1/        KRISTOV VOJAK

Povedať Božie Slovo ako prvé slovo a potom si za ním stáť.

Vernosť Božia. Boh je verný a nikdy ma neopustí. To som si povedal, takú vieru som si privlastnil.

Ak sa na iného človeka neusmejete, neuverí vám, že je ráno.

Neuverí vám, že svitá aj v jeho srdci. A my máme ľuďom zvestovať slová zasľúbení a hovoriť im o zorničke srdca. My sa na ne máme usmievať Božími zasľúbeniami, až potom citmi svojich úsmevov a očí. Hovorí o tom celá 11. kapitola Listu Židom. Vie o tom niečo aj Daniel, ktorý bol v jame levovej. Božie zasľúbenia...a naša viera, ktorá sa v nich rodí ako dar.

Naša úprimnosť však často zlyháva, pretože na našej ceste viery dochádza vždy k otrasom.

Vždy sú tu aj výbuchy nástražných mín a bômb. Princezná Diana možno konala záslužnú prácu, ak zriadila konto na likvidáciu nástražných mín, ale... Tu je väčší zápas. V našom okolí sú milióny, ba celé miliardy drobných nášľapných mín kniežatstiev temnosti a tie niekto musí začať denne likvidovať.

Nebojme sa zlyhaní a úderov – tie sú len dočasné a krátke.

Áno, sú to iba údery blata v údoliach tmy. Na svetle ich zo svojich tvári odstránime. Tam si odpočinieme.

Svetlo je nám vždy dané. Nikdy nie sme bez neho, nikdy sme bez neho neboli a nebudeme.

Kto vošiel do Údolia tmy, o ktorom hovoril žalmista v 23. Žalme, ten vie: Je s ním Pán. Je s nami Boh, ktorého meno je: Immanuel. Koho by sme sa teda v ľudských hroboch a katakombách, kam prichádzame vyslobodzovať väzňov z ich hriechov, mali báť? Ak je Boh s nami, čo nám urobí človek? Tu sa musím, aj uprostred duchovných bojov, začítať do Listu Rimanom, najmä do jeho ôsmej kapitoly.

V tej chvíli sa môžem tešiť. Môžem sa smiať, môžem sa prechádzať aj po mínovom poli, lebo je so mnou Pán, a On mi práve teraz chce dopriať, aby som objal aspoň strom, ak nijakého človeka nemám.

Keď ma práve v tých dvoch-troch minútach mojej hlbokej únavy všetci opustili. Áno, mám tvár, zahádzanú blatom, mám z uniformy Kristovho vojaka len handry, mám iba Boží dotyk v ruke...ale ten je podarovaný zo zdroja zasľúbení. Tak, ako sa dotýkaš v tomto pustom poli, kde sa zbiehajú len čierne mraky Asperatus, tento obyčajný strom so zlomenými konármi, tak sa v skutočnosti práve teraz dotýkaš Stromu života zo Zjavenia Jána. Pretože aj v tomto nehostinnom kraji som ti práve túto kapitolu otvoril ako reálnu krajinu nebeského života. Pre teba je reálna. Čítaj teda a ver: si v nej! „Ukázal mi rieku života, čistú ani krištáľ, ktorá vyteká z trónu Božieho a Baránkovho. Prostriedkom námestia a na oboch stranách rieky strom života, ktorý rodí dvanástoré ovocie, každý mesiac vydáva svoje ovocie a lístie stromu na uzdravenie národov.“ (Zjavenie Jána 22, 1-2). Si v tejto krajine. To je niečo iné ako psychotronika zo stromu poznania, to je niečo iného, ako napodobenina svätého oleja a kadidla, ktorú človek nesmie namiešať, aby sa ňou liečil...(2 M 30, 32-33; 37.38).

Pán  mi zrazu dovoľuje premýšľať o mne samom, o mojej ceste viery, o tom, ako ma na ňu podľa Žalmu 32 povolal.

