Milí priatelia,

ku hradu Susan sa blíži „Chanani

aj s niektorými mužmi z Judska“. Prichádzajú k Nehemiášovi. Oznámia mu, aká je v Judsku v tom čase, dvadsiateho roku v mesiaci kisleve, situácia.

„Pozostalí, ktorí pozostali zo zajatia tam v tej krajine, sú vo veľkom súžení a v potupe, i múr Jeruzalema je rozborený, a jeho brány sú spálené ohňom.“ (Nehemiáš 1,3; preklad: Česká biblická práce v Kutnej Hore, 1951).

„Pozostalí, ktorí zostali po zajatí, nachodia sa tam v kraji vo veľkej tiesni a potupe; hradby Jeruzalema sú zrúcané a jeho brány sú spálené ohňom.“  (Nehemiáš 1,3; preklad pripravila komisia Slovenskej evanjelickej cirkev a.v., 1978).

„Zvyšok tých, čo sa vrátili zo zajatia, je v tamojšej provincii vo veľkej núdzi a potupe. Hradby Jeruzalema sú zbúrané a jeho brány pohltil oheň.“ (Nehemiáš 1,3; Slovenský ekumenický preklad, 2007).

Čo môže Nehemiáš po takej správe robiť?

„A stalo sa, keď som počul tie slová, že som sadol a plakal som a smútil som niekoľko dní, postil som sa a modlil pred Bohom nebies.“ (Nehemiáš 1,4).

„Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal a trúchlil som niekoľko dní. Postil a modlil som sa pred nebeským Bohom.“ (Nehemiáš 1,4).

To nebolo samozrejmé. Nehemiáš sa predsa v tom čase, pokiaľ ide o jeho osobný život, mal dobre. Bol na hrade Susan, denne tam žil v blízkosti kráľa Artaxerxa ako hlavný pohárnik, ktorý podáva samému kráľovi, vtedajšiemu vodcovi celej ríše celého sveta, „víno v pohári“. Sám konštatuje: „A nebýval som smutný pred ním.“ (Nehemiáš 2,1).

„V mesiaci nísan dvadsiateho roku kráľa Artaxerxa, keď víno bolo práve pred ním, zdvihol som víno a podal som ho kráľovi. Nebýval som smutný v jeho prítomnosti.“ (Nehemiáš 2,1).

A teraz?

Aký charakter a akú hĺbku má jeho náhly plač? Čo zrazu môžeme vidieť a počuť v hĺbke Nehemiášovho srdca?

Nie je to iba súcit „s ľudom Júdska“ – je to niečo ďaleko, ďaleko väčšie a vzácnejšie. Je to „modlitba vo dne v noci za synov Izraelových“, a v tej modlitbe – vyznanie hriechov. „...a vyznávam hriechy synov Izraelových, ktorými sme hrešili proti tebe, i ja i dom môjho otca sme hrešili.“ (Nehemiáš 1,6).

„Nech Tvoje ucho pozoruje a Tvoje oči nech sú otvorené, aby si počul modlitbu svojho služobníka, ktorú teraz dňom i nocou prednášam pred Tebou za Tvojich služobníkov Izraelcov, vyznávajúc hriechy Izraelcov, ktoré sme páchali proti Tebe; ja i dom môjho otca sme hrešili.“ (Nehemiáš 1,6).

Modlitba v kráľovskom paláci, kde telu nič nechýba – z najhlbších hĺbok zdrveného srdca?

Je to všedné? Bežné? Obyčajné?

Poznámky:

Súženie – tieseň – núdza...

V tejto súvislosti mi čiastočne ide aj o „nocionálny problém“ (nocionálny = pojmový, predstavový: slovo, vyjadrujúce pojem). Prekladatelia „z Kutnej Hory (1951) hovoria v súvislosti so zvyškom ľudu Izraela o jeho „súžení“, prekladová komisia Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. (1978) o jeho „tiesni“ a Slovenský ekumenický preklad (2007) hovorí o jeho „núdzi“.

Slovník slovenského jazyka  z roku 1964 uvádza nasledujúci výklad týchto pojmov:

Súženie - veľké trápenie, starosti, útrapy, bieda, núdza, starosť (telesná alebo duševná).

Tieseň -  1. nepriaznivé, zlé pomery, v ktorých niekto žije, neutešený stav, ťažkosti. 2.  nedostatok niečoho, núdza o niečo. 3. Skľučujúci pocit, duševná stiesnenosť, skľúčenosť. 4. Tesnosť.

Núdza – 1. nedostatok životných potrieb, bieda, stav úplného nedostatku. 2. čiastočný nedostatok, nedostatočné množstvo niečoho, niekoho. 3. nevyhnutná potreba, nutnosť, tieseň.

