(„Vystri ruku!“)

MÁMENIE ZMYSLOV

Predobraz nádeje

(Situácia)

Je konkrétna. Sú to oči, ktoré na teba hľadia. Hľadal si ju, je to tvoja priateľka z dávnych čias. Spoznal si ju v autobuse.

Je to nájdený obraz, na ktorom, zdá sa, už dávno nezáleží...

Záleží však na tom, že všetko, čo bolo stratené, sa napokon dá nájsť.

Je to nádej.

Je to človek, za ktorým ideš. Je to, žena, ktorú poznáš, a ktorú si nestretol celú večnosť.

A ona potom povie jednoduché: Nie... A usmeje sa.

Už niet času na niekdajšie otvorené dni. Na niekdajšie nálady a na atmosféru, ktorá bola kedysi na rozdávanie. Dnešný čas je stlačený, prudký, výbušný.

Súhlasíš s ňou. Tak sa stratilo to, čo bolo, tak už neexistuje v plnosti to, čo práve je.

Život začína byť poloprázdny, život sa pomaly pohybuje k nenaplnenému cieľu.

CESTA K TRIEZVOSTI

Nádej naplneného času

(Posolstvo)

Keď k nám „Ježiš pristúpi“ (Matúš 17,7), sme doma.

Zrazu sme doma. Keď Ježiš pristúpil ku Zacheovi, Zacheus bol doma. Zacheus našiel v blízkosti Ježiša svoj domov. Našli ho aj Jakub, Peter a Ján, hoci v rozpakoch sa tvárili, že práve v Jeho blízkosti chcú a potrebujú postaviť „tri stánky“. Tri kostoly, tri modlitebne, tri Veže slobody...

Keď sa nás Ježiš dotkne, zrazu sme otvorení.

Dôverčiví, milí, usmievaví. Zrazu máme svoje srdce k dispozícii pre každého – veríme životu a vravíme mu: Áno. To nie je iba nálada a to nie je iba pekný deň. To je Boží dotyk. „Ježiš sa ich dotkol a riekol...“ Ježiš sa nás teraz dotkol a riekol...

„Vstaňte,“ pretože ste v bráne života.

Videli ste Vzkrieseného, dotkli ste sa Vzkrieseného, prijali ste Jeho pozvanie do Nového Jeruzalema, kde svieti Božia tvár. A kde už niet takého plaču, ktorým ste nad svojím životom plakali ešte včera. To je skutočná nádej.

„Vstaňte a nebojte sa!“

Mohli sme to urobiť a prijať preto, lebo pred nami stojí Darca života a dobrých dní. Premenený Ježiš Kristus.

„Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho Jeho zbelelo sťa svetlo.“ (Matúš 17,2).

Život sa naplnil. Život sa pomaly pohybuje k naplnenému cieľu.

TRIEZVOSŤ

Našiel si ma!

Ježiš  je Prítomný. Dnes po polnoci, keď hodiny ukazujú čas: 0:42.

Pijem suchý nápoj. Pijem šťavu bez slov a neviem, čo mám náhle povedať. Neviem, čo teraz objavím a spoznám. Pijem slová zo živého prameňa.

Bola mi darovaná „triezvosť“.

Je to málo? Ale – aká triezvosť? V čom a pre koho?  Bola mi darovaná plná, nezlomná triezvosť ako „dar“. Ako talent. Odteraz ju budem rozmnožovať. Triezvosť života, triezvosť v živote!

Dosiaľ som písal o mámení zmyslov, a zrazu je tu – triezvosť ako Boží dar.

Triezvosť, ktorej síce ešte chce ktosi a čosi odporovať, ale - už „nemôže“.

Už mu to nie je dovolené. Odpor odporcu triezvosti je zlomený.

Som priamy a čestný, som milý a zhovievavý, som – triezvy.

Napĺňa sa to, čo mi bolo sľúbené v nedeľnom posolstve.  Zrazu žijem priamy a jednoznačný život. Našiel som Krista, našiel som cestu, našiel som Bránu do Nového Jeruzalema.

Som triezvy.

Už viac nepotrebujem mámenie zmyslov.

POHYB  A ŽIVOT V KRISTU

Ukladám si do mysle Kristove slová.

