Cirkevný rok je vyprázdnený...

Ak je vyprázdnené mesto, zdá sa nám čisté. Prečo? Je vyprázdnené od ruchu, od nadbytočných ľudí, áut, od nadbytočného hluku, od rušivých slov... Od hučania, pri ktorom sa človek dostáva do tranzu a  z určitého hľadiska mu nadbytočne „kmitajú oči“ A potom: už iba zaspáva.

Cirkevný rok je však inak vyprázdnený... - je vyprázdnený vnútorne.

Ak niečo hľadáme, chceme, aby to bolo krásne, harmonické, čisté. Chceme, aby sme to mohli vnútorne prijať, aby sa to stotožnilo s našimi najvnútornejšími myšlienkami. My vlastne hľadáme celý život, deň čo deň, odraz svojich najvnútornejších myšlienok. Hľadáme to vo svete, v rôznych mestách, na každom kúsku zeme, poľa, lúky... To je pravý zmysel ľudského migrovania. Hľadanie lúča čistej myšlienky, hľadanie paralely toho, čo je naším snom. Hľadáme čisté porozumenie, čistý pokoj.

Čo má s tým spoločného „cirkevný rok“? Aký je to čas, aké obdobie nášho života, v ktorom sa môžeme nájsť?

Židovský „cirkevný rok“ sa začínal v siedmom mesiaci (Lv 23,24; Nu 29,1), teda v jeseni. Za Makabejcov bol tento kalendár akceptovaný aj v občianskom živote, aby sa po dvoch tisícročiach stal oficiálnym kalendárom dnešného štátu Izrael. Ak čítame o slávení Veľkej noci za Joziáša v tom istom roku, kedy bol objavený Hospodinov zákon (2.Kráľov 22, 8nn; 23,23), vyplýva z toho, že rok začínal v jeseni /2.Kronická 35,1 však hovorí o prvom mesiaci.../. Ale ak sa počíta poradie sviatkov v línii: Veľká noc – Letnice – Stánky (Ex 23,15), rok sa začínal na jar! V Izraeli totiž vtedy táto prax nebola jednotná a často pritom rozhodovala aj vonkajšia politická situácia... (Podľa: A.Novotný: Biblický slovník).

Dôležité však je, čo sa u Izraelcov malo sláviť ako rozhodujúce : bola to Pascha Hospodinovi.

(Hebrejsky sa nazývali „pesach“ prvé z troch výročných izraelských sviatkov: boli slávené od 14.-21. v mesiaci Nisan (nazývaný aj Abíb, marec-apríl, mesiac klasov a jarnej rovnodennosti; od 15. dňa tohto mesiaca bola slávená „fáza“, pascha; bol to prvý mesiac, oslavujúci útek a vyslobodenie z Egypta): Ex 12,1-5; 13, 3-10; 23, 14-19. – Kresťania pohanského pôvodu dlho odmietali židovské sviatky a zvlášť 14.Nisan podľa židovského kalendára. To viedlo k mnohým sporom, ktoré boli rozriešené až v r. 325 nicejským koncilom, podľa ktorého sa Veľká noc má sláviť v nedeľu po 14.Nisane. Kalendárne to bolo upravené tak, že Veľká noc bola stanovená na nedeľu po prvom jarnom úplnku – po 21.marci. A.Novotný: Biblický slovník).

Ešte poznámka: Mesiac „Étaním alebo Tišri“ /1.Kráľov 8,2/ náš september-október, bol po návrate z Babylonu začiatkom roku; bol to mesiac „ustavične prúdiacich vôd“.

„Paschou Hospodinovi“  mali Izraelci  čistým spôsobom vzdať Hospodinovi česť. Židovská „pascha“ so zabitým baránkom je teda dnes v oblasti cirkvi kresťanskou Veľkou nocou. Veľká noc putovania Božieho ľudu do zasľúbenej krajiny cez more, cez vody, cez dravé prúdy času! Pri uvažovaní o „roku“ ako o zvláštnej časovej jednotke sú dôležité jeho ďalšie charakteristiky: Rok milostivý (Lv 25,11; Rod odpočinutia (Lv 25,5); Rok odpustenia  (Dt 15,9).

Čo všetko sa spája s pravým Božím rokom  a s očisteným časom?

