Pletivo očí a úsmev vrásky po slze je najkrajší, pretože nehovorí nič inflačne, iba kreslí upokojenú tvár a od nás žiada, aby sme svojím pohľadom túto kresbu dotiahli do jej cieľa.

-         Dnes sa ľudia rozchádzajú ľahko. Musíme proti tomu začať duchovne bojovať. Zápasiť, a to tak, aby sme sa sprotivili svojmu aj ich hriechu až do krvi... (Židom 12).

More, obloha, krídla slobody? Krik a potom mlčanie toho, kto inak zvyčajne iba spieval?

-         Zaskočene mlčíme, pretože krajina je úplne znesvätená. Sme prekvapení, že naše rozvody a roztrhnuté priateľstvá prinášajú svetu a zemi ťažké straty a závažné poškodenia.

Čakáme na iný čas a na iný priestor. Na priestor prázdnej pláže bez výletníkov. Na jediného verného človeka. Vidíme ho, už prichádza. Čakáme na jeho posolstvo...

-         Krajina hovorí o hriechu. Poškodená spoločnosť hovorí o haváriách a deformáciách. Ak si v pravde spomenieme na svoj osobný príbeh, aj ten je poškvrnený, zničený, zneužitý. Zneužili sme Boží dar života. Môžeme však prosiť v pokání za jeho obnovu. Aspoň jeden-jediný človek s tým musí začať – tak, ako to urobil prorok Jeremiáš.

Kým k nám „ten jediný človek“ dôjde, prejde niekoľko hodín. Niekoľko dní, niekoľko rokov, niekoľko storočí. Zatiaľ si môžeme premyslieť pozdrav, ktorým sa k nemu ozveme.

-         Ako však čakáme svojho Posla? Ako „žena neviestka“? Ako človek, ktorý sa „nechce červenať“?

A zrazu prichádza – počúvať? - ďalší a ďalší človek, a napokon je ich more.

-         Je tu teda Boží Posol, je tu Jeremiáš, a potom sú tu tí, ku ktorým hovorí „za čias kráľa Joziáša“.  Ktorý hovorí v našom, joziášovskom čase! Ktorý hovorí -  dnes! Smilnili ste, ale k Bohu sa nevraciate. Ste neverní, ale o vernosť neusilujete. Naopak: „Znesväcujete krajinu svojím krikľavým smilstvom.“ – „Cudzoložíte s kameňom a s drevom...“(Jeremiáš 3,9).

Toho jedného pravého Božieho posla si zafixujem. Nestrácam ho z dohľadu.  Nemôžem ho opustiť - tak ho vidím. Nemôžem na jeho slová zabúdať - tak ho počujem.

-         Áno, tu sa objavil Boží Posol, ktorý musí smerom ku svetu – na sever -  kričať: „Choď, krič tieto slová na sever a volaj: Navráť sa, Odpadlica Izrael! – znie výrok Hospodinov – moja tvár sa nebude mračiť na vás, lebo som milostivý – znie výrok Hospodinov -. Nebudem sa hnevať naveky. Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinu, svojmu Bohu, že si pobehávala svojimi cestami za svojimi bohmi pod každý zelený strom, no na môj hlas si nepočúvala – znie výrok Hospodinov.“ (Jeremiáš 3,12-13).“

Vidím najprv jediného Božieho Posla. Počujem ho.

Čo urobí ďalší Boží Posol? Ostane „na brehu mora, ktorým je každé veľkomesto“ a začne tiež otvorene kázať, alebo vojde radšej do nejakej novodobej škatule?

-         „Vráťte sa, odpadlí synovia! – znie výrok Hospodinov; lebo ja som vaším Pánom. Vezmem si vás, po jednom z mesta a po dvoch z čeľade a privediem vás na Sion. Dám vám pastierov podľa svojho srdca, ktorí vás budú pásť rozumne a múdre.“ (Jeremiáš 3, 14-15).

Je tu náhle povievajúci modlitebný šál, ale je tu – aj „Krik sveta“?

Niečo z toho si musíme jednoznačne vybrať.

-         Formálne náboženské znaky už nepotrebujeme. Nepotrebujeme sa utiekať k náboženským symbolom, keď máme Kristov kríž. Keď ho máme ako otvorenú cestu Vzkrieseného...

O čom je „Krik sveta“? O agresívnom kontakte s publikom? O posolstve slova „v natrieskanej škatuli“, kde sa môžu vybúriť naše city?