Snívam, a či bdiem? Bola tu skutočnosť, a či sen? Cesta viery... Najväčší zo všetkých darov. Je to realita. To všetko bolo a je, v tom všetkom bol a je Prítomný Pán. Tak som smel kázať roztrhaným dušiam v hoteli Energetik na Zemplínskej Šírave. Tak som im hovoril: „Je s vami Prítomný Pán...“

Jedna kapitola života sa uzavrela, druhá sa otvára, ale medzi dvoma kapitolami je vždy úzka cesta, ktorou môžem prejsť, a tak je môj život viery je vždy spojitý a v kontinuite, nikdy nie roztrhaný.

Nikdy sa diablovi a démonom nepodarí z tejto cesty Ježiša Krista môj život zviesť, pretože môj život je v Kristu. A aj keď sa často tackám a chytám vo veľkej duchovnej i fyzickej únave múrov, napokon  prezriem. Aj oči, prikryté najťažšou tmou, mi Pán napokon otvorí svojím najjemnejším, a pritom veľmi mocným dotykom. Vstaň a choď, neboj sa, čaká ťa ešte veľmi ďaleká cesta! A tak som podľa Žalmu 37 vstal... „Hospodin vedie kroky muža, tie sú pevné, a záľubu má v jeho obcovaní. Ak padne, neostane ležať, bo Hospodin  mu podopiera ruku.“ (Žalm 32, 23-24).

Niekoľkokrát som už stál na hranici života a smrti.

Niekoľkokrát som padol do vykopanej jamy. Hovoril mi o tom Pán cez slová z Jóba. Jeho ruka ma však z tej tmy vždy vytiahla. Raz som trpel na fyzickú chorobu, inokedy na duchovnú, raz som bol otrasený duševne, inokedy som bol v zovretí čistých nepriateľov, raz ma obkľúčili muži cirkvi, a potom zase... Koľkokrát sa to stalo?

Teraz však vidím krajinu života.

Vidím živú nádej. Sedím pod stromom života, opieram sa o jeho kmeň a snívam reálny sen. Je ním kniha Daniel a jej šiesta kapitola. Ešte toto ma čaká, kým začnem slúžiť v čistej a upravenej uniforme. Ešte jama s levmi. Tá bude najťažšia. Tá bola najťažšia. Ale jej príklop, ťažký kameň s pečaťou kráľa Dária a s pečaťami pečatných prsteňov všetkých jeho hodnostárov sa práve otvára. Vidím svetlo. Vidím slnko spásy a spravodlivosti. A počujem hlas z dávnej minulosti, ktorá je pre mňa horúcou prítomnosťou. „Lebo hľa, prichádza deň, horiaci ako pec. Vtedy sa stanú všetci spupní a všetci, ktorí páchajú bezbožnosť, slamou a prichádzajúci deň ich spáli – vraví Hospodin mocností. Nezanechá koreňa ani vetvy. Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spásy a uzdravenie pod jeho krídlami. Potom vyjdete, budete poskakovať ako teľce zo stajne a rozšliapete bezbožných; lebo oni sa stanú popolom pod chodidlami vašich nôh v ten deň, ktorý ja chystám – vraví Hospodin mocností.“ (Malachiáš 3, 19-21).

„Pamätajte na zákon môjho služobníka Mojžiša, ktorému som dal  na Chórebe ustanovenia a právne predpisy pre celý Izrael. Ajhľa, posielam vám pororoka Eliáša prv ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu.“ (Malachiáš 3, 22-23).

Otváram svoj bojový zápisník, ktorý mám vo vrecku vojenskej blúzy. Je v ňom všetko. Boje, zdanlivé prehry, skutočné víťazstva.

Všetko si ešte raz pripomínam,  aby som to vedel odovzdať synovi, dcére, manželke a zboru. Aby som to vedel odovzdať svetu. Dvere môjho duchovného príbytku sú práve teraz natierané krvou Pána Ježiša Krista. Celý môj Dom 1912, ktorý mi daroval Pán, je teraz natieraný svätým olejom Jeho priazne (2 M 30)...a práve teraz sa v ňom  rozsvecuje svietnik života, spravodlivosti a pravdy, lásky a pokoja, a všade môžem cítiť kadidlo, namiešané na Boží príkaz:  určené len pre Boží misijný DOM 1912.