V 2.Kronickej 34 čítame o kráľovi Jozijášovi. „Činil to, čo je správne v Hospodinových očiach...“ (2.Kronická 34,2). Hospodinove oči sú  čisté a čo je s ich pohľadom v zhode, je tiež čisté. Tak sa má náš život i život nášho spoločenstva stávať čistým, reformným. „Chodil po cestách svojho otca Dávida a neuchyľoval sa ani napravo, ani naľavo...“ To je čisté. Život bez úskokov, bez vedľajších, postranných myšlienok v našom srdci. Tak sme mali pracovať pri tomto Božom Slove s viacerými manželskými dvojicami, s jednotlivcami, ale i s celými rodinami a cirkevnými zbormi (Košice, Bežovce, Jenkovce, Lastomír, Bohdanovce, Barca, Nižný Žipov, Michalovce a okolie...). To je budovanie duchovného domu: reformná, stále živá Joziášova reforma. „V ôsmom roku svojho kraľovania, ešte ako mládenec, začal sa pýtať na Slovo Boha svojho otca Dávida, a v dvanástom roku začal očisťovať Judsko a Jeruzalem od posvätných návrší, posvätných kolov a tesaných i liatych modiel. V jeho prítomnosti strhli oltáre balov...“ Atakďalej. Bola to veľká očista zeme a domov. Bola to veľká očista Božieho domu...

Dôležité verše: „V osemnástom roku svojho kraľovania, keď očistil zem i dom, poslal Šáfana, syna Asaljášovho, Maasejáša, veliteľa mesta, a kancelára Jóacha, syna Jóachazovho, aby opravili dom Hospodina, jeho Boha. Prišli k veľkňazovi Chilkijášovi, aby mu odovzdali striebro, ktoré bolo donesené do Božieho domu, ktoré levíti, strážcovia prahu, vybrali od kmeňa Manasesovho a Efrajimovho, od všetkých, ktorí zostali z Izraela, a z celého Judska a Benjamína i od obyvateľov Jeruzalema. Tí ho vydali tým, ktorí pracovali ako dohliadači v Hospodinovom dome...“ (2.Kronická 34, 8-10).

Potom našiel kňaz Chilkijáš knihu Hospodinovho zákona a ohlásil to pisárovi Šáfanovi. Pisár Šáfan doniesol knihu kráľovi a podal o tom hlásenie. Čítal ju pred kráľom. „Keď kráľ počul slová Zákona, roztrhol si rúcho...“ (2.Kronická 34,19). Pochopil: Naši otcovia nedbali na Hospodinovo slovo!

Chilkijáš neskôr odchádza k prorokyni Chulde, manželke Šalúma, strážcu rúch. „Bývala v Jeruzaleme v Novom Meste. Hovoril s ňou o tých veciach...“ Odpovedala im: „Takto vraví Hospodin: Hľa, uvediem na toto miesto a na jeho obyvateľov zlo...“  Prečo? Pretože ma opustili a pálili kadidlo iným bohom...

Smerom ku kráľovi Jozijášovi však zaznelo iné slovo: „Pretože si sa predo mnou pokoril...pretože si predo mnou plakal...vypočul som ťa... - a tvoje oči nezbadajú nič z toho zla, ktoré uvediem na toto miesto a na jeho obyvateľov.“ (2.Kronická 34, 27-28).

V našom dnešnom „cirkevnom roku“ je všetko: sú v ňom veľké procesie, manifestácie kresťanstva, je v ňom mnoho preslovov, prednášok, sú v ňom veľmi bohaté a rozmanité bohoslužby, ale často v ňom výsostne chýba práve  Pán Ježiš Kristus.

Cirkevný rok sa v podstate všade definuje ako cesta spásy, ktorá vyplýva  zo života a diela Ježiša Krista. Začína sa prvou adventnou nedeľou (koniec novembra alebo začiatok decembra)  a končí sa poslednou nedeľou po Svätej Trojici.

Jeho štruktúra vyzerá nasledovne:

Vianočné obdobie (štyri adventné nedele, Štedrý večer, 1. a 2. slávnosť vianočná, Nový rok (8. deň po sviatku narodenia Pána, potom Zjavenie Krista Pána mudrcom).

Veľkonočné obdobie (šesť pôstnych nedieľ, Smrtná nedeľa, Kvetná nedeľa, Zelený štvrtok, Veľký Piatok, 1. a 2.slávnosť veľkonočná, päť nedieľ po Veľkej noci;

Svätodušné obdobie (Vstúpenie Krista Pána na nebo, 1. a 2.slávnosť svätodušná, Sviatok Svätej Trojice – oslava Trojjediného Pána).

Ježiš sa však nerodí každé Vianoce a neumiera počas každoročného Veľkého Piatku. To nie je historická pamiatka, ktorú by sme smeli zakonzervovať,  ale z týchto udalosti nemožno urobiť ani ultramoderné sviatky s novými nápadmi. Tu nejde o takéto obživenie a očistenia bohoslužby, ale o jediné: o pravé očistenia našich slov od našich nadbytočných vedľajších ciest a slov, a o úplné a čisté upriamenie sa na jediné Božie Slovo ako na celkový smer nášho života a súčasne ako na citlivý kompas nášho každého dňa. Inak povedané: denne máme hľadieť na Božiu zjavenú vôľu v Slove prítomného Krista.