Boží Duch mi ich ukladá a rozmnožuje v myslení a v pohybe srdca. Hýbe mnou Pán. V Ňom žijeme, v Ňom trváme, v Ňom sa hýbeme, v Ňom sme! Tak to vravel Pavol v Aténach, v stredisku ľudskej múdrosti.

Keď Ježiš pozdvihne „oči k nebu“ (Ján 17,1), zrazu sme oblečení v nádeji.

V nádeji, ktorá je triezva a pevná.

To nie je hra našich zmyslov, to je priame a mocné Pánovo Slovo.

„Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal všetko, čo si Ty dal Jemu, totiž večný život.“ (Ján 17,1-2).

„A to je večný život, aby poznali Teba jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17,3).

„Ja som Ťa oslávil na zemi, keď som dokonal dielo, ktoré si mi dal konať, - teraz, Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe skôr, ako svet povstal.“ (Ján 17,4-5).

„Zjavil som Tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Boli Tvoji a mne si ich dal, a zachovali Tvoje slovo.“ (Ján 17,6).

Hovorím Božie Slovo, a ľudia poznávajú, že nehovorím zo seba.

„Teraz to poznali...“ To je absolútne nová situácia. Dosiaľ mi odporovali, dosiaľ mali pre mňa len posmech, ale teraz... Čo sa deje práve teraz?

„Od Teba je všetko.“ (Ján 17,7). To je môj pravý príbeh.

Všetko, čo mám, je Tvoje. Tak vravel Dávid, keď robil prípravné práce a zbierky pre chrám, ktorý chcel postaviť Božiemu menu. Od Teba je všetko, a tak to, čo mám, je pevné, dokonalé, priame, je to dobre merateľné a čitateľné, je to nezlomné.

„Čokoľvek si mi dal“, sa teraz mení na príbeh.

Na udalosť, na zmysel života, ktorý mnohí tak beznádejne hľadajú v kruhu vlastných slov a vlastných pohybov vlastnej práce.

Som v Božom diele, vyformoval ma Pán.

BLÍZKOSŤ KRÍŽA

Bozk a zrada

O niektorých ľuďoch okamžite vieme: To nie je priateľ. Sme pred nimi varovaní vnútorným hlasom. Ozýva sa v nás poplašný signál. Ako však reagoval na nebezpečného človeka, ktorý sa vydával za priateľa, Pán Ježiš?

„Ajhľa, priblížila sa hodina! Syn človeka je vydaný hriešnikom do rúk. Vstaňte, poďme! Ajhľa, priblížil sa môj zradca!“ (Matúš 26,45-46).

Vžime sa do tejto situácie. Keď zbadáme niekoho nebezpečného, zovrie nám  (ten pohľad) srdce. Kto? Aká udalosť, aký jav? Paranormálny? Nie. Srdce nám zovrie v prvom rade slovo života, nie nejaká energia. Slovo života vraví: To nie je priateľ! To nie je čestný človek! Nepovedal nám tzo nijaký „magnetizmus“ a nepovedal nám to ani „prenos informácií“ ako taký...

Odkiaľ to však slovo života v našom srdci a v našom svedomí vie? A vraví to isté často aj o nás?

Áno. Vie to z inštitútu svedomia, ktorý je v nás umiestnený ako ručička hodín na kompase. Hodiny ukazujú čas a časovú perspektívu, kompas nás informuje o priestore a o priestorovej perspektíve. Ale čas i priestor, pokiaľ ich spojíme spolu, nás informujú o určitom vnútornom rozostavení vzťahov a o ich vnútornom pohybe. Informujú nás o zámeroch človeka, sveta, určitých skupín v tom svete.

„Ajhľa, priblížila sa hodina!“ – „Ajhľa, priblížil sa môj zradca!“

Dvakrát sa tu opakuje slovo – priblížila sa, priblížil sa.

Prichádza čas rozhodujúcej udalosti, o ktorej sme boli už dávno vo všetkých súvislostiach života  informovaní. V pohybe je aj priestor. Stáva sa významným, dôležitým, rozhodujúcim... Tu sa odohrá zásadná bitka. Tu nastane zlom určitým smerom.

A hľa, medzi všetkými ľuďmi a medzi všetkými udalosťami dňa zrazu vidím: Jediného človeka a jedinú udalosť!