Vložím svoj zápisník opäť do vrecka blúzy, na svoje srdce. Je to môj poklad, sú to strapce Božích zasľúbení, ktoré sa splnili a plnia.

Je to moja sladká viera, ktorú zavše pijem z bobúľ najkvalitnejšieho hrozna, pestovaného v Božej vinici, ktorú šľachtí môj nebeský Otec a ktorú stále čistí ako najlepší vinohradník sveta. „Ja som pravý vínny kmeň a môj Otec je vinohradník,“ povedal Pán. „Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby viac ovocia prinášala.“ (Ján 15, 1-2). Odrezáva... Koľko ľudí dnes náhle umiera uprostred svojich dní? Len Pán vie, či chceli alebo nechceli ďalej prinášať ovocie pre Jeho vinicu. Len Pán to vie.

Akokoľvek občas špinavý a s blatom na tvári, vždy som vojak Kristov.

Vojak Kristov! Idem preto ďalej, aj keď viem, že predo mnou je Babylon a Perzské kráľovstvo a jama, plná levov, do ktorej ma hodia. Musím tým však prejsť. S Pánom to dokážem... Keď pôjdem s Pánom, nikto ma z tejto cesty smrteľne nestrhne...

V tej chvíli mi položia ruku na plece, práve na moju výložku Kristovho vojaka s číslom 1912.

„Ste Miroslav Halás?“ Je to pracovník Magistrátu zo životného prostredia? Je to šéf iného odboru iného životného prostredia? Je to primátor, je to starosta, je to pracovníčka stavebného úradu... Je to Zvodca, ktorý všetkých bez ustania zvádza a jeho tvár a úmysly jeho hlavy ešte stále nikto z tých, čo majú na svojich prstoch pečatné prstene kráľovských úradníkov, neodhalil? Alebo...sú to ľudia, ktorí občas, v tej najhlbšej tme svojho osobného života, predsa len plačú nad svojou dvojtvárnosťou a zbabelosťou?

Ako však plačú? Krátko a napokon opäť farizejsky? Napokon opäť falošne?

Sú medzi nimi aj ľudia z cirkvi? Je medzi nimi aj kalvín, ktorý spieva v speváckom zbore, je medzi nimi aj evanjelik, ktorý má rád starú tradíciu luteránskych kostolov, je medzi nimi aj žena z Cirkvi Bratskej, ktorú uchvátil stareckými prstami čarodejník s tvárou znalca a odborníka na všetky pamiatky všetkých pozemských miest?

Musím o tom svedčiť. Musím o tom hovoriť. Tak mi to prikázal Pán.

Musím sa za tých ľudí, ktorí ma už dávno hodili do jamy levovej, modliť v svetle svojich očí, ktoré mi zapálil svetlom evanjelia Pán. „Modlite sa za nepriateľov...“

Dokedy, Pane?

Dovtedy, kým neprídu ich zlé dni. „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, prv ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: nemám v nich záľubu. Prv ako sa zatmie slnko a svetlo...“ (Kazateľ 12,1-2).

Ešte predtým pamätaj na svojho Stvoriteľa. Lebo ak naň pamätať nebudeš, jedného dňa sa zrazu „pretrhne tvoj strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša...“

2/        DANIEL

„Vysokí úradníci a satrapovia hľadali dôvod na obžalobu proti Danielovi zo štátneho záujmu...“ (Daniel 6,5)

V tom hľadaní však nebola krv, nebolo riziko straty a obete ich vlastnej hlavy a vlastného srdca. Bolo to len prikrčené politikárčenie pred podnikavými zvodcami a pred...vlastnou pohodlnosťou. Stretol som sa s tým mnohokrát. Všade, kde sa klaniate živému Bohu výhradne v mene Ježiša Krista, vzniká pre pohodlných ľudí rizikové pásmo. Tak je to v rodinných domoch, ale aj v kostoloch a úradoch. Preto všetci hodnostári začnú hľadať proti vám dôvod, ako vás zlikvidovať, aby sa raz sami v svetle Božieho Slova nemuseli jednoznačne postaviť na stranu práva a spravodlivosti. To by však pre nich znamenalo koniec. Koniec korýt, koniec teplých pohoviek, koniec bezpečného úradovania a bezpečnej úradnej služby v cirkvi, ktorej mechanizmus vždy bezchybne beží – problém je iba v tom, že jeho mlynské koleso neprináša  svetlo zo živej vody, z pravých svedectiev o Bohu živom.

