Iba v čistom dome nájdeme harmóniu, melódiu a novú pieseň. Takú pieseň nám prikázal spievať Pán: obnoveným srdcom.

Čím je naplnené srdce, to hovoria ústa. Taká pieseň potom povzbudzuje a očisťuje aj iných.

Ak sa železo brúsi železom a človek človekom, tak tí, ktorí k sebe patria v Kristu, sa nechávajú spájať do celku hradieb Nového Jeruzalema svetlom Božieho ohňa ako drahé kamene Kristovej velebnosti a nádhery.

Spojiť do tých neprekonateľných hradieb Svetla nás môže len Duch svätý na základe milosti Ježiša Krista.

Kríž, to je hĺbka i výška, šírka i dĺžka Kristovej lásky, ktorú máme poznať.

Ak žijeme v dome, kde sa spájajú srdcia, ktoré by v inom formovaní a v iných formáciách boli iba rozbitými ruinami, ak vieme a vyznávame,  že v Kristu, v tom novom chráme života, sú nám odpustené hriechy, ktoré by nikto iný na tomto svete nedokázal odstrániť, a ak na ich miesto nastupuje na základe Božej milosti Ježiš Kristus ako oslávená Pravda v Jeho posvätenej Osobe, potom vidíme Ježiša Krista a súčasne sme skrze Neho v priamom vzťahu so svojím nebeským Otcom.

My o Otcovi už nehovoríme ako o vzdialenom Bohu, ale každé ráno Ho smieme v Kristu očakávať ako Prítomného Pána, v ktorom žijeme ako domáci Boží, i keď na tejto zemi sme ešte pútnikmi – vždy sa však pohybujeme v svetle Božej spásy, na Ceste života.

Tento sprievod nikto nezastaví, ani sprievod smrti, ktorý sa uberá z mesta Naim na pohrebisko. Kde je Ježiš Kristus, tam je v každom našom dni nový počiatok obnoveného života.

Stačí počuť a prijať Jeho výzvu: Tebe hovorím, vstaň! A tak vstaň a poď s nami v Ježišovi Kristovi do nebeskej vlasti!

KONIEC SVIATOČNÉHO DŇA

Pohár s vínom

Víno je perlivé

V ostrom svetle stráca sa muž

Odchádza

Je ďaleko v krajine

Má bielu košeľu

Je koniec sviatočného dňa.

Míňame nedeľu. Strácame príležitosti. Obchádzame zákon a pravdu a usmievame sa. Sme ako v opojení, ako v ťažkom sne.

Zdalo sa, že všetko je v poriadku. Slávnosť sviatočného dňa spočiatku prebiehala bezchybne a bez porúch, ale potom v našom rádiu začalo čosi praskať, a neskôr aj v našich slovách, úvahách a v myšlienkach. Každá rodina má v sebe prasklinu, aj tá, čo sa zdá byť navonok precízne usporiadaná a bezchybná. Každá rodina je napokon, ak ide o zmysel života, unavená.

Jednoducho odišiel.

Kam?

Neviem.

Ako sa to stalo?

Jednoducho sa zdvihol a vidíš. Už ho niet.

Manželstvo trvalo krátko. Necelé dva týždne. Alebo dva mesiace? Či dva roky?

Rozvádzame sa ako hollywoodské hviezdy.

Kedysi však bol na zemi skutočný sviatok. „Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; vtedy Boh oddelil svetlo od tmy. Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A bol večer a bolo ráno: prvý deň.“ (1 M 1, 3-5).

Teraz sa nám do mysle vtiera noc a jej navonok vábivé meno Lílít - „zlá nočná príšera“.

„Pristúpte, kmene, aby ste počuli, a načúvajte národy! Nech čuje zem i čo ju naplňuje, svet a všetko, čo rastie na ňom!“ (Izaiáš 34,1).

„Lebo Hospodin určil deň pomsty, rok odplaty odporcom Siona. A potoky Edómu sa zmenia na smolu a jeho prach na síru; jeho krajina bude horiacou smolou.“ – „Tam sa bude stretať stepná zver s hyenami, príšery púšte ozývať sa budú svojim druhom; tam sa znesie aj Lílít a nájde si miesto odpočinku.“ (Izaiáš 34, 8-9. 14).

Čo sa to zrazu v tomto storočí stalo?

Národy sa miesia, krížia, bzučia, každý sa ponáhľa od každého ku každému, masa ľudí sa valí ako lavína metrom, vlakmi, lietadlami, a tie padajú, sotva vzlietnu a krachujú, len čo sa postavia na svoj dlho pripravovaný strategický základ, a potom horia v plameňoch náhlych zrážok a udivujúcich skratov.

Ľudia chodia masovo do kruhu...