Ježiš sa narodil iba raz a zomrel na kríži iba raz. Aj z týchto prelomových svetových udalostí sa však stal cyklus. Ak by to totiž nebol cyklus, nestalo by sa to pohanské. A naopak: Ak z toho urobíme iba cyklický zvyk a magickú tradíciu, pohanským sa to stane. My však Ježiša Krista takto ovládnuť nemôžeme a nesmieme.

Lenže... Človek  nie je spokojný s tým, aby sa prelomové veci jeho života udiali „iba raz“. Chce ich – a pritom tie isté - opakovať. Vždy však márne. Do tej istej rieky vstúpiť nemožno. Čas nestojí. Večnosť nie je statická. Boží čas, večnosť, to nie je uzavretá konzerva, uzavretý archív, to nie je múzeum, to nie je kostol. To nie je taký „výsek času a priestoru“, v ktorom by sme mohli nájsť presne to isté, čo sme v ňom  našli včera. Život nemá charakter dovolenky v nejakom príjemnom meste, kde sme videli to, čo treba vidieť viackrát, aby boli naše predstavy, city a vízie naozaj prehĺbené.

Čo však máme hľadať a k čomu sa musíme denne vracať, to je „Boží príhodný čas“ na nový skutok života. Pretože konať Božie skutky znamená navždy si odpočinúť od spôsobov starého Adama a súčasne to znamená vojsť do Božieho odpočinku, teda do Kristovho času milosti, ktorý bol zavŕšený na kríži, v diele ukrižovania.

Teraz sme už „novostvorený ľud“, teraz už vidíme, že Ježiš Kristus tvorí na nebi aj na zemi „všetko nové“. – „Nech sa to zapíše pre budúce pokolenia a novostvorený ľud chváliť bude Hospodina. Pretože zhliadol zo svojej svätej výsosti, Hospodin pozrel z nebies na zem, aby počul kvílenie väzňov a vyslobodil synov smrti...“  (Žalm 102,19).

Na základe Novej zmluvy, spečatenej v Kristovej krvi na kríži, sa to stalo. Bolo to naozaj v diele Božieho Syna na zemi dokonané.

Vráťme sa ešte k „vyprázdnenému, čistému mestu.“

Každé mesto, ktoré je nejakým spôsobom spojené s vodou, s riekou, s jazerom, chce byť práve týmto spôsobom čisté. New York je obklopený morom, nad ktorým sa týči pred vstupom na Manhattan, jeden z jeho ostrovov, Socha slobody, ďalej je obklopený riekou Hudson;  Benátky a Kodaň sú mestá, pospájané kanálmi, vodnými cestami, po ktorých sa šinú tiché lode, loďky, člnky, člnky či gondoly... Spomenuté dánske mesto Kodaň ja zase spojené so švédskym mestom Malmo vyše sedemkilometrovým mostom, tunelom, atakďalej.

O aké nápovede tu ide? O akú ľudskú túžbu a o akú túžbu celých kontinentov sveta? O túžbu byť v spojení s vodou, so symbolom života, vánku, vône, občerstvenia, s vodou, ktorá plynie a z určitého hľadiska nám odovzdáva denne správy o stále novej a novej nádeji. O tom, že všetko raz bude nové, pretože ani zajtrajší deň nebude bez nových možností, ktoré nám svojím svetlom denne otvára...

Pán Ježiš Kristus!

Jákob Ho pri potoku Jabbok počul a domáhal sa Jeho mena, chcel ho poznať.  Prečo chceš poznať moje meno?

„Vtedy Jákob prosil hovoriac: Oznám mi, prosím, svoje meno! Onen mu však odpovedal: Prečo sa pýtaš na moje meno? A tam ho požehnal. Jákob dal tomu miestu meno Peniél, lebo – tak hovoril – videl som Boha tvárou v tvár a ostal som nažive.“  (1 M 32, 30-31).

Tu si porovnajme text o Ježišovi Kristovi v Novej zmluve: „...vytrhol nás z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna. V Ňom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On je obrazom neviditeľného Boha, prvorodený pred všetkým stvorením, lebo v Ňom bolo stvorené všetko, čo je na nebesiach aj na zemi, viditeľné aj neviditeľné: tróny, panstvá, kniežatstvá, mocnárstva, všetko je stvorené skrze Neho a pre Neho. On je pred všetkým, a všetko spolu má v Ňom svoje bytie. On je hlavou tela, cirkvi, On  počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby Jeho bolo prvenstvo vo všetkom.“ (Kolosenským 1, 13-18).

Áno, v čase Starej zmluvy bolo ešte meno Ježiša Krista „neznáme“, hoci znalci Písma vedia, že pre otvorený duchovný zrak bolo viditeľné v mene „Hospodin“, „Pán“.

Ježiš bol, je a príde.

„Ježiš Kristus je Pán.“

Pán Ježiš Kristus, naša cesta spásy, Pán Ježiš Kristus, svetlo nášho cirkevného roku.