-         Nepozeráme v prvom rade na to, čo si môžeme pre našu dušu zhotoviť, hoci emocionálne, sami. Hľadíme na Božie dielo. „V tom čase Jeruzalem pomenujú Trónom Hospodinovým; a zhromaždia sa ta, do Jeruzalema všetky národy pre meno Hospodinovo a nebudú už chodiť viac za svojím zatvrdilým a zlým srdcom.“ (Jeremiáš 3, 17).

A modlitebný šál, „komôrka srdca“? O čom je?

Človek sa opäť potrebuje dotknúť iného človeka intímnym a vyrovnaným, ale zvučným slovom, intímnou, ale vyrovnanou, zreteľnou myšlienkou, intímnym, ale  vyrovnaným, jasným pohľadom. Slovom, ktoré nebolo a nechce byť zneužité, myšlienkou, ktorá nechce zneužívať, pohľadom, ktorý nechce iného človeka - emocionálne ovládnuť.

-         „V tom čase sa dom Júdov pripojí k domu Izraela a vrátia sa spolu zo severnej krajiny do krajiny, ktorú som dal do vlastníctva vašim otcom.“ (Jeremiáš 3,18). Vrátia sa zo sveta do svojho pravého domova – bratia, ktorí boli znepriatelení, priatelia, ktorí nemohli nájsť spoločnú reč. Božie deti, ktoré sa predtým nikdy nevideli. A bude to Božie dielo.

My však neraz vravievame: Brániť sa pred zneužitím každého nášho dobre mieneného slova modlitbou, mlčaním, a potom výrazným Božím Slovom? - nie, vravievame, nám sa to nepodarí, pretože po čase do našich obyčajných slov z Písma, v ktorých je poriadok,  vniká cez strhnuté strechy našich ľudských istôt opäť piesok z emocionálnej púšte. Nedôvera, obava, strach. Tie ťažké mračná skúšanej krajiny, ktorá nezavrhla svoje výšiny. (Zjavenie Jána 2,16). My to vopred vieme – preto sme smutní, preto kvílime...

...za čím?

Za „novou, silnou emocionalitou“, keďže starú nám roztrhali útočné levy, a či za „modlitebným plášťom“, teda za „tunikou s purpurovomodrými šnúrami“ zjaveného Božieho Slova?

-         „Ja som však povedal: Ako ťa zaradím medzi synov a dám ti rozkošnú krajinu, preslávne dedičstvom národov?! Nazdal som sa, že ma budete volať Otcom a odo mňa sa neodvrátite. Ale ako žena neverne opúšťa svojho druha, tak ste ma neverne opustili, dom Izraela – znie výrok Hospodinov.“ (Jeremiáš 3,19-20).

Prečo a s akým zámerom vlastne spievame svoje piesne a akými slovami, pokiaľ ide o ich „tvar a obsah“?

Čo má byť tým intímnym „tvarom a obsahom“ , do ktorého napokon verejne vstúpime, aby sme v ňom našli správnu pozíciu pre svoj život?

-         „Hlas počuť na holiach, úpenlivý plač synov Izraela, lebo si pokrivili cestu, zabudli na Hospodina, svojho Boha. Vráťte sa, odpadlí synovia, vyliečim vás z vášho odpadlíctva! “ (Jeremiáš 3,21).

Pre niekoho, kto chce žiť stále „v štýle emocionálne nabitej atmosféry“,  je tým intímnym priestorom „Krik sveta“ , a pre iného: práve tá vrchná biela tunika s modrými strapcami, ktoré hovoria verejne o Slove života...

Clarence H. Wagner napísal, že strapce vrchného odevu (talit), z ktorého sa postupne vyvinul modlitebný šál (komôrka srdca), „mali každému židovskému mužovi pripomínať jeho zodpovednosť plniť Božie prikázania. V skutočnosti boli strapce zviazané do 613-tich uzlov, ktoré im mali neustále pripomínať 613 Mojžišových zákonov, z ktorých je 365 zákazov (“Čo nebudeš robiť“) a 248 príkazov („Čo budeš robiť“). Tieto uzlíky zároveň zodpovedajú nevyslovovanému Božiemu menu jod-he-vav-he (JHVH), Jahve. Tým, že viseli na štyroch rohoch ich odevu, pred zrakom všetkých vrátane ich samých, neustále im pripomínali, že majú kráčať podľa Božích zákonov. Hebrejské slovo, ktoré my prekladáme ako „zákon“ je halacha a doslovne znamená „chodiť, kráčať“. Vidíme teda, že žiť podľa Božieho zákona znamená každodenne chodiť a zostávať na Jeho chodníku spravodlivosti, čo si my všetci potrebujeme neustále pripomínať.“ – „Tým, že Boh prikázal Izraelcom nosiť tieto strapce, vlastne zamýšľal, aby im neustále pripomínali Jeho Slovo.“

-         „Ajhľa, my prichádzame k Tebe, lebo Ty si Hospodin, náš Boh!“ (Jeremiáš 3,22).