„...ale nemohli nájsť nijaký dôvod ani chybu.“

Samozrejme, v srdci človeka sa taká chyba dá vždy nájsť – ak to srdce nie je očisťované krvou Kristovou. Ale ak očisťované je a ak stojí na základe Božích zasľúbení, kto ho zvedie a porazí? Kto mu pripraví neriešiteľnú pascu? Lož nikdy neuspeje. Ani v školách, ani v úradoch. Tam všade sú vyznávajúci kresťania vláčení špinavými rečami elitárov a podvodníkov s verejnými pečiatkami v súkromných vreckách , víťazstvo je však napokon Kristovo.

„Vtedy títo mužovia povedali: Nenájdeme nijakú zámienku obžalovať tohto Daniela, iba ak nájdeme niečo  vo veci jeho náboženstva.“

Áno, akú má tam Daniel tvár? Čo na jeho tvár svieti, aké svetlo, ak je v úrade? Azda nie svetlo Jeruzalema, teda svetlo Božej tváre? A ak je Daniel v cirkvi, čo na jeho tvár svieti? Azda nie výlučne svetlo Ježiša Krista a Jeho tvár? Lebo ak áno, dáme ho zavrieť. Udáme ho. V úradoch pred primátorom, v cirkvi pred biskupom a seniorom. V úradoch to udanie znie zvláštne: Tento človek, tento Daniel, tento Človek 1912, žiada, aby sme šli pri skúmaní vecí vždy až do hĺbky práva. Také niečo tu nemôžeme dopustiť, také niečo tu nebude zavádzať. On chce, aby sme skúmali podhubie paragrafov. To nikdy! Naše paragrafy sú naše paragrafy, je to náš majetok – a čo chceme, to nimi zdôrazníme, pretože zákony sú tak uspôsobené. Inak by inštitúcie sveta neobstáli ani jedinú minútu.

„Všetci vysokí úradníci kráľovstva, predáci, satrapovia, ministri a miestodržitelia sa uzniesli žiadať, aby kráľ vydal zákaz, podľa ktorého každý, kto za tridsať dní prednesie nejakú prosbu akémukoľvek bohu alebo človeku krem teba, kráľu, má byť hodený do jamy s levmi.“

Áno, písal som úradníkom listy, v ktorých boli výzvy k mravnosti a ktoré viedli šípku ich očí k tvári Boha živého. Odovzdal som ich poslancom mesta, primátorovi a starostovi. Varoval som ich na základe proroka Micheáša, aby sa nezahrávali so svätosťou živého Boha a mali vo svojich kanceláriách váhy so správnym závažím. Potom som stretol vo vianočnom meste, pokrytom  snehom, schúleného muža, ktorý bol kedysi starostom a neskôr už iba...vyhodeným úradníkom, pretože v jeho krvi nachádzali alkohol, nečistotu a omámenie jedom tohto sveta. Rozdával chodcom pohľadnice, nabádal ich, aby v najbližšom období volili na jednu z najvyšších stoličiek mesta kresťanského demokrata. Chvíľu som sa s tým kolportérom zhováral – a potom som od neho spolu s manželkou odchádzal udivený. Áno, až tu klesne človek... Zrazu, pre svoje vlastné hriechy, sa stáva len skrehnutým obalom vlastných sĺz, ktoré však nikto nevidí.

