježiš nekoná a nevyslobodzuje najprv naše telo z tlaku? Z nepohody? Z utrpenia? Zo samoty? Z biedy? Pretože Ježiš Kristus neprišiel v prvom rade – najprv! - chrániť naše staré telo, ale prišiel najprv v našom starom tele reálne budovať svojím Slovom v moci Ducha Božieho nového človeka. Máme byť splodení a potom budovaní v moci Ducha Božieho zo Slova Božieho vnútri svojho starého tela. Vtedy staré „pyšné ja starého človeka“ začne odchádzať, až napokon naše „staré ja“ v nás vnútorne úplne umrie – úplne odíde - a naše telo v určenom čase umrie tiež a potom bude premenené pri druhom Kristovom príchode do nového duchovného bytia, do nového duchovného tela.

Lenže...čo mám robiť so svojím starým telom, ktoré má ovláda, dnes?

Najprv máš ustavične prosiť: Prijmi ma, Pane! Kto prosí, ten dostane od Pána svoj zvláštny chrám. Jeho telo sa stane novou katedrálou, chrámom Ducha Svätého. Inak povedané: Pán dá na naše telo svoju značku a znamenie, pečať: Toto patrí mne! Nevstupovať! To je chrám Božieho Ducha! Je to pečať Ducha Svätého na našom srdci, ktoré nevidíme, ale o ktorom vždy vieme, pretože naše srdce, to je celok nášho života. To je náš vnútorný človek, ktorý sa v mene Ježiša Krista v moci Ducha Božieho začne obnovovať a napokon úplne obnoví do takého spôsobu života, na aký bol človek stvorený. Už to nebude život v ustavičnom páde, ale nový život v Ježišovi Kristovi – bude to život v posvätení.

Čo sa bude diať potom?

Potom ten svoj život máš vložiť do duchovnej stavby – do väčšieho chrámu, do vzťahov s tými, ktorí Kristovi patria. To je pravý kostol, pravý chrám: to je duchovný dom, postavený Kristovou rukou zo živých kameňov, zo znovuzrodených kresťanov. Potom sa osobne začneš zúčastňovať na budovaní duchovných vzťahov – na budovaní domu, ktorý patrí a bude navždy patriť do Božieho kráľovstva.

Je to možné už v tomto svete?

Je to možné - a súčasne nemožné... Čo máš teda robiť so svojím telom, keď ty z neho chrám Ducha svätého neurobíš? Keď je to pre teba, pre tvoje „nové ja“, tiež nemožné? Máš počuť: To, čo je nemožné pre mňa, je možné pre Krista! To je možné vykonať v moci Božieho Ducha!

Áno, zdá sa, že rozumiem, ale... Ako môžem teraz, keď som ešte človekom, ktorý má iba „staré, pyšné ja“, nechať v sebe konať Ježiša?

Poviem ti názorný príklad...Niekto stojí v uličke prostitútok, hľadí do výkladu, kde sa prostitútka ponúka ako aranžovaný tovar, a „ten niekto“ sa pýta: Ako mám v sebe teraz nechať konať Ježiša? A Pán vraví: Vyjdi z uličky prostitútok von! Vyjdi von z toho mesta! To sa dá!

To sa dá? Moje telo mi predsa vraví: Nie!

Áno, ale ak požiadaš Ježiša Krista, aby povedal tvojmu telu: Vyjdi z tej uličky von!, On takú silu tvojmu telu dá. Duch Boží totiž najprv prehovorí do tvojho obnoveného ducha. Povie mu, čo má tvoj duch vysloviť, o čo môže tvoj duch Božieho Ducha požiadať. Totiž: „Duchu Boží, vyveď ma z tohto chaosu a zmätku, z tohto života v smilstve a v cudzoložstve, von!“ Ak povieš Ježišovi na Jeho výzvu: Vyjdi z hriešneho mesta von! – „Áno, Pane, chcem to, vyveď ma von!“, On to v moci svojho Ducha splní.

Ako sa však hovorí Ježišovi ÁNO?

Iste nie iba ústami, mechanicky, ale v prvom rade vnútorne pravdivo - srdcom. Iste nie zvukom slova. Vravím: Srdcom!

Ale ako? Ako srdcom?

Vzdelaným srdcom! Bože, začni mi v Duchu svätom vzdelávať srdce, aby Ti bolo poslušné! Aby v Tebe ožilo do Tvojho charakteru! Táto cesta sa v prvej chvíli nezdá schodná, ale nezabúdajme – je pri tebe a s tebou živý, Prítomný Ježiš Kristus, ktorý na kríži prekonal moc smrti a hriechu! On ti otvorí cestu tam, kde je život a pokoj. Ak ti Kráľ kráľov a Pán pánov povie: Nasleduj ma!, nijaká brána a prekážka ťa na tej ceste nezastaví. Ježiš Kristus ti totiž po výzve: „Nasleduj ma!“ dá veľké zasľúbenie...

„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje.“ A potom počujem: „A kde som ja, tam bude i môj služobník.“ (Ján 12, 26).

Teraz ti ukážem scénu, v ktorej zistíš, čo sľubuje človeku duch sveta a jeho králi a kde Ježiša hľadať nemožno...