Ak by som to mal zhrnúť, tak Slovenský ekumenický preklad  vidí problém „zvyšku ľudu“ v prvom rade v „nedostatku jeho životných potrieb“, prekladová komisia Slovenskej evanjelickej cirkvi v „nepriaznivých, zlých pomeroch“ a prekladatelia Českej biblickej práce z roku 1951 zasa v jeho „veľkom trápení“.

Ak sme teda dnes „zvyškom ľudu v cirkvi“ – v čom vlastne sme? V súžení, „vo veľkom trápení“?  Alebo v tiesni, „v nepriaznivých, zlých pomeroch“? A či azda iba v núdzi, v “nedostatku životných potrieb“?

A v čom sú, naopak, tí, ktorí sa zatiaľ necítia – pokiaľ ide o ich duchovný stav – vôbec ohrození?

Azda nám na to dá odpoveď pokračovanie príbehu...

(Poznámka: v pokračujúcom texte budem uvádzať iba preklad Českej biblickej práce v Kutnej Hore z roku 1951 s jeho vtedajšou gramatikou).

Aký postoj zaujme v tej chvíli a v tej situácii

k Nehemiášovi kráľ Artaxerx?

Položí Nehemiášovi otázku, ktorá je vážnym kráľovským testom: „Prečo je smutná tvoja tvár, keď nie si nemocný?“

Inými slovami: Ako môžeš byť v mojej prítomnosti, v mojom kráľovskom paláci a v konečnom dôsledku v mojom vynikajúcom politickom režime nešťastný?

Kráľ sám hneď na svoju otázku prísne odpovie: „To nie je iné ako zármutok srdca.“ (Nehemiáš 2,2).

Na toto kráľovo zhodnotenie Nehemiáš nemôže zabudnúť, objaví sa to neskôr aj v jeho zázname: „A bál som sa náramne.“

To nebola obyčajná veta – to bol významný kádrový posudok priamo od kráľa!

Čo sa ďalej stane?

Nehemiáš situáciu dvora a okolnosti kráľovho premýšľania i momentálny stav kráľovho vnútra nemá do budúcnosti prečítaný. On nebol taktikom ani stratégom, ale v prvom rade úprimným, priamym a pevným človekom, on však bol...

Poslušný Bohu!

„Vtedy som povedal kráľovi: Nech žije kráľ naveky! Jako by nebola smutná moja tvár, keď je mesto, domovina hrobov mojich otcov, spustošené, a keď sú jeho brány strávené ohňom.“ (Nehemiáš 2,3).

Čo bolo v tej chvíli pre Nehemiáša dôležité? Priazeň kráľa alebo priazeň Boha?

„Na to mi povedal kráľ: O čo tedy žiadaš? A ja som sa medzi tým modlil Bohu nebies.“ (Nehemiáš 2,4).

Blízka smrť je veľká výzva – je to dramatická aktualizácia života, o ktorej v Písme čítame veľmi často.  Tou „blízkou smrťou“ boli v prípade Judska jeho „brány strávené ohňom.“ Aké vchádzanie a vychádzanie – bez pravého súdu v živote ľudí – tam teda bolo v tom čase možné? Len depresia, len úzkosť, len beznádej sa začala usádzať v prachu takto „spustošeného mesta“.

To Nehemiáš vedel. Vedel však aj niečo viac. Poslanie, aké od „Boha nebies“ práve dostal. Prečo musí byť život človeka ako jednotlivca, prípadne život menších sociálnych skupín, takto „dramaticky aktualizovaný“?

Pretože Boh nechce, aby svet zahynul, ale keďže Jeho „tichý hlas nepočujeme“, varuje nás „hlasom temným“ – „dramatickou aktualizáciou“ nášho života. Varuje nás postupne...  Svoju inšpekciu začína od „domu Božieho“, od Judska, od Jeruzalema, od jeho „spálených brán“, od...cirkvi!

Čo v tej chvíli urobí „posol Boží“? Človek, ktorý „počuje Boží hlas“?

„A povedal som kráľovi: Jestli sa to vidí kráľovi za dobré, a jestli sa ti ľúbi tvoj služobník, prosím, že by si ma poslal do Judska, do mesta hrobov mojich otcov, aby som ho zase vystavil.“ (Nehemiáš 2, 5).

Inými slovami – bol to list zamestnávateľovi, bola to žiadosť o dočasné prepustenie „zo zamestnaní tohto sveta“, aby sme mohli naplno plniť „Božie poslanie.“ Je to priama a rozhodná žiadosť dokonca o „prepustenie z kráľovského pozemského zamestnania!“, ale ešte skôr je to prosba k Bohu, aby sme mohli stratiť svoju prácu a svoj život pre Kristovo pracovné poverenie a pre život v Ňom!