„A hľa, prišiel Judáš, jeden z dvanástich...“ Prečo vidím iba jeho? Pretože iba pri pohľade na Judáša je mi „úzko“. V tej chvíli viem, akú správu máme vo svojom vrecku na prsiach uloženú medzi  dvoma predchádzajúcimi správami...

„Syn človeka je vydaný hriešnikom do rúk.“ Pán povie „hriešnikom“ a vzápätí v jednotnom čísle: „zradcovi“. – „Ajhľa, priblížil sa môj zradca!“ Ale ďalej opäť: „...a s ním veľký zástup od veľkňazov a starších ľudu s mečmi a kyjmi.“ (Matúš 26,47).

V pohybe je tu celý svet so svojím zámerom, orientovaným proti Ježišovi Kristovi -  ten rímsky i ten židovský, farizejský, -  a to na čele s veľkňazmi a zákonníkmi!  V tejto dnešnej krajine veľkého zástupu, v tejto mase, v tejto ideologicko-náboženskej prevahe je Synovi človeka zrazu – úzko.

Už pred sebou nemá nijakú priechodnú cestu a On to vie. Prišla hodina. Priblížil sa môj zradca.

Kresťania, ktorí sú Kristovci, sa v určitej fáze dejín tohto sveta dostanú do absolútne najužšej uličky sveta, ktorá bude už nepriechodná. A vtedy nastane vytrhnutie, ich vyvýšenie v moci kríža Ježiša Krista.

Vtedy príde Ježiš na tento svet druhýkrát, ale v dvoch fázach. Prvou fázou „preskoku“, „prechodu“ bude vytrhnutie cirkvi Ježiša Krista z tohto sveta, druhou fázou toho istého prechodu, preskoku, bude jeho naplnenie, bude návrat Ježiša Krista s Jeho kráľovstvom na túto zem. Bude to čas Pánovej vlády priamo na zemi, a to spolu s Jeho vernými.

Teraz sme však ešte v situácii „zužujúcej sa cesty“, úzkej uličky. Ako sa v nej zachováme? Aký bude v nej náš postoj, keď náš priateľ zradca „dá znamenie veľkému zástupu“, v ktorom sú a budú veľkňazi tohto sveta, ďalej náboženskí veľkňazi, a mnohí, mnohí „starší ľudu s mečmi a kyjmi“?

Zradca prichádza z výšin. Z veľkého sveta financií a stratégií. Zradca je veľký manipulátor, ktorý má v rukách peniaze, a teda čas. A teda priestor. A teda zástupy. Jeho sú banky, poisťovne, jeho sú podniky, firmy, jeho sú mocné lobistické skupiny, hoci napokon...on sám je v rukách všetkých, tak ako všetci, ktorí šli za ním s „mečmi a kyjmi“ , sú rovnako v jeho rukách.

Ako sa to môže skončiť? Takáto vojna, takýto terorizmus, takéto ťaženie človeka s mečom proti Synovi človeka?

„Jeho zradca dal im znamenie...“  Znamenie dvihnutej ruky? Znamenie prísahy smerom k oblohe? Znamenie, ktoré vraví: nebo je naše a zem je tiež naša? Celý svet patrí nám, našim stratégiám a podvodom a zradám a kriveniu práva, pretože – máme v rukách meče a kyje a na plášťoch insígnie funkcií všetkých rozhodujúcich úradov, inštitútov a inštitúcií?

„Ktorého pobozkám, ten je...“  To je súmrak nášho času. Priblížila sa hodina tmy! Nevnímate ju? Nevidíte, že priateľ zrádza priateľa, syn otca, otec syna a nepriateľmi človeka sú jeho vlastní domáci? Nevidíte, že ten čas Judášovej zrady už nastal, a že je teda blízko aj vyvýšenie a vytrhnutie Kristovej cirkvi?

Preto bdejme, preto buďme triezvi!

Preto buďme pripravení na Pánov druhý príchod v moci.

Pozor na psychotroniku

(a iné alternatívne vedy)

Ďaleká krajina našich nádejí. Prvé zamestnanie, prvá láska, prvá rodina...

Keď sa teraz obraciame späť, všade vidíme nejakú zradu, ktorej jadrom bol neraz „osobný magnetizmus“. A najprv: vo vlastnom srdci. Preto sme trpeli, preto sme boli v „magnetickom, psychotrónnom prachu“.