Je tu Herodes. Je tu zábava. Párty. Salome tancuje.

Herodes - sexuálne rozvášnený. Opitý? „Všetko ti dám! Pol kráľovstva! Čo len chceš!“ Čosi podobné začuje Salome. Čo si len zažiadaš!

Problém: Zažiadalo sa mu, zažiadalo sa jej, zažiadalo sa mi. V takom stave začína človek utláčať a vraždiť - nevinných...

Z tohto stavu potrebuje byť každý človek vyslobodený, pretože v blízkosti každého z nás denne tancuje naša, a predsa jedovatá a pekelne cudzia – Salome. Salome, zvodná a nepochopiteľne smrteľná tvár hriechu a smrti!

Samozrejme - v tejto situácii Ježiša „celým srdcom hľadať nemožno“. To chápem...

Ide teda o to, byť vždy, kým to na nás záleží, v blízkosti zdroja, kde Ježiša možno hľadať celým, nie polovičným srdcom! To je recept proti každému hriechu. Proti každej žiadostivosti. Proti erupcii našej chémie, biológie či psychológie, ktorú požiadavka hriechu (osobná moc temnosti) chce smrteľne rozvášniť... Hľadať Ježiša celým srdcom však možno len pri Písme svätom, a spočiatku čo najčastejšie v prítomnosti toho, kto už Kristovi patrí. Iba pri Písme, živom Božom Slove, sa môžeme modliť v Duchu a v Pravde.

Takže ide o to, aby sme do situácií, kde Krista hľadať celým srdcom nikdy nemožno, radšej vôbec nevstupovali?

Áno – pros o to, aby ťa Pán od nich uchránil! „Keď ma budete hľadať celým srdcom, dám sa vám nájsť – znie výrok Hospodinov.“ (Jeremiáš 29, 13-14). A tu nám zrazu Krstiteľova otázka „Si to Ty, alebo máme čakať iného?“ zaznieva aj z väzenia v inom svetle. Totiž: v inom svetle zrazu vnímame Krstiteľovo väzenie. Bola to situácia, v ktorej mohol hľadať svojho Pána na život a na smrť. Úplne. Pravdivo. Jednoznačne. Bola to situácia, v ktorej sa na Ježiša Krista pýtal ako na hlavnú tému svojho života, pretože to bola smrteľne ťažká situácia. Otázka teraz znie smerom ku každému: V akej situácii žijem ja a v akej žiješ Ty, milý priateľ? Ešte stále si si svojím životom istý? Máš ho ešte stále vo vlastných rukách – a je to podľa teba múdre? Mali by sme sa v tej chvíli obrátiť k nebu a modliť sa: Pane, kde sú najlepšie základy pre chrám Ducha svätého? Potom pochopíme: Najlepším a jediným základom pre chrám Ducha svätého je – sám Ježiš Kristus... Tvoje telo potrebuje práve tento chrám. Tu sa možno spýtaš to, čo sa pýtal kedysi dávno žalmista v 15. Žalme: „Hospodine, kto smie byť hosťom v Tvojom stánku?“ V 24. Žalme opakuje podobnú otázku: „Kto smie vstúpiť na vrch Hospodinov? A kto sa postaviť na Jeho svätom mieste?“

Áno – kto vlastne?

Nuž ten, kto sa chce úprimne postaviť pred Boha. Nič nedokazovať. Nič nedosahovať. Nič nečiniť sám zo seba. Iba sa postaviť pred svätého Boha. Iba ten človek zvíťazí nad každým pokušením. Pretože víťazstvo je v Bohu. A dosahuje ho vždy iba ten, kto sa v každej kríze postaví nie pred svoju tvár, svoju dušu a pred svoje možnosti, ale opäť a opäť: len a len pred tvár svätého Boha, totiž: pred tvár Ježiša Krista! Postav sa teda pred Neho a povedz Mu: Pane, zmiluj sa nado mnou a prijmi ma takého, aký práve som! Urob však zo mňa, prosím, na svojej ceste a vo svojom dome iného, nového človeka!

O to ide? O nič viac, o nič menej?

O to ide! A v tomto našom postoji, v tejto našej pozícii, v tejto našej situácii, ktorá prekoná každú inú aktuálnu situáciu zo sveta, je naše víťazstvo. Je v Kristu, je v moci Ducha svätého, je v svätej katedrále Božieho Slova. Kto sa teda smie postaviť na Jeho svätom mieste? Pýta sa žalmista. A odpovedá: „Človek, ktorý si dušu neobracia k márnosti.“ (Žalm 24, 4).

Nuž, „toto je pokolenie tých, čo sa na Neho dopytujú, čo Teba hľadajú, ó Bože Jákobov. SELA.“ (Žalm 24,6). Otázka ako prekonať hriech tela napokon nie je rozhodujúca. Podstatná je iná: Kde je môj Boh? Kde je môj Pán? Kde je Ten, ktorého denne čakám tak naliehavo, ako strážnici na ráno? Je tam, kde máme srdce v pozícii pokornej prosby:

Maranatha! Príď, Pane! Príď, aby som mohol pred Tebou stáť a žiť v svetle Tvojej tváre nový, víťazný život.