Kedy máme tú žiadosť napísať?

Práve dnes!

Práve dnes, keď mnoho otcov mnohých rodín a mnoho mocných mužov tohto sveta pácha pre „stratu zamestnania“ a pre „stratu životných istôt“ – samovraždy.

My sme však hlas Elízea kedysi neprepočuli: „Či je toto čas brať striebro alebo brať rúcha a kupovať olivy, vinice, ovce a voly, a najímať sluhov a dievky?“ (2.Kráľov 5,26).

Či je tu čas „peňazomencov“?

Alebo – je tu čas vyhovárať sa počas pozvania do „Božieho odpočinku“  argumentom: Mám voly, práve teraz je nevyhnutné, aby som ich vyskúšal, „preto teraz do Božieho pokoja nemôžem vojsť“?

Prečo nemôžu dnes „mnohí z kresťanov, ktorí si zvolili širokú cestu a širokú bránu“,  vojsť do Božieho odpočinku?

Nie, nepočuli sme zle, počujeme dobre!

Pretože je tu finančná,  sociálna a ekonomická kríza a my sa na ňu predsa musíme dobre pripraviť?!

Bože! Či nevidíš, že vojsť do Tvojho odpočinku, do Tvojho „základného duchovného vzorca“, do času a priestoru Večere Pánovej je práve teraz, keď si mám udržať zamestnanie „absolútne nerozumné, riskantné a teda pre mňa - nemožné“?

Nehemiáš však do Božieho odpočinku vošiel – a to dokonca v čase, keď mu bolo pozemsky najlepšie, keď sa mu najlepšie darilo!

Bláznovstvo? Nemúdrosť? Strata prezieravosti? Nie...

V tej chvíli to pochopil dokonca aj „kráľ sveta“, kráľ Artaxerx, pretože kde sme „z viery poslušní“ (Rimanom 1,4), tam žasne aj svet.

„A kráľ mi povedal (a kráľovná sedela vedľa neho): Dokedy potrvá tvoja cesta, a kedy sa navrátiš? A ľúbilo sa to kráľovi, a poslal ma, a udal som mu istý čas.“ (Nehemiáš 2,6).

Čas a pravé poslanie má teda v skutočnosti v rukách Nehemiáš, nie kráľ! Má ho poslušný Boží služobník, pretože dejiny sveta sa musia práve v „prípade verného Božieho posla“ vždy skloniť pred „dejinami spasenia“, pred dejom Božieho poverenia, skrátka...

Pred vystretým ramenom Božej moci.

Do akého času,

do akého dňa Nehemiáš vojde?

Ako bude zajtra ten „Boží odpočinok“, do ktorého bol práve povolaný, vyzerať?

Paradoxne!

Bude to pre Nehemiáša „čas veľkých zrážok“, pretože je to čas, keď je  tragédia „človeka a sveta“ už na dosah.

„Potom som povedal kráľovi: Jestli sa to vidí kráľovi za dobré, nech mi dajú listy na vojvodov za riekou, aby mi dali prejsť, dokiaľ neprijdem do Judska.“ (Nehemiáš 2,7).

Áno, je čas „konať naše spasenie, a to s bázňou a chvením“!

Tak, a iba tak v Pravde vchádzame do Božieho odpočinku! Cez Červené more, cez Jordán, cez Jericho, cez kríž Kristov!

Cez všetky prekážky sveta, ktorými nás svet chce počas nášho poslania „zadržať", aby sme nežili v Kristu a s Ním...

Ale On je práve vtedy v nás a s nami! Immanuel, Boh s nami! Keď Boh za nás – kto proti nám?

Preto Nehemiáš smelo vo svojich požiadavkách pred perzským kráľom Artaxerxom pokračoval:

A potrebujem „...aj list na Azafa, dozorcu kráľovho lesa, aby mi dal drevo pokryť hradami brány hradu, ktorý patrí domu Božiemu, a pre múry mesta a dom, do ktorého vojdem.“

Výsledok Božej priazne?

„A kráľ mi dal všetko podľa toho, jako bola dobrá ruka môjho Boha nado mnou.“ (Nehemiáš 2,8).

To všetko mnohí,

ku ktorým prichádzame, vedia, a predsa – vidia, aká „sila sveta a jeho tragédií“ sa k nim blíži? A potom – prečo by mali práve „našu prácu a naše poslanie podporiť, a to dokonca – vo vlastnom prostredí?“?

Či sme v minulých rokoch neťahali z priepastí „viac ľudí sveta ako ich životy“? Či „nežijeme viac na dvoroch perzského kráľovstva“, než v „chrámových nádvoriach?“

Kto vlastne sme?