Ako sme sa z neho dostali?

Dostali sme sa z toho jediným spôsobom: tak, ako na obraze „Guernica“ plačú všetci, ktorí boli zrazení k zemi atómových výbuchom ľudskej nenávisti, ale potom ešte v poslednej chvíli hľadajú natiahnutou rukou posledná „nádej“, ktorá svieti nad každou beznádejou tmy, tak sme sa z toho dostali aj my...

A Boh v Kristu náš výkrik o pomoc prijal. V poslednej sekunde života! Potom sme ju zbadali: Nádej nad nádej! Milosrdenstvo! Božiu Lásku, zjavenú na kríži! Slnko Božej spravodlivosti a spásy!

Dnes, keď sme už na druhej strane, na novom brehu so Vzkrieseným Kristom, máme volať k tomuto prístavu Pokoja iných.

Aj tých, ktorí nás ešte včera zrádzali? Aj tých, ktorí nás zrádzajú vyše desať rokov bez ustania a ani raz neprijali našu ruku, vystretú na zmierenie?

Túto otázku dnes kladiem Pánovi.

Ako mám odpúšťať zradcom, ktorí zrádzajú vedome a v zradách neustali?

Najprv prijímam do tejto vrcholne kritickej situácii v blízkosti Kristovho kríža Jeho optiku: Izraelci sú všade, vraví Pán. Cirkev je všade, vraví, aj keď je v rozptýlení. O to väčšie však musí byť jej svetlo (nie osobný magnetizmus a nie magnetizmus zvláštnych zón zeme!), o čo väčšie sú vzdialenosti medzi jednotlivými Kristovými učeníkmi a Kristovými rodinami.

Tu nejde o rodinu „sacra conversazione“, o „Svätú Božiu rodinu“, o "svätý rozhovor" na renesančných obrazoch, tu nejde o statický výklad svätého domu, tu nejde o podporu našim výkladom, ako má svätá rodina vyzerať, tu ide o... Božiu vôľu, o Boží odkrytý zámer v Ježišovi Kristovi – do týchto ťažkých čias. Tu nejde o „renesanciu ľudstva“ (Obamov prejav Káhire), ale o „znovustvorený Boží ľud“. (Žalm 102,19).

My nie sme všade preto, lebo je nás, Kristových učeníkov veľa, ale preto, lebo sme „ľud zvláštny“. A iba „zvláštny ľud“ , jasne oddelený pre Ježiša Krista, svieti. Iba on je soľou zeme a svetlom sveta. Iba on je v tomto smere a zmysle blahoslavený, pretože denne počúva Kázeň na hore, Kázeň Ježiša Krista, vyslovenú v skratke v Markovi (1,15), a obsiahlejšie v Kázni na hore či v Kázni na nížine.

Každý národ, každá krajina má právo na svoje špecifiká, na svoju optiku života, na svoje podnebie, na svoju kultúru a na svoju typickú atmosféru, klímu. V tom všetkom však pôsobí „Božia prozreteľnosť“ vždy jediným smerom, a ten je daný všetkým krajinám a celému svetu: tým smerom a zmyslom života je učeníctvo Ježiša Krista.

Práve to je vo vanutí Ducha Svätého (v Slove Starej a Novej zmluve, ktorej centrom, ťažiskom je Kristov kríž) dané všetkým!

Ale: vanutie Ducha Svätého je v slove evanjelia, v naplnenom Božom zákone na Kristovom kríži, a nie v elektromagnetickom prenose informácií; to nie je „tajomné pôsobenie človeka na človeka“; to nie „osobný magnetizmus“; to nie je hľadanie „patogénnych zón“; to nie je alternatívna medicína, fyzika, biológia, chémia.

Naopak! Vanutie Ducha Svätého je a má byť vanutím nad čistou biológiou, nad čistou fyzikou a čistou chémiou, to je vanutie nad všetkými odbormi ľudskej činnosti, ktoré sú a majú byť čisté v tom, že sa vďaka Božej prozreteľnosti podriaďujú svetlu Božieho Slova.