Už vieme, aký majú naše piesne tvar, už vieme, aký majú obsah, už vieme, aký je v nich postoj k Bohu, ku svetu a k človeku – a predsa to jasne a zjavne nevieme.

Pretože my sme svoje najvnútornejšie slová pred svetom navždy uzavreli, hoci v „Kriku sveta“ sa výbušne a pohybovo zdatne tvárime, že to tak nie je...

-         Vravíme, že kopce sú preludom, vravíme, že ležíme v hanbe a prikrýva nás naša potupa, lebo sme zhrešili proti Hospodinu, ale Boh nám, fyzicky a duševne hyperaktívnym, duchovne však na ceste viery nehybným,  ešte stále musí pripomínať:  „Ak sa chceš obrátiť, Izrael – znie výrok Hospodinov – navráť sa ku mne!“ (Jeremiáš 4,1).

Prečo?

Prečo sme svoje najvnútornejšie slová a city pred svetom znovu uzavreli? Aby do nich nevnikol piesok výsmechu? Ani falošný zvuk, ani falošné svetlo, ani falošná myšlienka?

Prichádza však čas, keď ich môžeme a máme s biblickou odvahou otvoriť!

Keď našu purpurovomodrú šnúrku má vidieť celý emocionálne zmätený svet.

Keď má počuť správu Slova.

„Preorte si úhor a nesejte do tŕnia! Obrežte sa Hospodinu, odstráňte predkožku svojho srdca, mužovia Júdu a občania Jeruzalema, aby nevyšľahol môj hnev ako oheň a nehorel neuhasiteľne pre vaše zlé skutky.“ (Jeremiáš 4, 3-4).

„Oznámte v Júdsku, rozhláste v Jeruzaleme a vravte: Zatrúbte na trúbu v krajine, na plné hrdlo volajte a vravte: Zhromažďte sa a poďme do ohradených miest! Vztýčte zástavu na Sion! Ujdite do bezpečia, nestojte, lebo od severu privediem pohromu a veľkú skazu. Zo svojej húšťavy vystúpil lev a zhubca národov sa pohol, vyšiel zo svojho miesta, aby z tvojej krajiny urobil púšť. Tvoje mestá sa rozpadnú, budú bez obyvateľov. Preto pripášte si vrecovinu, nariekajte a kvíľte...“ (Jeremiáš 4, 5-8).

Počujete? Zaznel ešte jeden výkrik: „Umy si srdce od zla, Jeruzalem, aby si sa zachránil...“ (Jeremiáš 4,14).

Purpurovomodrá šnúrka

„Hospodin hovoril Mojžišovi: Hovor s Izraelcami a povedz im, nech si zhotovujú strapce na okraje svojich šiat po všetky pokolenia a nech dajú na okrajové strapce purpurovomodrú šnúrku. Strapce nech vám slúžia na to, aby ste sa, kedykoľvek sa na ne pozriete, rozpomenuli na všetky príkazy Hospodinove, aby ste ich plnili a nechodili za žiadosťami svojho srdca ani svojich očí, ktoré by vás zaviedli k smilnej nevernosti, aby ste si pripomínali a plnili všetky moje príkazy a aby ste boli svätými pre svojho Boha. Ja som Hospodin, váš Boh.“ (4 M 15:37 – 41).

Naša originálna reč, plná emocionality – a či konečne môj a tvoj úzky vzťah s Kristom v pokání?

V akej atmosfére dnes žijeme? Ohradíme sa do brán vlastnej poézie života?  Do vlastnej emocionálnej škatule? Alebo medzi ostré hrany Božieho súdu a potom medzi hradby Božej milosti?

-         „Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Ó steny môjho srdca!“ Srdce sa vo mne búri, nemôžem mlčať, lebo ja počujem zvuk trúby, vojnový poplach. Skazu za skazou hlásia, lebo hynie celá krajina; zrazu pustnú moje šiatre, v okamihu moje stanové závesy. Dokedy mám zrieť zástavu a počuť hlahol trúby? Veď bláznivý je môj ľud, nepoznáva ma. Sú to pochabí synovia a nie sú rozumní. Múdri sú na to, aby zle robili, ale dobre činiť nevedia.“ (Jeremiáš 4, 19-22).