Čo som tým úradníkom napísal? Aby odfúkli prach zo svojich spisov a aby pod jeho zlatým nánosom zbadali to, čo je pravdivé, milé a dokonalé. A aby si to nenechali kriviť účelovou lžou Zvodcu, ktorý obchádza všetky kancelárie celého mesta, hľadajúc, koho by s prospechárskym úsmevom zožral. Pre vlastný prospech ich, vážených satrapov mesta, pritom núti tvoriť lživý systém pseudofaktov pseudopravdy, pospájaný poviazanými paragrafmi znásilneného práva.

Ale – z tých úradov napokon odviedli pomocou zneužitej verejnej listiny mňa. A to priamo k jame s levmi...

„Keď sa Daniel dozvedel, že doklad je napísaný, šiel do svojho domu, v ktorom okná jeho hornej izby boli otvorené smerom k Jeruzalemu. Tam si tri razy denne kľakol na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha, ako to robieval predtým.“

Všetko, čo je trúfalé, sa vtedy láme v strašných hurikánoch. Okolo mňa i vo mne. Preto som zlomený. Ale aj zlomený človek môže stáť – ak sa drží svojho Boha. Dvihol som tvár a zazrel som Pána a počul som Boží hlas z neba o Jeho Synovi. „Toho poslúchajte!“ Toho má a musí a bude každý poslúchať. Tak som sa zviezol na zem. Nevedel som, že kľačím na kolenách a že sa modlím. A nevedel som ani to, že keď otvorím oči, na stole nájdem Boží certifikát s mojím menom a s menom mojej rodiny. Znel takto: „V príhodný čas som ťa vyslyšal a v deň spasenia som ti pomohol. Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný; ajhľa, teraz je deň spasenia! Nikomu v ničom nedávajte pohoršenia, aby naša služba bola bez hany. – Ale vo všetkom sa predstavujeme ako Boží služobníci; v mnohej trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, v úzkostiach, v ranách, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdeniach, v pôstoch, v čistote, v známosti, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v moci Božej, v zboji spravodlivosti napravo aj naľavo, v sláve aj potupe, v zlej i dobrej povesti; ako zvodcovia, a predsa pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi; ako umierajúci a ajhľa, žijeme; ako káraní, a predsa neumorení; ako smutní, ale vždy veselí; ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci; ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci. Naše ústa sú vám otvorené, Korintskí, naše srdce rozšírené; nie vám je tesno u nás, ale vo vašom srdci je tesno. Ako dietkam hovorím: Odvďačte sa nám aj vy, rozšírte srdcia!“ (2.Korintským 6,2-13).

„Vtedy oní mužovia sa poponáhľali a našli Daniela práve keď prosil a úpenlivo sa modlil pred svojím Bohom. Potom prišli ku kráľovi a hovorili o zákaze: Kráľu, napísal si zákaz, podľa ktorého každý, kto za tridsať dní prednesie prosbu akémukoľvek bohu alebo človeku okrem teba, kráľu, má byť chytený a hodený do jamy s levmi. Kráľ odpovedal: Moje slovo je ako médsky alebo perzský zákon, ktorý nemožno odvolať.“

Ako sa úradníci poponáhľali! Na znetvorené, udavačské listy natriasli patinu svojich pokorných myšlienok a dali to podpísať veľkému pozemskému úradníkovi. Ten to urobil – bez zamyslenia sa nad tým, čo podpisuje?  Myslím, že nie... Úradníci obiehali chodby, úrady, vyššie i nižšie a...zovreli ma do kruhu svojich pečiatok s číslami dňa, ktorý bol slučkou na mojom krku. Bolo to protiprávne. Bolo to porušenie úzu, pomocou ktorého je dovolené poskytnúť aj obžalovanému vzduch na dýchanie. Papiere na odpoveď... A stôl ako podložku. Nie! Zbili ma, hodili na zem, atrament mi vyliali na tvár a tak som na druhý deň iba s námahou dokrivkal na poštu. Do podateľne. K tvári tej, ktorá práve fajčila, a čítala časopis a na pol úst mi oznámila: Ja nie som skutočnosť! Ja som iba Halucinácia!