Áno, taká medicína je čistá, taká kultúra je čistá, taký dejepis je čistý; to je čisté „náboženstvo“: totiž zvesť o jedinom Bohu, ktorý sa zjavil svetu v ukrižovanom Ježišovi Kristovi, svojom Synovi, a v moci Ducha Svätého Jeho telo po ukrižovaní vzkriesil z mŕtvych.

Toho – tak povedal Hospodin celému svetu - máme poslúchať. Toho – tak povedal Boh Otec celému svetu - máme akceptovať ako jedinú cestu spásy.

Ale alternatíva tu predsa len je - a tá sa vymedzuje voči Ježišovi Kristovi inak...

Ako? Striedavo kubovsky milo a striedavo fantomasovsky agresívne? A to všetko po dlhej príprave, sprevádzanej ľubozvučnými  a tiež extrémne avantgardnými  tónmi milých – teda ezoterických  - či, naopak, trhavých – teda extravagantných - úderov tvrdej hudby, ktorá trhá steny našich „intímnych komôrok“ ? A trhá ich preto, lebo v tomto skorodovanom svete musíme proti jeho podvodom práve takto expresívne protestovať?

A toto všetko napokon vyvrcholí v Judášom bozku zrady (v liečbe osobným magnetizmom človeka i magnetizmom zosobnenej prírody ako božstva), za ktorým je okamžite pripravený meč a kyj v rukách najváženejších občanov mesta, alternatívnej medicíny a mŕtvej inštitučnej cirkvi.

O čom hovorím?

O tom, že „psychotronický prenos impulzov, ktoré majú pôsobiť na správanie človeka“, napokon odcudzí otca synovi, matku dcére, priateľa priateľovi a z celej spoločnosti tak napokon vytvorí pletenec Judášov a občanov s mečmi a kyjmi.

Skutočne? Skutočne môže alternatívna medicína, a povedzme psychotronika a jej „náboženstvo magnetizmu a energie“, napáchať také škody?

Vráťme sa k biblickému textu – počúvajme, čo nám v tomto prípade vraví...

Na svete je čím ďalej tým viac „obvinení“. Množia sa podania na šetrenie priestupkov, spúšťa sa lavína s trestnými oznámeniami, všade je plno osočovaní, udaní a poslanci, polícia či súdy sa pod návalom žalôb stávajú inštitútmi so zlomenou chrbticou.

Kontakty medzi ľuďmi sa strácajú, totiž – tie živé, tie, ktoré kedysi vznikali a tvorili sa pri prameňoch vôd.

„Obviňujte si matku, obviňujte, lebo nie mi je ženou a ja nie som jej mužom,“ čítame aj v biblickom texte. (Ozeáš 2,4).

Obviňujte!

Teda – obvinenia sú predsa len potrebné a nevyhnutné? Vraví o nich, a to – zdá sa! – pozitívne aj Biblia?

Započúvajme sa ešte raz do uvedeného textu: „Obviňujte si matku...“ Lebo nie je ženou svojho muža. Lebo muž prestal byť jej manželom. Preto ju obviňujte, pre nič iné!

Kam teda to obvinenie má smerovať? Ak hovoríme o smere a vanutí Ducha Svätého v slove života, potom má smerovať k potvrdeniu znakov smilstva a cudzoložstva, a či k ich odstráneniu?

Biblická odpoveď je jasná a zrozumiteľná: „Nech si odstráni z tváre známky svojho smilstva a zo svojich ňadier znaky cudzoložstva.“ (Ozeáš 2,4).

Cudzoložné ženy či smilstvom poznamenaní muži však balia svoje kufre, „svoje pakšamety“,  a z tejto ťažkej povinnosti „vyrovnávania svojich ciest v pokání srdca“ unikajú do „zón šťastia“, do „krajiny lepšej, pozitívnej energie“...

Tam potom hľadajú pri ezoterickej hudbe nejaký „osobný magnetizmus“ príjemného okolia milých spoločníkov, medzi ktorými bude vibrovať ten správny prenos psychotronických informácií... Teda: magnetické úsmevy a veselé prípitky.

Niektorí sa pri tejto diagnóze zastavia a biblické napomenutie, aby sa vzopreli diablovi a utečie od nich, prijmú...