„Nemeckí vedci potvrdili tvrdenie, že ľudia napriek enormnej snahe udržať priamy smer chodia v kruhoch.“ – „Vedci z Inštitútu Maxa Plancka pre biologickú kybernetiku v nemeckom Tubingene sledovali deväť ľudí na púšti a v lese. Mali za úlohu ísť rovno, ale pohybovali sa v kruhoch, alebo sa odklonili od priamej dráhy, hoci im nestálo nič v ceste.“ (ČTK).

Netvorí tie kruhy náš hriech, ktorý nás oslovuje mámením Lílít? A čo tie malé líšky zvodkyne a  topografia ich rozprávkových kľukatých cestičiek k pevnostiam, v ktorých je napokon  iba burina a bodľačie a brloh šakalov? (Izaiáš 34,13).

Moria sú znečistené ropou, polia po vojnových konfliktoch pokrýva dym naftových polí a vysoké stavby prežiarených miest sú v prachu, ktorý kráti ľuďom dych.

Zrazu to každý vidí: „Niet tam kráľovstva!“ (Izaiáš 34,12).

OTÁZKY

Kde teda nájdeme čistý dom?

Čím môžu byť naplnené v tomto storočí duchovnej krízy a nevery naše srdcia?

Kto nás spojí do nových vzťahov?

A ako nás potom bude chrániť?

Možno sa ešte z toto jednorozmerného, plochého života vyslobodiť?

Kde je ten Záchranca, ktorý nás prevedie novodobou púšťou našich hazardných, virtuálnych hier?

Môže ešte z ruín vzniknúť nový Dom života? Telo ako Svätý chrám: telo človeka, telo spoločnosti, telo nového Adama?

Áno!

Potrebujeme však odpustenie hriechov.

Potrebujeme počuť novú Kázeň pre Ninive, potrebujeme vyjsť z Egypta, z Babylonu, potrebujeme prežiť zázrak obnoveného mesta rozpínavej Asýrie, potrebujeme vidieť na kolenách Asýrčana Nimroda, egyptského faraóna i babylonského Nabuchodonozora a Bélššacara, ktorý sa, opojený čašami vína dovtedy bláznivo zabáva, až kým nezazrie prsty, ktoré práve píšu: Je koniec márnym hrám!

Ten koniec postihol aj mladého Alexandra Macedónskeho, ktorý nečakane zomrel po ťažkej pitke v nevyliečiteľnej horúčke a jeho mocná ríša-leopard sa zrazu rozpadla na štyri časti ako krehké sklo...

„Potom som videl, že sa objavilo ďalšie zviera ako leopard a malo štyri vtáčie krídla na bokoch. Zviera malo štyri hlavy a dostalo moc.“ (Daniel 7,6). On sám bol „veľký roh kozla“: „Keď som to pozoroval, od západu prichádzal kozol na povrch celej zeme; zeme sa však nedotýkal. Kozol mal nápadný roh medzi očami.“ (Daniel 8,5). – „Kozol je však grécky kráľ. Veľký roh medzi jeho očami, to je prvý kráľ.“ (Daniel 8,21).

Alexander Macedónsky, „mladý vojnový hrdina, rozprášil skvelými víťazstvami pri Graniku (v západnej Malej Ázii, 334), pri Issu (v Cilícii neďaleko Tarzu, 333) a pri Gaugamely (blízko Ninive, 331) obrovské vojsko slabého Daria Codomanna. – Po tri roky trvajúcich bojoch sa stal dvadsaťpäťročný mládenec pánom dvojtisícročného Orientu. Tak bola daná moc leopardovi (Daniel 7,6 ) a kozol veľmi zmohutnel (Daniel 8,8).  Potom však dostalo to mohutné divadlo príchuť tragiky. V roku 323 zomiera náhle vo svetovom meste Babylon na vrchole svojej moci a v najlepšom veku po divokej pitke, vo vysokej horúčke a bez následníka trónu slávny dobyvateľ Alexander Veľký. Tým sa „zlomil veľký roh“ (Daniel 8,8). /Erich Sauer: Svítaní spásy světa, str. 147-148/.

Čo z týchto slávnych ťažení, ktoré sa napokon končia vždy tragicky a v ruinách, dnes pre nás vyplýva?

Čo vlastne pre svoj život naozaj potrebujeme?

Znovuzrodenie a posvätenie života! Nového ducha a posvätenú dušu!

Tú nám nedá žiaden psychológ, nijaký psychiater, tou nás neobdarí nijaký systém Platóna či Aristotela, prvých zakladateľov psychologickej vedy, pretože: Teraz toto nie je riešenie...

Čo je teda pre svet a jeho záchranu riešením?

Aristoteles, spolu s Platónom najväčší grécky filozof, videl „cieľ výchovy v cnostiach, ktoré prisudzujeme rozumnej časti duše. Vychovávateľ má na mysli mužnosť a statočnosť, striedmosť a spravodlivosť, filozofické rozjímanie. Základom výchovy sú tri momenty: prirodzenosť, návyk a rozum.“ (Podľa: Slovníka antickej kultúry).