V „Kriku sveta“ vnímame najmä exhibíciu, vyzývavú improvizáciu, voľne emocionálne nabitú báseň, ktorá vraví: Máme svoje štýlové mestá. Máme svoje štýlovo prepojené kontinenty. A v nich: svoje úderné slová, svoje zvonivé bunkre, svoje novodobé chóry rozviazaných citov!

Súčasne však počujeme nasledujúce správy: Je tu svetová pandémia, pred ktorou sa nemožno izolovať nijakou stenou. Je tu ohrozenie celého sveta nezvládnuteľným vírusom...

„Prasacia chrípka sa už šíri z kontinentu na kontinent...“ To je odpoveď na globalizáciu i na bunku tej globalizácie, na „ľudský intímny bunker“, na náš výsostný box.

Zatiaľ sa pandémia rozšírila do 74 krajín a nakazilo sa ňou viac ako 28 tisíc ľudí. Vyžiadala si 144 životov.“  To bolo v polovičke júna.

Teraz, koncom júla, sa iba za posledné dva týždne nakazilo v Británii viac ako 150 000 ľudí a Svetová zdravotnícka organizácia eviduje vo svete už 700 mŕtvych.

Prasacia chrípka, teda vírus A (H1 N 1), je biblické memento: Jedávate nečisté duchovné pokrmy. Prechádzate vo svete z miesta na miesto, ale namiesto toho, aby ste všade mali v úcte „halachu“, kráčanie podľa Božích zákonov, chcete  – a je to z vašej strany priam vyzývavé! -  pretransformovať peklo skleníkového efektu, ktorý na vás páli šípy ultrafialového žiarenia, na dúhu technologicky konštruovanej milosti, pričom purpurovomodrú šnúrku Božieho zjaveného Slova - svetlo, darované z nebies -  bohorovne ignorujete.

„Voviedol som vás do krajiny sadov, aby ste jedli jej ovocie a jej dobroty.“

„Keď ste však vošli, poškvrnili ste mi krajinu a moje vlastníctvo ste zohavili.“

„Kňazi sa nepýtali: Kde je Hospodin?“

„Zástancovia zákona ma nepoznali, pastieri sa mi spreneverili a proroci veštili v mene Baala, chodili za bôžikmi, čo nič neosožia.“

„Preto povediem ešte s vami spor, - znie výrok Hospodinov – a povediem spor aj so synmi vašich synov.“ (Jeremiáš 2,7-9).

Fakt, že celá zem má byť dnes oblečená do vrecoviny a potom do modlitebného šálu, neprijímate – stačí vám vrecovinový odev v recitatíve: Máme svoje istoty!, Dajte nám so všetkým pokoj!, Nám tie istoty stačia!...

Vlastná rytmika života...

Prasacou chrípkou sú však dnes kontinenty skutočne zasiahnuté: Amerika, Mexiko, Austrália, Európa. V Európe je najviac nakazených ľudí vo Veľkej Británii a v Španielsku.

To, že Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila svetovú pandémiu, nie je filmový trhák. Je to tu. Vírus sa šíri medzi kontinentmi a nijaké vykonštruované priehrady ani „škatule našich emócií“ ho nezastavia!

To je začiatok varovnej kázne pre celý svet.

Citáty z médií: „Pandemický vírus H3N2 z roku 1968 zabil asi milión ľudí.“ -  „Prvá oficiálna obeť tzv. prasacej chrípky zomrela 12.apríla 2009 v mexickom meste San Luis Potosí. Volala sa Adela Gutiérrezová a mala 39 rokov.“

Teraz nám oči skutočne zvlhnú...

Alebo sa iba nechápavo a opäť vyzývavo a výsmešne zaostria?

Koho chceme vidieť teraz, po týchto správach? Svoje kino, svoje divadlo, svoju show vo vlastnej emocionálnej škatuli? Alebo politického virtuálneho mesiáša? Či spoločnosť, ktorá sa v tejto dobe opováži vyhlásiť za záchrancu sveta človeka, ktorý je len prach, a to pomocou vymysleného čara jeho masovo skonštruovanej osobnosti?

Rastie medzi nami novodobý vrch Karmel?

Áno, modlárstvo na výšinách  – aké nepochopiteľné! -  ďalej trvá!