Iní –

Iní sa, naopak, spamätajú až v ordinácii „čistej medicíny“, pretože tak povedal Pán: „Ináč ju vyzlečiem donaha, postavím ju, aká bola v deň svojho narodenia; spravím ju podobnou púšti, urobím ju podobnou vyprahlej krajine a umorím ju smädom.“ (Ozeáš 2,5).

Totálny smäd po obnove života je darom prebudenia...

Komu tu pomôžu náhradné veci?

Totiž: alternatívny chlieb a alternatívna voda a alternatívna vlna a alternatívny ľan a alternatívny olej a alternatívne nápoje od milencov? Aj keď by si človek, oklamaný jedom neviazaných vzťahov znovu povedal: „Zájdem ja za svojimi milencami...“ (Ozeáš 2,7), Boh mu „zatarasí cestu tŕním a zastavia ju múrom.“

Svet sa v tomto marazme nebude točiť stále.

„...keď sa bude zháňať za svojimi milencami, nedohoní ich, a keď ich bude hľadať, nenájde ich; potom si povie: Pôjdem a vrátim sa ku svojmu prvému mužovi, lebo vtedy mi bolo lepšie ako teraz. Ona totiž nepoznala, že som jej ja dával obilie, mušt i olej a obsýpal som ju striebrom a zlatom, čo venovala Baalovi.“ (Ozeáš 2,9-10).

Už to konštatuje aj čistá veda: na skontaminovanej zemi nemožno vypestovať biopotraviny, ktoré by boli výživnejšie a zdravšie, než sú tie, ktoré poznamenali naše hriechy a previnenia voči svätému Bohu.

Obísť hriech a žiť alternatívny zdravý život bez pokánia, bez Kristovho kríža, to možné nie je...

Táto otázka je osobná: Ako mám odpúšťať zradcovi, ktorý aj po ponuke na zmierenie v zradách pokračuje?

Naša cesta sa často stáča tam, kam by sme za normálnych, obyčajných okolností nikdy nevošli. Do ruín. Do spálenísk. Na miesto tragédií a katastrof. Alebo tam, kde je ešte viditeľný zvyšok pravdivej túžby po živote v pravidlách Božieho zmierenia, hoci...

Hoci už svieti iba jej posledný záblesk v prevahe zmnoženého popola.

Ale je tu aj cesta, ktorá síce nie je naša z hľadiska nášho súčasného stavu, je však naša z hľadiska našej zodpovednosti za jej celok. Musíme sa vrátiť k tým, čo zaostali. Musíme navštíviť tých, ktorých nemá kto previesť cez rozbúrený potok. Musíme hovoriť každému človeku, aby sa odhodlal na svoj zápas pri potoku Jabbok, ktorý – a to je už iná nutnosť, nevyhnutnosť! - musí zase každý vybojovať sám. Sám s Bohom. Sám v Božej blízkosti. Sám v najväčšej tme svojho života, kedy sa máš rozhodnúť: Pôjdem ďalej s Bohom v Kristu – alebo už definitívne bez Boha?

Cesta medzi tým možná nie je.

Dnes je čas potoka Jabbok!

Tu nesmie medzi nás a Boha vstupovať nijaké zmäkčovanie situácie. Tu musíme odmietnuť každú inú, teda alternatívnu cestu. Tu je len Boh, tu je iba Jabbok, tu je iba Jákob.

Pri zradcovi, pri úskočnom mužovi, už v určitej situácii, po tom, čo si mu mnohokrát odpustil a on tvoje odpustenie vždy zneužil, už  nemáš –nemôžeš mať, tvoja a moja kapacita na to nestačí! -  nijakú povinnosť.

Je to iba medzi ním a Bohom.

Čo sa dnes s tým zradcom, ktorý je na svojej ceste práve v blízkosti potoka Jabbok, stane?

Viem, aký je ten človek: Má úplne suchú ruku. Viem ďalšie: Ak vojde v blízkosti potoka Jabbok do synagógy, pod Mojžišov zákon, môže sa tam stretnúť s Ježišom. A viem tretiu vec: Ježiš Kristus mu práve v týchto hodinách, na tomto mieste a v tomto čase, vraví: „Vystri ruku!“ (Marek 3,5).

Ak vystrie ten muž zrád a podvodov svoju suchú ruku iba k Ježišovi Kristovi, ozdravie. Ak nie, pôjde už v najbližšom čase v stopách Judáša do najhlbšej tmy.