„Základom skutočného štátu sú ľudia, vychovaní podľa poriadku“ (Slovník), to znamená, človeka možno pre občianske cnosti vzdelať a vycvičiť. Aristoteles mal „monumentálnu zbierku ústav 158 gréckych miest,  z ktorých sa našla Ústava Aténčanov. Sám vyložil ústavu svojej doby, hľadá pritom strednú cestu medzi názormi oligarchickými a demokratickými.“ (Slovník antickej kultúry).

Na Aristetolovo učenie nadviazala časť arabskej filozofie a kresťanskej scholastiky (spojenie emanácie, keď nižšie vyviera z vyššieho), a logiky, kde zohráva hlavnú úlohu sylogizmus (z dvoch premís, téz, vzniká úsuduk).

Čo z toho napokon vzniklo pre spoločnosť ako kľúč k jej „pohybu“ vo svete? Azda nanajvýš spojenie „skutočnosti“ (energeia) a „možnosti“  (dynamis), pričom ten pohyb je v podstate stále „neukončený“. Takáto „aktualizácia“ človeku však napokon veľa nádejí nedáva...

A tak zlatá stredná cesta najväčšieho gréckeho filozofa filozofa Aristotela, ktorý bol vychovávateľom Alexandra Macedónskeho (akým?), totiž: cesta medzi oligarchickými a demokratickými názormi podľa zásad : „to meson agathon“, správna cesta je uprostred, napokon rýdzo zlatou nebola a nie je.

Čo teda môže dnešný rozkmitaný svet, dedič Aristotela, v dnešnej hlbokej kríze celej globálnej spoločnosti očakávať?

Môže dúfať, že medzi nami sa odkiaľsi predsa len vynorí nová morálka či mravnosť v zmysle voľného „ustanovenia silnejšieho (nomos)“?

Alebo nové zákony nových únií?

Čo vlastne, keď sme sa nečakane ocitli v takom strete výbušných čias, v ktorom aj tá najväčšia sila a múdrosť človeka totálne (globálne) zlyháva?

Vážne zlyháva?

Nuž, Človek 21. storočia má na operadlách svojho mocenského kresla už priveľmi virtuózne prsty, aby výrok o morálnom, mravnom či politickom zlyhaní svojej moci v tomto roztrasenom svete akceptoval.

Nemal by však práve tento Človek 21. storočia, ktorý svoje mocné ruky chce naďalej dvíhať nad celú zem a nad všetky krajiny sveta, počuť chválospev Anny, matky Samuelovej, kde je vysvetlenie, prečo zlyhal, vyjadrené ľahko a priezračne?

„Nik nie je svätý ako Hospodin, lebo niet nikoho okrem Teba a nik nie je skalou ako náš Boh. Nehovorte viac tak veľmi hrdo, nech nevychádza drzosť z vašich úst, bo vševedúcim Bohom je Hospodin, ktorý zváži skutky. Polámané sú luky silných, klesajúci sa opášu silou.“ (1.Samuelova 2, 2-4).

Nádej pre slabých a utláčaných z Božej strany (ak dvihnú tvár k Jeho tvári)  však stále platí: „On (Hospodin) chráni nohy svojich zbožných, no hriešni vo tme zahynú; lebo nie vlastnou silou je človek mocný.“ (1.Samuelova 2,9).

Otázky vrcholia:

Máme ešte v tomto silovom marazme nádej na obnovu života?

Môžeme napriek všetkému, čím sme sa proti Bohu a blížnym previnili, žiť v zmysle a v Duchu Písma opäť ako „domáci Boží“?

Odpoveď je tichá.

Áno, Pán je stále Prítomný, Pán je stále blízko.

Áno, odpoveď je tichá, a predsa plná duchovnej moci a svätej rozhodnosti a Božieho práva.

Počúvajme teda, čo Pán Ježiš Kristus práve teraz komusi v mase tohto sveta, pritom však s priamym pohľadom, upretým na jeho tvár, vraví:

„Vstaň a nasleduj ma!“

A počúvajme aj to, čo mu ten ktosi práve teraz odpovedá:

Ja, Pane?

„Na to mi riekol Hospodin: Nehovor: som primladý. Ale choď, ku komukoľvek ťa pošlem, a hlásaj všetko, čo ti rozkážem! Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil – znie výrok Hospodinov. Vtedy Hospodin vystrel ruku a dotkol sa mi úst.“ (Jeremiáš 1, 7-9).

A tak ten, kto práve počul Slovo Božie, môže jednoducho vstať a nasledovať Ježiša - nepočuli sme to azda z Písma, priamo z Jeho Slova?

„Kto si miluje život, stratí ho, a kto si nenávidí život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam, bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.“ (Ján 12, 25-26).

Preto „...Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu, kam, idem, znáte. Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; akoby sme teda znali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Ján 14, 1-6).

Cestu do čistého Otcovho domu máme otvorenú...