A majú v ústach takmer také slová, ako Nábal smerom k Dávidovi: Utiekli od svojich náboženských pánov a teraz sa potulujú kdesi v horách a jaskyniach ako kedysi Eliáš!

Kto vlastne ste?

„A keď to počul Sanballat Choronský a Tobiáš, ammonský sluha, náramne sa im to neľúbilo, že prišiel človek hľadať dobré synov Izraelových.“ (Nehemiáš 2,10).

Prečo sú v tom najzákladnejšom jadre svojho poslania

mnohí kresťania voči Božej výzve ľahostajní? Radi prijímajú povrchné veci, keď však prichádza „čas lámania chleba“, cúvajú, strácajú sa, chcú radšej svoje polia,  voly, volia si radšej svoje „živobytie“, „svoj pobyt v pozemskom živote“, ktorý ich čo najmenej ohrozí...

A potom, v nedeľu?

A potom, v nedeľu, prichádzajú pred Božiu tvár posväcovať svoj vlastný pokoj...

Povinne, len zo zákona, sa však pravá služba Bohu nikdy nekoná – taká nebude nikdy Bohom posvätená! Preto by mal každý z kresťanov opäť skúmať, či je v ňom prebudená Božia láska, a či je v jeho srdci prebudená ochota „počúvať viac Boha ako ľudí!“

Áno, je to tak.

Potrebujeme nové srdcia.

Musíme mať vymenené kamenné srdcia za mäsité...

Ale ako sa to môže stať? Ako sa to stane?

Pozrime sa na nasledujúci text proroka Nehemiáša...

Otvorme si jeho 2.kapitolu a vojdime do toho istého poslania, v ktorom v uvedenom textu pôsobil.

Počujeme dobre!

Robme teraz presne to, čo vykonal on v časoch, ktoré pred nami práve dnes v jeho i v našej „dramatickej aktualizácii“ otvára sám Pán.

„A keď som prišiel do Jeruzalema, pobudol som tam tri dni. Potom som vstal v noci ja a niekoľko málo mužov so mnou a neoznámil som nikomu, čo dal môj Boh do môjho srdca, aby som vykonal pre Jeruzalem, a nemal som so sebou hoväda kroma hoväda, na ktorom som jazdil. A vyšiel som bránou Údolia v noci, a to von proti Dračej studni a ku Hnojnej bráne a obhliadal som múry Jeruzalema, ktoré boly miestami sborené, a jeho brány boly strávené ohňom.“ (Nehemiáš 2, 11-13).

Ohňom?

Áno, ohňom...

...alkoholom, smilstvom, podvodmi, úplatkami, kompromismi s hriechom, neochotou plniť celú Božiu vôľu z celého srdca, z celej duše a z celej mysle. Jednoducho: brány sú spálené skutkami tela!

„A prešiel som k Studničnej bráne a k rybníku kráľovmu; ale tam nebolo miesta pre hovädo, aby bolo prešlo predo mnou. A tak som išiel hore dolinou potoka v noci a obhliadal som múr. Potom som sa vrátil a vošiel som bránou Údolia a tak som sa navrátil. Ale pohlavári od správy nevedeli, kde som chodil alebo čo som robil, ani som toho dovtedy nebol oznámil ani Židom ani kňazom ani popredným ani pohlavárom ani ostatku tých, ktorí konali prácu. A tak som im povedal: Vy vidíte to zlé, v ktorom sme, že Jeruzalem je spustošený, a že jeho brány sú zničené ohňom. Poďte a vystavme múr Jeruzalema a nebuďme ďalej potupou. A keď som im oznámil o dobrej ruke svojho Boha, ktorá bola nado mnou, a k tomu aj slová kráľove, ktoré mi povedal, riekli: Vstaneme a vystavíme! A tak posilnili svoje ruky na dobré.“ (Nehemiáš 2, 14-18).

Tak bojujme za svojich bratov, za svojich synov a za svoje dcéry, za svoje ženy a za svoje domy aj my!

Nie najprv zmena vonkajších životných podmienok, nie najprv naplnenie našich životných potrieb, ale najprv a výsostne nech vládne v našich životoch  – a to vždy a vo všetkom! – Ježiš Kristus ukrižovaný a vzkriesený!

„Nech tak myslí o nás človek ako o služobníkoch Kristových a o správcoch tajomstiev Božích.“ (1.Pavla Korinťanom 4,1)...

(Biblické citáty, rovnako číslovania kapitol a jednotlivých veršov, sú uvedené z prekladu Písma Starého a Nového Zákona, ktoré vydala Česká biblická práce v Kutnej Hore v roku 1951).