To všetko, šepkal som si, nie je skutočnosť. To je iba... halucinácia.

Bola?

„Nato kráľ vydal rozkaz, predviedli Daniela a hodili ho do jamy s levmi. Kráľ povedal Danielovi: Nech ťa zachráni tvoj Boh, ktorého vytrvale uctievaš. Potom priniesli jeden kameň, položili ho na otvor jamy a kráľ ho zapečatil svojím pečatným prsteňom a pečatnými prsteňmi svojich veľmožov, aby sa nič nezmenilo vo veci Danielovej.“

Faloš a lož, prekrytá úradnými pečiatkami. Kto o tom vie a nesvedčí proti lži a podvodom, sám sa previňuje voči svetlu Pravdy rovnakou vinou, ako najväčší vinník v tej veci. Previňuje sa pred tvárou trikrát svätého Boha.

A tak teraz zaznieva už nie smerom ku mne, ale smerom k celej cirkvi a k celému mestu: „Koho pošlem a kto nám pôjde?“ (Izaiáš 6,8).

Kam?

Počúvajme celý text: „V roku, keď zomrel kráľ Uzijá, videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje jeho rúcha naplňovali chrám.“

Bolo tu plno zasľúbení. Rok čo rok som mnohých v tom chráme vyučoval Božím zasľúbeniam vyučoval a každému som ich pripomínal.

A tak teraz, keď som poviazaný a v ťažkej jame s levmi: Kto pôjde, aby preskúmal všetky pečate hodnostárov na kameni smrti a kto vyznávačsky, v mene trikrát svätého Boha, oznámi kráľovi, aký zámer akého Zvodcu je pod nimi skrytý?

Pán na vás hľadí.

Pán sedí na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje Jeho rúcha naplňujú chrám.

Teraz je čas – teraz je čas veľmi príhodný postaviť sa do Kristovej stopy.

Počuješ hlas Pánov, namierený práve k tebe?

„Koho pošlem a kto nám pôjde?“

Chcete vidieť celý obraz tejto veľkej Božej výzvy? Chcete počuť, čo sa práve teraz v svetle veľkého Božieho Majestátu odohráva?

Znovu teda hľaďte, aký je to Majestát: pred kým ste sa práve teraz ocitli!

„Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvomi si zakrýval tvár, dvomi si zakrýval nohy a dvomi lietal. Jeden takto privolával druhému: Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy. Vtom sa zachveli základy dverají v prahoch pre hlas volajúceho a dom sa naplnil dymom. Vtedy som povedal: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Nato som povedal: Tu som ja, pošli mňa! A On riekol: Choď a hovor tomuto ľudu: Počúvajte len počúvajte, ale nerozumejte...“ (Izaiáš 6, 2-9).

Ale nerozumejte?

Či nikto v cirkevných a pozemských úradoch naozaj nechce pochopiť, čo sa v nich pod pláštikom spravodlivosti deje? Nikto ani z Božieho ľudu?

Ani ten kalvín, ktorý spieva v speváckom zbore?

Ani ten luterán, ktorý už dokonca zabudol aj na luteránsku tradíciu svojich otcov?

Ani tá z Cirkvi Bratskej,  ktorej príbuzní sa stretávajú v mnohých chrámoch na celom Slovensku a nadšene tam vždy pred Božou tvárou spievajú: Haleluja, haleluja?

Ani ty práve v tomto príhodnom čase nechápeš, čo od teba tvoj Pán žiada? Akú otázku ti kladie?

Nie. Nikto to pochopiť nechcel...

A tak „...priniesli jeden kameň, položili ho na otvor jamy a kráľ ho zapečatil svojím pečatným prsteňom a pečatnými prsteňmi svojich veľmožov, aby sa nič nezmenilo vo veci Danielovej.“ Je to naozaj koniec?

Aby to nebol koniec, stačí na to jediná pokorná hlava. Hlava naozaj pokorného kráľa, kráľa, ktorý vie, kto je Pánom neba a zeme, kráľa, ktorý vie, kto je jeho skutočným Vládcom a jediným pravým Veľkňazom.