Do všetkých kontinentov sa zlietavajú oceľovosivé vtáky z technických nebies a z kabinetov najvyspelejších krajín G 8...

...a  kdesi v malej škatuli novej virtuálnej atmosféry sa práve otvára ďalšie emotívne horiace show...

...a na inom mieste?...

A na inom mieste zasa ktosi mediálne pestuje plody svetovej inaugurácie novej „renesancie ľudstva“...

Osolená reč

Súčasne k nám však prichádzajú  – aspoň podľa štatistík – aj prvé celosvetovo znejúce napomenutia, prvé vážne rozhovory z najvyšších kancelárií mamutích budov...

Zatiaľ sa tvária, že nad vírusovú pandémiu a nad vírusmi v sieti technológií môžu kedykoľvek emotívne dvihnúť svoju politickú ruku –  a tak sa na Boha a na Pánovo Slovo naďalej nepýtajú...

Ale potom?

Ale potom, keď oceľovosivé vtáky ľudských nádejí a bohorovných programov zlyhajú?

Ale potom, keď opäť príde indonézske tsunami, keď opäť prídu kalifornské  požiare a keď sa opäť začnú „ťažné zvieratá supermodernej techniky“ na celom svete smrteľne zadýchavať?

Ale potom, keď zlyhá aj vrcholne špičková technológia?

Samozrejme, Boh pre mnohých ešte existuje, samozrejme, ešte stále je na mnohých miestach možnosť slobodne vyznávať meno Ježiša Krista, ale čím ďalej tým viac už iba v mene Humanity, Filantropie a Etiky.

Takže: meno Ježiša Krista nie je v skutočnosti ani v cirkvi a ani v niekdajších výsostne kresťanských krajinách už „meno nad každé meno?“ (Filipským 2, 1-11).

Akokoľvek, človek sa so svojím falošným vyznaním neskryje do nijakej veselej škatule: Pán Ježiš Kristus sa práve teraz totiž prechádza medzi svietnikmi jednotlivých cirkevných zborov a skúma, ako dnes svietia a aké piesne z nich znejú a aká je ich reč...

Je osolená soľou? Je osolená „zmluvou soli“?

Je to reč Večere Pánovej, obecenstva Agapé?

„Páni dávajte otrokom, čo je spravodlivé, i rovnocennosť, vediac, že aj vy máte Pána v nebi.“

„ V modlení vytrvajte, bdejte pri ňom a dobrorečte.“

„Modlite sa aj za nás, aby nám Boh otvoril dvere pre slovo, aby sme zvestovali tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj vo väzení, aby som ho zjavným učinil tak, ako som ho povinný zvestovať.“

„ Žite múdre pred tými, ktorí sú mimo a vykupujte čas.“

„ Vaša reč nech je vždy milá, duchaplná, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať.“ (Kolosenským 4,1-6).

„Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.“

„Myslíte na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (Kolosenským 3, 1-3).

Myslite na to, čo je hore: na modrý povrázok, na Slovo Božie, zjavené celému svetu!

Dnes je nám totiž Slovo Božie zjavené rovnako výrazne ako bolo zjavené pred tisíckami rokov v obraze korábu  a v postave Noácha, prvého celosvetového Kazateľa Spravodlivosti Božej...

Dnes sa k nám Slovo Božie ozýva v Novej zmluve, v krvi Ježiša Krista, vyliatej za nás na kríži.

Toto Slovo nám osvetľuje a odkrýva význam celého Písma, toto Slovo nás volá do Krajiny spásy, do Božieho kráľovstva.

„Hlas počuť na holiach, úpenlivý plač synov Izraela, lebo si pokrivili cesty, zabudli na Hospodina svojho Boha.“

„Vráťte sa, odpadlíci, vyliečim vás z odpadlíctva.“

„Pozri, prichádzam k tebe, lebo ty si Hospodin, náš Boh.“

„Naozaj, klamom sú kopce, lomoz na vrchoch.“

„Naozaj v Hospodinovi, našom Bohu, je spása Izraela.“  (Jeremiáš 3, 21-23).

A tak s touto radikálnou naliehavosťou vychádzame do celého sveta a voláme na jeho všetky štyri strany: „Vráťte sa, odpadlíci!“

„Pozri, prichádzam k tebe, lebo ty si Hospodin, náš Boh...“

Pozri, Pane Ježišu Kriste, ktorý si aj za mňa vylial svoju svätú krv - prichádzam k Tebe! Odpusť mi moje hriechy - zmiluj sa nado mnou!